Taliansky vedec Carlo Cipolla počas svojho života napísal veľké a skvelé práce o problémoch demografie a ekonomiky. Ale tento profesor Cibuľa (tak sa prekladá jeho priezvisko) získal svetovú slávu len po vydaní malého traktátu s názvom „Základné zákony ľudskej hlúposti“ („The basic laws of human stupidity“. 1976)

Tam definuje hlúpych ľudí ako skupinu oveľa silnejšiu, než politické strany alebo mafia. Verejnosť dlho vnímala jeho koncept len ​​ako príklad vedeckého humoru. Časom sa však ukázalo, že správne odrazil realitu. To, čo sa teraz deje s našou vládou, je ďalším potvrdením jeho záverov.

Hlupák je nebezpečnejší než bandita

Podľa Cipolly v každej spoločnosti je možné vyčleniť štyri kategórie členov: „lúzeri“, „banditi“, „múdri“ a „blázni“. Kritériom nie sú ich duševné schopnosti, ale úžitok alebo ujma, ktorú tí prinášajú sebe aj iným.

„Lúzeri“ teda robia dobre iným ľuďom, ale pre seba z toho nič nezískajú. „Banditi“ škodia iným, aby mali úžitok pre seba. „Múdri“ zároveň poskytujú vlastné aj verejné blaho. „Blázni“ kazia život ostatným, no sami z toho nič nemajú.

Pri analýze sociálneho správania týchto skupín autor prichádza k neočakávanému záveru – „blázni“ sú nebezpečnejší než „banditi“. Zdôvodňuje to tak: ak zločinec niečo od niekoho ukradne, použije to vo svoj prospech, zatiaľ čo celá spoločnosť z toho nebude chudobnejšia. Ak hlupák urobí to isté, nebude vedieť použiť to, čo získal, takže pre spoločnosť to bude čistá strata.

Inak povedané, blázon svojím konaním ubližuje inému človeku alebo skupine ľudí bez viditeľného prínosu pre seba a niekedy aj na vlastnú škodu. Je nebezpečný, pretože racionálni ľudia si len ťažko dokážu predstaviť logiku nerozumného správania. Jednoduchšie je pochopiť logiku banditu, pretože ten je racionálny – chce len získať viac výhod. Bandita je predvídateľný, takže si proti nemu môžete postaviť obranu. Je oveľa ťažšie sa brániť idiotovi, pretože nikdy neviete, čo dokáže spraviť.

Hlupákov je stále viac, ako si myslíme

„Človek vždy podceňuje množstvo idiotov, ktorí ho obklopujú“. Táto myšlienka je taká dôležitá, že ju Cipolla nazval prvým základným zákonom svojho konceptu. Podľa neho sa blázni neustále objavujú na najneočakávanejších miestach v tých najnevhodnejších časoch, aby zničili naše plány.

Autor sa vyhol priamemu hodnoteniu ich počtu: „Prvý základný zákon mi neumožňuje priradiť žiadnu konkrétnu číselnú hodnotu podielu hlúpych ľudí v celej populácii: akýkoľvek číselný odhad by bol podhodnotený“. Avšak v zmysle tohto zákona je jasné, že tu ide o väčšinu obyvateľstva.

Dá sa pochopiť opatrnosť, s akou autor rozoberá takú delikátnu tému. Každý, kto by priamo tvrdil, že väčšina ľudstva sú idioti, by sa vystavil veľkému riziku ostrakizácie. Určite by ho obvinili zo sociopatie, mizantropie a jeho názory by vyhlásili za protivedecké. Stalo sa tak napríklad s nositeľom Nobelovej ceny a vynikajúcim vedcom Jamesom Watsonom, ktorý si dovolil naznačiť, že hlúposť je choroba (hoci len zopakoval známu myšlienku Immanuela Kanta).

Už v 21 st. Nórski výskumníci ukázali, že úroveň intelektuálneho rozvoja moderných ľudí výrazne klesá (https://www.pnas.org/doi/full/10.1073/pnas.1718793115). Medzi možné príčiny tohto javu experti označujú zmeny životného štýlu, metód vzdelávania a výchovy, ako aj spôsoby trávenia ľuďmi voľného času (vplyv TV, internetu a iných médií), ale hlavné sú tu genetické faktory. To robí Cipollov prvý základný zákon ešte výkonnejším a budúcnosť ľudstva – smutnou.

