Na Ukrajine sa dejú podivné udalosti. Ruská armáda odstúpila a odovzdala Ukrajincom územia, ktoré pred tým ovládala. Upevňuje miesta terajšej dislokácie, najmä vlastné hranice, ako by plánujúc dlhodobú obranu. Nikto z Rusov ani nepripomína na ambiciózni cieli, vyhlásene na začiatku operácie.

Rusko sa stále jedná s Ukrajinou ako aj s celým Západom z pozície sily. Teraz sa mnohý experti pýtajú: má vôbec túto silu?

Odstrašujúca socha        

Biblický prorok Daniel prerozprával zvláštny sen kráľa Nabuchodonozora. Tomu sa zjavila mohutná a odstrašujúca socha, vytvorená zo zlata, striebra, kovu a železa, ale jej nohy boli čiastočne z hliny. Keď sa od skaly odlúpil kameň a zasiahol sochu do nôh, úplne ich zbúral. A preto sa celá socha rozpadla na malé čiastočky, ktoré „uchytil... vietor a nenašlo sa po nich stopy“ (Daniel, 2, 31-35).

Význam tohto podobenstva je jasný: ľubovoľne veľká, bohatá a desivá štruktúra nemá budúcnosť, ak stojí na nespoľahlivom fundamente. A to platí nielen pre stavebníctvo alebo sochárstvo...

Denis Diderot na konci 18 st. ako prvý nazval Ruskú ríšu kolosom na hlinených nohách („un colosse aux pieds d'argile“). Diderot použil slovo „kolos“, ktoré nie je v Biblii ani v pôvodnom aramejskom texte, ani v gréckych a latinských prekladoch. Francúzsky encyklopedista si asi spojil slová proroka Daniela s Rodoským kolosom, spadnuvším v dôsledku zemetrasenia kvôli slabým nohám. Hoci ten slávny autor dobre nepoznal Rusko, ale ho diagnostikoval vtedy, keď si ostatní ani nevšimli tieto príznaky.

O sto rokov neskôr niečo podobné údajne zopakoval rebelujúci študent, ktorému policajti ukázali, že sa nemá búriť, pretože pred ním je múr. "Múr, ale zhnitý, strč do neho - a rozpadne sa!" – vraj odpovedal mladík. Volal sa Volodya Ulyanov – budúci Lenin. Ak to tak naozaj bolo, tiež predbehol iných analytikov svojej doby. No presne vieme, že sa potom úspešne zúčastnil v strčení do múru.  

Len na jednej nohe

V uvedených prípadoch ide o niečo, čo vyzerá obrovský a mohutne, ale v podstate sa ledva drží na slabom základe. Takým skutočne bolo Ruské impérium na konci svojej existencie. Aj Sovietskemu zväzu, uznávanému v celom svete ako mocná neotrasiteľná entita, nestačila odolnosť proti nárazom - zrútil sa v dôsledku ideovej intervencie.

Po rozpade ZSSR sa Rusko ocitlo v rámcoch hraníc, ktoré malo asi v časoch Ivana Hrozného, keď nebolo žiadnou ríšou. Ale nafúknuté imperiálne vedomie hneď nezmizlo, ako aj národná pýcha. Povzbudzuje ruské vedenie aby sa správalo, akoby za tým bola už neexistujúca superveľmoc.

Na čom to je založené? Ruská majestátnosť dosť dlho mala štyri „nohy“: zemský plyn a ropa, preveľká armáda a jadrové zbrane. Čo sa týka prírodných zdrojov, zistilo sa, že svet sa zaobíde bez nich. Armáda sa ešte stále nedokázala vyrovnať s jednoznačne slabším nepriateľom. Zostal len atómový arzenál, ktorého použitie viac pripomína samovraždu. Takže prežila len jedna opora a aj táto je pochybná a neposkytuje spoľahlivú stabilitu.

Neúčinné otrasy

Nezabudnime však na to, že Ruská ríša existovala ešte približne 120 rokov po Diderotovej diagnóze a 20 rokov po Leninovej. To znamená, že nepevné základy sami o sebe nie sú dôvodom na pád veľmoci – na to treba niečo viac.        

