Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
23. január 2023

Voľnosť – nesplniteľný sen

Prežitá (alebo ešte neúplne?) pandémia aktualizovala nekonečnú debatu o vzťahu a pomere medzi osobnou slobodou a verejným blahom. Preto má zmysel sa vrátiť k prehľadu konceptov a prístupov k tomuto javu, ktorý už storočia je medzi hlavnými hodnotami ľudstva.

Čo to je – sloboda?

Táto otázka znie divné, pretože ide o pojem, každému známy z detstva. Ale presne kvôli tomu sa nie vždy zamýšľame nad jeho obsahom a používame ho v rôznych významoch.

Keď hovoríme o slobode, najčastejšie máme na mysli stav človeka (skupiny, spoločnosti), v ktorom život, t.j. myslenie a správanie sú určované vnútornými stimulmi, bez cudzieho vplyvu a nátlaku. No, ako uvidíme ďalej, v skutočnosti je ten stav asi nedosiahnuteľný. Niektorí autori, s ktorými súhlasím, ho ponúkajú menovať „voľnosť“, - na rozdiel od „slobody“, vždy ovplyvnenej vonkajšími (a nielen) okolnosťami a sociálnymi požiadavkami.

Tieto pojmy sa v bežnej reči často používajú ako synonymá. Ale v záujme vedeckej presnosti má zmysel rozlišovať imaginárnu, absolútnu, ideálnu formu tohto javu (voľnosť) a jej praktické stelesnenie (slobodu). Závislosť medzi nimi môže byť predstavovaná vo forme vzorca:

V - (Vp. + Ob.) = S

kde V je „voľnosť“, S – „sloboda“, Vp. – „vplyvy“, Ob. – „obmedzenia“).

Z toho je jasné, prečo, definujúc slobodu, sa rôzni autori obyčajne ponáhľajú vyhlásiť, že to nie je možnosť robiť všetko, čo koho napadne, že je spojená so zodpovednosťou a prísne ohraničená sociálnymi normami. Okrem toho, aj naše vlastné, vnútorné túžby, potreby, motívy a samotné akcie sú najmä produktom výchovy, vzdelávania a interakcií so spoločnosťou – takže eliminovať vonkajšie vplyvy je dosť ťažké.

Neobmedzené obmedzenia

Preto sa ľudia vždy snažili nájsť kritériá, podľa ktorých by dobrovoľne (vedome) limitovali svoje správanie a pritom by zostali relatívne slobodní, alebo aspoň takto sa cítili. Nie všetkým sa to podarilo.

„Deklarácia ľudských a občianskych práv“ („La Déclaration des Droits de l'Homme et du Citoyen“), ktorú prijalo francúzske Ústavodarné národné zhromaždenie (Assemblée nationale constituante) v roku 1789., a ktorá je platná až do teraz, obsahuje článok 4: „Sloboda spočíva v možnosti robiť čokoľvek, čo nepoškodzuje ostatných...“. Keď dobre porozmýšľame, pochopíme že nie je už tak veľa vecí, ktoré by vôbec nikomu neuškodili a nikoho nepodráždili. Inak povedané, podľa tohto princípu nemôžeme robiť skoro nič.

Vynikajúci nemecký filozof Friedrich Schelling, veľmi populárny v 19 st., tvrdil že sloboda je voľný výber na základe rozlišovania medzi dobrom a zlom («Philosophische Untersuchungen über das Wesen der menschlichen Freiheit und die damit zusammenhängenden Gegenstände» 1809.). Určite, možnosť výberu je povinný atribút slobody. No predstavy o dobrom a zlom sa veľmi líšia pre rôznych ľudí: to, čo je dobré pre mňa môže byť zlým pre vás, a nájsť nejaké objektívne kritériá nie je jednoduché.

Georg Hegel ponímal slobodu ako pochopenú nevyhnutnosť („die Einsicht in die Notwendigkeit“. – „Wissenschaft der Logik“, 1816.). Podľa toho, ak rozumieme potrebe obmedzenia našej voľnosti, vedome s tým súhlasíme a zároveň zostaneme slobodní. Tu však vyvstáva otázka: ak otrok chápe, že sa nemôže oslobodiť, robí ho to voľným? Asi to nie je úplne tak.