Hlupáci sú všade

Na základe dlhoročných výskumov Cipolla tvrdí, že hlúposť ako vlastnosť určuje príroda, a nie kultúrne faktory. „Človek je blázon tým istým spôsobom, ako je ryšavý alebo má prvú krvnú skupinu... Hlúpy človek sa rodí ako hlúpy človek - z vôle Prozreteľnosti“. Vychádzajúc z tohto, autor formuluje svoj druhý zákon: „pravdepodobnosť, že je človek hlúpy, nezávisí od jeho ostatných charakteristík“. To znamená, že hlúposť považuje za geneticky podmienenú a celoživotnú ľudskú črtu.

Vzdelanie žiadnym spôsobom neovplyvňuje pomer inteligentných a hlúpych: ukázalo sa, že je ten istý medzi nízko kvalifikovanými zamestnancami a bielymi goliermi, študentmi a učiteľmi atď. Túto myšlienku je ťažké pochopiť a prijať, ale existuje veľa experimentálnych dôkazov, potvrdzujúcich ju.

„Dôsledky druhého zákona sú šokujúce, - konštatuje autor, - či sa pripojíte do vyššej spoločnosti alebo sa presťahujete do Polynézie po spriatelení s miestnymi lovcami odmien; či sa uväzníte v kláštore alebo strávite zvyšok života v kasíne obklopený krásnymi ženami, vždy sa budete musieť stretávať s rovnakým počtom idiotov, ktorý podľa prvého zákona oveľa prekoná vaše očakávania“.

Drámu tejto situácie vidí Cipolla v tom, že neblázni podceňujú deštruktívny potenciál hlupákov. Múdri ľudia neustále zabúdajú, že vypriadajúc sa s idiotom, kedykoľvek, na akomkoľvek mieste a za akýchkoľvek okolností, robia chybu, za ktorú draho zaplatia v budúcnosti.

Hlupáci v politike

„Nie je ťažké predstaviť si rozsah škôd, ktoré môžu napáchať blázni, keď sa dostanú do vlády a majú politické a sociálne právomoci,“ - píše Cipolla. No podľa jeho druhého zákona ich tam nemôže byť menej, ako v iných sférach ľudskej činnosti. Navyše: ak hlupáci tvoria väčšinu voličov, samozrejme zvolia si do parlamentu a miestnych orgánov osoby svojho druhu.     

V roku 2011 talianski matematici pod vedením Alessandro Pluchino vykonali štúdiu, v ktorej si ako experimentálny model vybrali parlament určitej krajiny, názov ktorej nebol uvedený (http://www.pluchino.it/Parliament.html). Využili pritom metodiku Cipollo, najmä vyššie uvedené rozdelenie ľudí do štyroch kategórií, ktoré ten navrhol.

Výsledky štúdie nepríjemne prekvapujú: medzi poslancami boli „múdri“ v menšine, no našlo sa dosť „bláznov“, „lúzerov“ a dokonca aj „banditov“, ktorí hlasovali tak, ako im Boh dá dušu, a nie vždy za projekty, najviac vyhovujúce spoločnosti. Efektivita činnosti takého parlamentu sa blížila k nule.

Prišiel však aj pozitívny objav. Len čo do najvyššieho zákonodarného zboru preniklo niekoľko rozumných poslancov, ten začal pracovať oveľa účinnejšie a zákony, ktoré prijímal, prestali byť úplne „hlúpe“.

Cesta do pekla

„História potvrdzuje, že v každom období krajina napreduje, keď je pri moci dostatok šikovných ľudí na to, aby obmedzili aktívnych bláznov a zabránili im v ničení toho, čo vyprodukovali tí inteligentní. V upadajúcej krajine je rovnako veľa bláznov, ale medzi špičkou sa zvyšuje podiel hlúpych banditov a medzi zvyškom obyvateľstva - naivných lúzerov. Takáto zmena usporiadania neustále zhoršuje deštruktívne následky činov hlupákov a celá krajina mieri do pekla,“ - uzatvára Cipolla.