Aj keď mal Rodosky kolos slabé nohy, stál by ešte dlho, keby nevypuklo zemetrasenie. A mohutná Danielova socha sa zrútila iba po hodu kameňom. Inak povedané, podmienkou boli otrasy zvonku.

Znalci ruskej histórie teraz zažívajú ostrý pocit déjà vu. V 20. st. v Rusku kvôli neúspešným vojnám vypukli dve revolúcie: v roku 1905 po prehratému konfliktu s Japonskom a v roku 1917 - na pozadí porážok na frontoch 1. svetovej bitky. Táto druhá priviedla k zániku impéria. Aj ZSSR neskoršie skrachoval po debakli v Afganistane, hoci nie hneď. Opakuje sa niečo podobné aj teraz?

Vieme však aj opačné príklady. V roku 1812 Ruska ríša odolala Napoleonskej invázii. V roku 1941 ZSSR prežil nacistickú agresiu a neskôr porazil hrozného nepriateľa. V oboch dvoch prípadoch útočníci verili, že majú dočinenia so slabým súperom, neschopným vážneho odporu. Ale ten preukázal dispozíciu aby sa konsolidoval voči vonkajšej hrozbe. Mimochodom: niečo podobné pozorujeme dnes na Ukrajine, kde protiruská obrana výrazne zjednotila tamojšiu verejnosť - pred tým dosť roztrieštenú.    

Stále môžeme konštatovať, že otrasy zvonku nielenže nezaručujú deštrukciu slabej sociálnej štruktúry, no môžu viesť aj k jej upevneniu. Takéto vplyvy sú účinnejšie v podmienkach, keď sa prekrývajú s vnútornými napätiami a poruchami.  

Prehnané predstavy

Presne takto sa to stalo s Ruským impériom, ktorému vojnové neúspechy doplnili, zdôraznili a obostreli sociálne kontradikcie. V prípade ZSSR sa tiež dá uvidieť nadmerné napätie spoločenskej konštrukcie na pozadí krízy komunistickej ideológie. Odtiaľ vyplýva zásadná otázka: naozaj existujú v terajšom Rusku vážne protichodné trendy, schopné vytvoriť občiansky konflikt a zničiť celý politický režim?  

Zdá sa, že predstavy o tom sú na Západe silno prehnané. Výskumy demonštrujú pevnú „putinskú väčšinu“, podporujúcu politiku vlády. Aj keď nie sú dôveryhodné na 100 %, celkom správne odrážajú stav verejnej mienky, ktorá schvaľuje bitku na Ukrajine a odsudzuje tých, ktorí sú proti nej. To je výsledkom masívnej a účinnej propagandy, úspešné uskutočňovanej štátnymi orgánmi a médiami.

Politická opozícia je prakticky zničená a nemá skoro žiadny vplyv na obyvateľstvo. Existuje určitá nespokojnosť – ale to nie z vojny a ňou spôsobených ťažkostí, no iba z toho, že podľa niektorých Rusov vláda a armáda konajú nerozhodne a vraj prejavujú zbytočnú ľudskosť k nepriateľom, vrátane civilistov.

Väčšina z inak mysliacich opustila krajinu. Ti z nich, ktorí tam ešte zostali, aby sa  zachránili sedia ticho a  verejne sa nevyjadrujú. Nedá sa uvidieť predrevolučnú situáciu, typickú pre poslednú doby existencie Ruskej ríše a Sovietskeho zväzu.                          

Samozrejme, prísne sankcie obmedzujú ekonomické možnosti krajiny. Ale to ešte nedospelo do štádia, kedy by obyvateľstvo vyjadrilo nespokojnosť so životnou úrovňou. Rusko ešte má značné vlastné rezervy, ako aj možnosť substitúcie dovozu a tiež rýchlo nachádza jeho alternatívne zdroje – najmä na Východe.

Z toho vyplýva, že v domovine ruská vláda takmer nemá urgentné problémy a  cíti sa dosť komfortne. V takýchto podmienkach môže dlho balansovať na jednej nohe. Je to zlá sprava pre tých, ktorí očakávajú rýchly koniec vojny a spolu s ňou aj Ruska v jeho terajšej podobe. Svet sa ešte dosť dlho bude diviť odstrašujúcemu kolosu, existencia (rovnako ako aj pád) ktorého sú schopní vytvoriť vážne poškodenia.