Z hľadiska právnikov, sloboda znamená možnosť robiť všetko, čo nie je zakázané zákonom. Ale každý zákaz ju očividne limituje, a všetci spolu tvoria pre ňu veľmi úzky priestor. Okrem toho existuje morálka, tiež prísne určujúca normy a pravidlá pre oblasti života, ktoré nie sú upravené zákonmi. Vzniká dojem, že obmedzenia ľudského správania môžu byť akokoľvek široké a dalo by sa povedať neobmedzené.

Nevyhnutné vplyvy

Je charakteristické že, definujúc slobodu, najlepšie mysle ľudstva sa sústreďovali nie na to, čo tá umožňuje, ale na to, čo nedovoľuje, čo by nemal robiť „slobodný“ človek. Platí sa to doslova od začiatku času: aj z desiatich biblických prikázaní (Desatoro), osem naznačuje, ako by sa ľudia nemali správať (Ex. 20,2-17; Dt. 5,6-21). Popisovali viac neslobodu než naozajstnú voľnosť...

Ale dá sa to pochopiť. Žijeme v spoločnosti, ktorá sa objektívne zaujíma o stabilitu, vnútorný mier a bezpečnosť, a na to je vhodné, aby správanie ľudí okolo nás bolo aspoň predvídateľné. Toto nedosiahneme, keď každý bude robiť všetko, čo ho napadne. Preto vytvárame normy a pravidlá spoločného života, nevyhnutné obsahujúce početné zákazy a obmedzenia.

Vladimír Lenin  konštatoval: nemôžete žiť v spoločnosti a byť od nej slobodným. Hoci ho teraz vinia že už vtedy vytváral základy totalitarizmu, vlastne len opakoval dominantný postoj svetovej filozofickej a právnickej myšlienky (najmä Desatoro!).

Inzercia

Aj žijúc na samote, sa nedajú vylúčiť vonkajšie vplyvy. Nie náhodou takmer všetky náboženstvá ukazujú na nepretržitú božskú kontrolu nad každou osobou. Biblický Onan bol s najväčšou pravdepodobnosťou sám, keď páchal svoj hriech, ale to ho nezachránilo pred trestom (Gn. 38, 1-10).

Dnes moderné technológie úspešne nahradili (alebo doplnili) božský dohľad. Sú schopné nielen nám vnucovať modely správania, vyhovujúce vládnym orgánom a korporáciám, ale tiež kontrolovať, ako to spĺňame. Nútene prichádzame k záveru, že nemôžeme byť voľní nikde a nikdy.

Okrem toho sú ľudia schopní adaptovať cudzie nápady, interiozovať ich (od lat. interior - „vnútorní“) až do takej miery, že už ich nerozlišujú od svojich vlastných ašpirácií. Preto sú si úprimné istí, že správajú voľne, na základe osobných myšlienok a emócií. Ten proces adaptácie sa obyčajne nazýva „socializácia“ osobnosti. Je jedným z predpokladov pre existenciu ľudskej spoločnosti. Zároveň však objektívne ohraničuje voľnosť jednotlivca, no vytvára v ňom subjektívny pocit slobody.

Relatívna sloboda

Tak čo – sloboda je iba ilúzia? Nie je to úplne tak. Ak je pre nás voľnosť nedosiahnuteľná, potom je možná relatívna sloboda - od niečoho určitého.

Slobodný človek je ten, ktorý nie je otrok a nie je vo väzení – tento význam poznáme zo staroveku. Môžeme byť slobodní od povinností alebo záväzkov, od ekonomického alebo politického útlaku atď. V tomto zmysle sa sloboda chápe ako absencia len určitých ohraničení alebo nepríjemných vplyvov.

Takže môžeme dospieť k zvláštnemu záveru: koncept slobody nemá vôbec žiadny pozitívny obsah. Je to stále len absencia niečoho. Sloboda prejavu je absencia cenzúry, sloboda pohybu – absencia kordónov na cestách, sloboda sa združovať – absencia zákazov na sústredenia a vytváranie spolkov, spoločností atď., sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery – absencia diskriminácie z týchto dôvodov. Ako vidíme, dalo by sa vyložiť Druhý oddiel Ústavy SR „Základné ľudské práva a slobody“ vôbec nepoužívajúc pojem „sloboda“ – a to bez ohrozenia obsahu.

