Majú Vianoce pohanské korene?

Rodiny sú spolu a navzájom si vymieňajú darčeky. Spievajú sa vianočné koledy a každý každému želá všetko dobré. Ľudia sú k sebe milší, štedrejší a láskavejší. Alebo aspoň by takí mali byť.

Aj človek, ktorý nehľadá vo Vianociach nejakú duchovnú podstatu, v nich môže vidieť krásu, vedomie ľudskej blízkosti a štedrosti. Veriaci vo Vianociach však nevidia iba obyčajný humanizmus, ale narodenie Ježiša Krista. Všemohúci Boh sa stal obyčajným človekom. Už to nie je ten nedostupný Majestát, ale niekto, kto pozná ľudskú biedu a slabosť.

Aké je pozadie vzniku najznámejších kresťanských sviatkov? Podľa niektorých teórii existovali už pred kresťanskými Vianocami pohanské sviatky zimného slnovratu a kresťania tieto sviatky iba „pokrstili.“ Tento naratív (pokrsteného pohanstva) je bežný v populárnych článkoch a náučných internetových dokumentoch

Oslavy narodenia svetla a života uprostred najhlbšej a najdlhšej tmy počas roka boli skutočne prítomné v predkresťanských náboženstvách. Je však toto dôvod myslieť si, že Vianoce majú pohanské korene? Pravda je trochu zložitejšia.

Saturnálie a Neporaziteľné slnko - inšpirácia pre kresťanov? 

V pohanskom rímskom prostredí existovali sviatky, ktoré mnohí dnes považujú za Vianoce pred Vianocami. Sviatky Saturnálie na počesť rímskeho boha úrody Saturna začínali počas vlády cisára Augusta podľa vtedy platného juliánskeho kalendára 17. decembra. Neskôr sa tieto oslavovali predlžovali a trvali až do 23. decembra. 

Počas Saturnálií sa nepracovalo a oslavovalo, jedlo a pilo vo veľkom štýle. Ľudia si vymieňali dary a priali si všetko dobré. Aj otroci počas týchto dní získali rovnocenný spoločenský status so svojimi pánmi. Dokonca boli si až tak rovní, že si úlohy vymenili a páni obsluhovali svojich otrokov. 

Je zaujímavé, že dnešné sekularizované chápanie Vianoc (mať plné bruchá a najnovšie technológie pod stromčekom) v niečom nápadne pripomínajú tieto bujaré pohanské oslavy.

Jeden komentátor na margo podobností medzi Saturnáliami a Vianocami píše: „Predpokladalo sa, že kresťania v 4. storočí priradili 25. december ako Kristove narodeniny (a teda aj celé vianočné sviatky), pretože pohania už tento deň slávili ako sviatok. Týmto spôsobom by sa obišiel problém eliminácie už tak obľúbeného sviatku, čím by sa uľahčilo pokresťančovanie obyvateľstva.“

Populárny naratív, ktorý však dáva istú logiku je na svete. Kresťania, ktorí chceli uspieť v dominantnom pohanskom svete, museli urobiť kompromis a pokresťančiť pohanské sviatky. 

V súvislosti s Vianocami a pohanstvom sa často hovorí ešte o jednom rímskom sviatku. Boli to oslavy narodenia boha slnka, ktoré ustanovil cisár Aurelián v roku 274. Sviatok Neporaziteľného slnka (Sol Invictus) sa slávil 25. decembra, v deň, kedy kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. 

Aj v tomto sviatku vidia mnohí výrazné paralely s kresťanskými Vianocami. Pohanský boh slnka sa narodil do hlbokej tmy v ten istý deň ako Kristus. V Ježišovi Kristovi vidí kresťanská teológia toho, kto sa ako pravé a neporaziteľné Svetlo narodilo do tmy ľudského hriechu, smrti a utrpenia. 

Záblesky pravdy aj mimo kresťanstva

Odpoveď kresťanov na argument, že Vianoce sú pokrstený pohanský sviatok má v zásade dve roviny. Prvou je tá, že v predkresťanských náboženstvách nájdeme záblesky Božej pravdy, ktorá sa naplnila v osobe Ježiša Krista. Táto téza sa opiera aj o biblické svedectvo. Pripomeňme si napríklad Pavlov prejav na areopágu, ktorý nájdeme v knihe Skutky apoštolov. 

Apoštol Pavol poukazuje na to, že neznámy boh, ktorého pohania uctievali je Ježiš Kristus. Pohanom tak bola ohlásená pravda evanjelia, po ktorej síce podvedome túžili a hľadali, no ešte ju nepoznali. 