Z toho vyplýva, že v žiadnom zastupiteľskom orgáne by sme nemali očakávať väčšinu inteligentných ľudí - to je v podstate nemožné. Ale ich určitý počet, takpovediac kritické množstvo, bude stačiť na to, aby sa vyrovnali s vplyvom idiocie.

Keď parlament a vláda fungujú neefektívne, je to náznakom toho, že nemajú v zložení kritické množstvo „múdrych“. Preto žiadna vnútorná rekonštrukcia nič nezlepší. Nádej je iba vo voľbách, ktoré sú schopné zmeniť pomer poslancov, patriacich do rôznych Cipollových kategórií.

Neexistuje žiadna záruka, že táto zmena pôjde k lepšiemu. No zastupiteľská demokracia neposkytuje iný spôsob dosiahnutia želaného výsledku. Môžeme sa spoľahnúť len na náhodu alebo zázrak, ktorý by priviedol k moci dosť racionálnych politikov a odborníkov.

Za rámcami politickej korektnosti

„Kultúrne tradície, ktoré sú dnes na Západe v móde, podporujú rovnostársky prístup k životu... Genetici a sociológovia vynakladajú mimoriadne úsilie, aby pomocou pôsobivého súboru vedeckých údajov a formulácií dokázali, že všetci ľudia sú si od prírody rovní; a ak sú niektorí rovnejší ako iní, patrí to k výchove a nie k prírode. Nemôžem súhlasiť s takýmto konvenčným názorom“ – odvážne vyhlásil Cipolla .  

A pokračoval: „Som pevne presvedčený..., že ľudia nie sú si rovní: niektorí sú hlúpi a iní nie, a rozdiel medzi nimi určuje príroda, nie kultúrne faktory... Ale v presvedčení, že časť ľudských bytostí je hlúpa a že sú hlúpi kvôli genetickým vlastnostiam, sa nesnažím prefíkane znovu zavádzať myšlienky triednej alebo rasovej diskriminácie“.

Posledné slová znejú trochu deklaratívne. Ak existuje určitá kategória ľudí, ktorí škodia spoločnosti, jej rozumnejšia časť potrebuje niečo podniknúť, aby straty aspoň neboli tak veľké. Ak sa to nedarí, tak by sa „múdri“ mali hľadať možnosť, aby znížili počet hlupákov. Ale ako? Nástroje na to sú: sociálna politika, eugenika alebo genetické inžinierstvo. No bohužiaľ to všetko je nebezpečne blízko reálnej diskriminácii na základe prirodzených intelektových schopností...

Cipolla neodpovedal na všetky otázky, len odhalil problém, o ktorom iný výskumníci hanblivo mlčia. Predpokladám, že jeho knihu by sa dnes vôbec nepodarilo vydať. Aj v 70. rokoch by sa dostal do ťažkostí, keby ju čitatelia nevnímali ako vtip – preto sa často spomína spolu s Petrovým princípom, zákonom Murphyho, efektom Pauliho a iným humorom vedcov. Je to v podstate obranná reakcia verejnosti na nepríjemnú pravdu. Pozorný čitateľ však ľahko pochopí, že autor to všetko myslel úplne vážne.  

Dnes politická korektnosť a strach z toho, že niekoho urazíme, obmedzuje slobodnú diskusiu o mnohých citlivých témach. Niektoré javy sa už ani nedá verejne nazývať pravými menami – používajú sa na to nejasné eufemizmy (čo je tiež dôsledkom idiocie). Ale zmena názvov a ani skrytá cenzúra problémy neriešia, ale iba maskujú.

Cipolla priamo a otvorene povedal to, čo je teraz už ďaleko za rámcami modernej slušnosti a politickej korektnosti. Poďakujeme autorovi, ktorý nám dal príležitosť pochopiť pôvod niektorých aktuálnych trendov a zamyslieť sa nad tým, kam môžu viesť a ako sa im dá odporovať.