Avšak sme zvyknutý na tento koncept, prikladáme mu veľký význam, vyslovujeme ho s pátosom, akoby sme hovorili o niečom svätom. Preto si nemyslím, že sa ho zbavíme. Ale je lepšie si uvedomiť, že boj za slobodu nemôže byť ničím iným ako bojom proti presné určeným obmedzeniam alebo útlakom.

Keď chceme dosiahnuť väčšiu slobodu, musíme sa opýtať: od akého konkrétne jarma sa snažíme uvoľniť? Môžeme znižovať počet a intenzitu škodlivých dosahov, no nepodarí sa nám dostať absolútnu nezávislosť od všetkých ľudských pôsobení. Inak povedané – voľnosť je len nesplniteľný sen.

Koniec slobodného sveta

V 20 st. sa skončila konfrontácia medzi dvoma sociálno-ekonomickými systémami, z ktorých jeden bol takmer oficiálne nazývaný „slobodný svet“. Ruský vedec Leonid Alkchimov (Леонид Алхимов) si správne všimol, že odtiaľ sa oveľa menej obraciame ku kritériu slobody ako k charakteristike existujúcich spoločností. Je paradoxné že k tomu viedlo práve víťazstvo ideí „slobodného sveta“.

To však neznamená, že terajší svet je voľnejší ako predchádzajúci. Skôr naopak: vedci sú znepokojení rastúcou závislosťou ľudí od vlád a korporácií, využívajúcich moderné metódy na vštepovanie spoločnosti „potrebných a správnych“ myšlienok. Vznikli nové formy otroctva, najmä finančného a elektronického, ktoré udržujú ľudí v podriadenosti cudzím záujmom o nič horšie ako kedysi reťaze a mreže.  

Zvláštnosťou nového otroctva je, že je dobrovoľné. Erich Fromm v knihe s charakteristickým názvom „Strach zo slobody“ („Escape from Freedom“. 1940.) konštatoval že súčasný život „robí slobodu neznesiteľnou záťažou“ („makes freedom an unbearable burden“). Preto dovoľujeme iným ľudom (štátnym a iným úradníkom, zamestnávateľom a ďalším „šéfom“) určovať naše správanie a dokonca aj osudy.

Takáto závislosť ani nevyvoláva protesty, pretože si ju ľudia neuvedomujú. Len málokto tomu rozumie, a tých, ktorí proti tomu aktívne bojujú, je ešte menej. Väčšina ich považuje za asociálov, ohrozujúcich obvyklý spôsob života.  

Naša civilizácia sa zjavne rozvíja cestou zvýšenia regulácie a reglementácie správania členov spoločnosti. To znamená, že priestor slobody sa bude naďalej zužovať a rozdiel medzi ňou a vôľou sa bude zväčšovať. Marxizmom sľubovaný „skok ľudstva z ríše nutnosti do ríše slobody“ („...sprung der Menschheit aus dem Reiche der Notwendigkeit in das Reich der Freiheit“ – MEW, 20, 264) je v nedohľadne.

Ten trend má šancu pokračovať, kým kritická masa ľudí si nevšimne, že ohrozuje ich budúcnosť novou totalitou. Vtedy, ak Boh dá, sa stanu pravdepodobné zmeny, ktoré nám (alebo našim potomkom) poskytnú viac slobody.  

Byvalý profesor histórie na Moskovskej štátnej Lomonosovovej univerzite. Bol organizátorom ruského demokratického hnutia, spolupracovníkom Michaila Gorbačova a poslancom ruského parlamentu. Od roku 2002 žije v Bratislave, bol spoluzakladateľom Paneurópskej vysokej školy.

Odporúčame

Blog
Neháňte ľud môj

Neháňte ľud môj

„Nehaňte ľud môj... klebetárski posmievači!... Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!... Nehaňte ľud môj, ústa nečisté!...Nehaňte ľud môj! že je len malý, že nevládne celým svetom. Kde telo ducha k zemi nevalí, tam duch lieta ľahším letom...“. (Neháňte ľud môj, Andrej Sládkovič).

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.