Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
16. november 2022

Paradox Brežneva

Nedávno (10. októbra) uplynulo 40 rokov od smrti Leonida Brežneva, ktorý 18 rokov po sebe stál na čele ZSSR a KSSZ. To je už dostatočný historický odstup na posúdenie jeho úlohy v dejinách.

Dobre si pamätám ten deň v roku 1982, ale nie vďaka samotnej udalosti, ako skôr z dôvodu absencie drámy. Celá éra sa skončila, ale to nespôsobilo ľuďom ani smútok, ani radosť. Väčšina zostala ľahostajná. Spoločnosť sa pritom k Brežnevovi nesprávala zlé. Mal povesť skutočného vojnového hrdinu a humánneho a otvoreného človeka. Na druhej strane bol aj hrdinom... nespočetných anekdot...

Atypický vodca

Bolo to spojené najmä so štýlom jeho života a správania sa. Uvediem príklad z vlastnej skúsenosti. Raz sa môj starý „Zaporožec“ pokazil rovno pred veľkou budovou na rušnej ulici. Otvoril som kapotu a začal som sa hrabať v motore. Pristúpil ku mne mladík a zdvorilo sa spýtal, čo sa stalo. Ukázal som mu poškodenie. Ten súcitne prikývol a odišiel. Ale čoskoro sa vrátil a povedal, že sa tu už nedá vydržať. "Čo mám robiť?" spýtal som sa zmätene. Odpovedal: "Pomôžeme vám". Hneď akoby spod zeme sa objavili ďalší dvaja a ručne posunuli auto dopredu o 20 metrov. Doslova o pár minút neskôr sa zjavil korteš Brežneva a všemocný generálny tajomník pomaly prekráčal ku svojej bytovke.

Pozoruhodný tu je nie „Zaporožec“ (hoci motor tohto malého ukrajinského autíčka vyrábali podľa návrhu samotného Ferdinanda Porsche!), ale fakt, že vodca vtedajšej superveľmoci býval v apartmánovom dome spolu s inými susedmi. Dnes je to nepredstaviteľné. Ako aj to, že podozrivé auto s  neznámym vodičom, ktorý ho odstavil presne na ceste chránenej osoby a práve v čas jej príchodu, nebolo nikým vnímané ako hrozba štátnej bezpečnosti. Ak by sa to stalo teraz, určite by som z toho len tak nevyviazol.  

Keď spomíname autá, Brežnev bol ich fanúšikom, a, kým mohol, sám často šoféroval vládnu limuzínu, pritom s obrovskou rýchlosťou. Je o tom aj anekdota: po Moskve doslova lieta veľké čierne auto. Jeden policajt sa pýta druhého, či neuvidel, kto je hnaný tak rýchlo. Ten odpovedá: „Ani neviem, kto by to mohol byť, keď je vodičom  sám Brežnev!“. Takéto jeho správanie (úplne atypické pre sovietske vedenie) vzbudzovalo sympatie riadnych ľudí.

Neskoršie sa ho zdravie zhoršilo. Už nelietal na autách a choval sa pasívnejšie. Vnuk Brežneva vtedy sa učil na Moskovskej univerzite. Netváril sa dôležito, skôr naopak snažil sa nevyčnievať. Volal priateľov aby prišli do jeho domu, ale tí to opatrne odmietali. "Ale prečo?" - čudoval sa, - "je tam prítomný len starý otec, ktorý neustále pozerá televíziu, a je mu jedno kto prišiel!"

Brežnev preferoval kolektívny štýl vedenia a len zriedka niečo rozhodoval bez konzultácie so súdruhmi. Do istej miery to bola reakcia na praktiky jeho predchodcov – diktátora Josifa Stalina a voluntaristu Nikity Chruščova. Chcel sa vyhnúť extrémom, ktoré tí ukazovali. Ľuďom sa to tiež páčilo, ale nakoniec mu to zahralo medvediu službu – pripisovali sa mu aj rozhodnutia, na ktorých sa ani nepodieľal.

Ako Ukrajinci ovládli Moskvu

Brežnev mal ešte jednu dobrú vlastnosť – lojalitu k priateľom. Niektorí si myslia, že až príliš. Tých, s ktorými spolupracoval v predchádzajúcich zamestnaniach, sa snažil držať pri sebe a pomáhal im aby sa posunuli v kariérnom rebríčku.

Určitý čas pôsobil ako prvý tajomník regionálneho výboru KSSZ v ukrajinskom meste Dnepropetrovsk (teraz Dnipro). Vytvoril tam efektívny manažérsky tím. Keď ho presunuli do Moskvy, postupne tam pritiahol aj ten svoj sprievod. Konečne v najvyššom orgáne komunistickej strany – v prezídiu jej ústredného výboru, ktorý sa neskôr stal známym ako Poitburo - ako aj v celom sovietskom vedení sa zložila značná skupina ľudí, ktorí predtým slúžili spolu s ním. Neprajníci ich nazývali Dnepropetrovský klan alebo dokonca Dnepropetrovská mafia.

Nie všetci z nich boli naozaj etnický Ukrajinci. Aj národnosť Brežneva sa záhadne menila v závislosti od miesta práce – vieme, že kým pôsobil na Ukrajine, mal v pase záznam „Ukrajinec“, ktorý sa potom zmenil na „Rus“. Bolo to dôsledkom politiky, podľa ktorej v riadiacich orgánoch sovietskych republík existovali limity zastúpenia domorodého národa. Aby ich úrady splnili, pristupovali aj k manipuláciám.

Pritom všetkom sa Brežnev s priateľmi správali ako ozajstný ukrajinský vlastenci. Vždy podporovali svojich bývalých krajanov. Údajne chcel Brežnev, aby sa jeho nástupníkom stal vtedajší líder ukrajinských komunistov Volodymyr Scherbytsky – tiež člen Politburo aj... Dnepropetrovského klanu.