V podobnom duchu sa vyjadruje aj dôležitý dokument II. vatikánskeho koncilu Nostra aetate: „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto (nekresťanských) náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.“

Shaun McAfee píše: „Môžeme pozorovať, že v období rímskej ríše existovali dve zimné slávnosti (Saturnálie a Sol Invictus), ale to by nemalo byť pre kresťana problém, pretože Cirkev má schopnosť pokresťančiť ľudí aj slávnosti. Svetlo zvíťazilo nad temnotou pri slávení Sol Invictus a v Kristovi bola temnota porazená Kristovým svetlom. Pohania síce mali nejakú predtuchu, ale v Kristovi bola dosiahnutá plnosť.“

Zaujímavým príkladom na ilustráciu je vianočný stromček. Stromy a zelene boli už v pohanských kultúrach symbolom večnosti a života uprostred smrti. No nie iba symbolom - často boli božstvom a zdrojom magickej moci. 

Niektorí kresťania alebo Svedkovia Jehovovi odmietajú sláviť Vianoce a stavať vianočné stromčeky práve kvôli ich údajne pohanskému pôvodu. Zjavne však zabúdajú na to, že kým stromy boli u pohanov skôr predmetom uctievania, kresťania ani náhodou nepovažujú vianočný stromček za hodný posvätnej úcty alebo dokonca adorácie. 

Ranokresťanský autor Tertulián už na prelome 2. a 3. storočia píše o používaní vencov a vavrínov v kresťanských komunitách. Na druhej strane však Tertulián zakazuje uctievať vence a vkladať do nich nádeje. Jedinou nádejou kresťana má byť Ježiš Kristus.

25. december

Niektorí autori sa na rozdiel od zástancov teórie pokresťančenia pôvodných pohanských sviatkov do dnešnej vianočnej podoby poukazujú na to, že Vianoce majú skôr židovské ako pohanské korene. 

Historik Steve Weidenkopf vysvetľuje: „V židovskej tradícii sa 25. marec oslavoval ako dátum Abrahámovej obety Izáka. Tiež znamenal prvý deň stvorenia, keď Boh priniesol svetlo. Prví kresťania ľahko rozpoznali spojenie medzi Kristom Baránkom a stvorením a jeho počatie aj smrť datovali na 25. marca.“

Weidenkopf dodáva, že „ak vtelenie nastalo 25. marca, potom z toho vyplýva, že narodenie Ježiša nastalo o deväť mesiacov neskôr, 25. decembra. Pre raných kresťanov tak rozhodujúcim faktorom bolo spojenie stvorenia a kríža, stvorenia a Kristovho počatia, nie túžba pokrstiť pohanské slávnosti.“

Pápež Benedikt XVI. v knihe Duch liturgie píše: „Kedysi sa tvrdilo, že 25. december sa vyvinul v opozícii k Mithrovmu mýtu alebo ako kresťanská odpoveď na kult Sol Invictus, ktorý podporovali rímski cisári v treťom storočí v snahe založiť nové cisárske náboženstvo. Tieto staré teórie sa však už nedajú obhájiť. Rozhodujúcim faktorom bolo spojenie stvorenia a kríža – stvorenia a Kristovho počatia.“

Biblia na žiadnom mieste nespomína presný dátum Ježišovho narodenia. 25. december je skôr pripomienkou, že sa Ježiš narodil. Cirkev však záväzne neučí v ktorý deň sa Ježiš narodil. Je to skôr otázka historického skúmania, ako viery. Mimochodom, sviatok svätého biskupa Ambróza je cirkvou určený na 7. decembra, hoci v skutočnosti zomrel 4. apríla. 

Niektorí kresťania argumentujú aj tým, že cirkevní otcovia raného kresťanstva neboli príliš pohanstvu naklonení, skôr naopak. Neexistujú záznamy z ranej cirkvi, ktoré by potvrdzovali, že slávenie Narodenia Pána malo priamy súvis s pohanskými sviatkami Saturnálií alebo Neporaziteľného slnka.

Bez ohľadu na pozadie vzniku Vianoc a v ktorý deň sa Ježiš Kristus narodil by nám nemalo uniknúť to hlavné. Podstatné je to, aby sa v týchto dňoch v ľudských srdciach nanovo narodila pravá radosť. Taká, ktorú nikdy nedá žiadny darček ani skvelá partia ľudí. Ľudské srdce môže autentickou radosťou naplniť iba Boh cez svojho Syna.  

Zdroje
Origins of Christmas History Channel Documentary (Dostupné tu: https://www.youtube.com/watch?v=Ots9y_xcaX8&t=2020s) 
Pavel Kolář - Vánoční svátky a jejich původ (Dostupné tu: https://www.youtube.com/watch?v=2iIvqKsPn5k) 
https://www.catholic.com/magazine/online-edition/why-december-25
https://www.catholic.com/magazine/online-edition/refuting-the-pagan-roots-of-christmas-claim