Je charakteristické že počas vlády Brežneva sa orgány snažili obmedzovať prejavy ruského šovinizmu. Šírenie ideí výlučnosti a osobitného historického poslania ruského národa úrady považovali za vážnu hrozbu pre jednotu a bezpečnosť sovietskeho štátu. Najväčšia Ruská republika mala menšiu nezávislosť od centrálneho vedenia ZSSR ako Ukrajina a iné národné entity. Neskoršie sa to výrazne zmenilo.

Takže boli časy, keď Ukrajinci bez jediného výstrelu ovládli Moskvu a dlho určovali politiku Sovietskeho zväzu. Niektorí experti si myslia, že táto vplyvná skupina nezmizla po smrti svojho zakladateľa a až dodnes pôsobí v Rusku aj na Ukrajine. Existuje aj konšpiratívny koncept, podľa ktorého terajší konflikt na Ukrajine je pokračovaním dlhodobej konfrontácie medzi DnepropetrovskýmDoneckým klanmi, ktorý sa začal ešte pri Brežnevovi.    

Holub mieru

Prvé obdobie Brežnevovej moci bolo poznačené jeho vysokou medzinárodnou aktivitou. Navyše, na rozdiel od všetkých svojich predchodcov, nepripravoval sa na vojnu, ale snažil sa vybudovať trvalý mier.

Pojem „détente“ (uvoľnenie) alebo v ruštine „razriadka“ (разрядка) medzinárodného napätia pevne vstúpilo do politického slovníka vo všetkých kontinentoch. V ľuďoch sa prebudila nádej na dlhú mierovú existenciu a dôvera do budúcnosti, otrasená počas predchádzajúcich kríz.

Túto dôveru posilnili medzinárodné zmluvy, obmedzujúce jadrové a strategické zbrane. Okrem toho sa ZSSR pripojil k známym Helsinským dohodám  (Helsinki Accords), ktoré nielen zvýšili európsku bezpečnosť, ale stanovili aj štandardy ľudských práv, ktoré predtým sovietski komunisti odmietali uznávať.

Vtedy Brežnev uskutočnil pre sovietskeho vodcu bezprecedentný počet stretnutí so západnými kolegami a dosiahol s nimi vysokú úroveň vzájomného porozumenia. Nadviazal dobré osobné vzťahy s americkými prezidentmi Richardom Nixonom, Geraldom Fordom a Jimmym Carterom, francúzskymi lídrami Georgesom Pompidou a Valerie Giscard d'Estaingom, nemeckými kancelármi Willy BrandtomHelmutom Schmidtom.  

Inzercia

Vďaka tomu ZSSR získal právo usporiadať olympijské hry v roku 1980, čo mnohí interpretovali ako vstupenku do civilizovaného sveta. Hry by mali byť aj demonštráciou sovietskych úspechov, aj symbolom mierovej koexistencie dvoch svetových politických a sociálnych systémov. Brežnev sa mohol oprávnene cítiť ako holub mieru v štýle Pabla Picasso.        

Ale nemilosrdný osud mu neopomenul poukázať na to, aké krehké sú výsledky jeho úsilia. Rezignácie Nixona a Brandta boli pre neho ranou – stratil dôležitých partnerov. Okrem toho sa jeho vlastné zdravie rýchlo zhoršovalo – a spolu s ním aj jeho osobný vplyv na sovietsku politiku. V roku 1979 sa začal nový rast napätia medzi Sovietskym zväzom a Západom. To znehodnotilo Brežnevove úspechy. Avšak roky détente vytvorili precedens, o ktorý sa neskôr mohol oprieť Michail Gorbačov vo svojom „novom politickom myslení“.  

Utláčateľ slobody

No boli aj pamätné momenty, ktoré nám nedovoľujú vidieť v Brežneve úplne pozitívnu postavu. Ako prvý nazveme potlačenie Pražskej jari v roku 1968. Hoci sa s tejto „špeciálnej operácii“ zúčastnili nielen sovietsky jednotky, je jasné, že rozhodnutie padlo v Moskve.

Niektoré zdroje tvrdia, že Brežnev nebol ani iniciátor, ani nadšenec invázie do Československa. Dlho váhal, no napokon sa nechal presvedčiť. To ho však neospravedlňuje. V tom čase už bol štyri roky na najvyššom poste v strane, čo vtedy znamenalo aj v štáte, a cítil sa dosť sebavedomo. Ak by proti operácii rozhodne namietal, neuskutočnila by sa. Ale očividne tu prevážil jeho zvyk dôverovať kolektívnemu názoru súdruhov.

Je pravdepodobné, že neskôr to aj oľutoval. Nevylučujem, že sa to stalo postranným motívom jeho ďalších protivojnových snáh. Henry Kissinger neskôr spomínal, ako sa mu Brežnev priznal, že všetky svoje aktivity pri moci chce venovať iba posilňovaniu mieru a medzinárodnej bezpečnosti.

Ale to sa mu nepodarilo. V roku 1979 sovietska armáda vstúpila do Afganistanu. Bol to slabo odôvodnený a zle vypočítaný čin. Dokonca aj jeden z komunistických orákulov Friedrich Engels poznamenal, že nikto nemôže poraziť Afgancov, pretože vojna je pre nich relax a potešene. História tieto slová viackrát potvrdila.

Brežnevova úloha v tomto čine bola len nominálnou. V tom čase sa jeho zdravotný stav natoľko zhoršil, že pod vplyvom liekov, od ktorých už bol závislý, nie vždy adekvátne vnímal realitu. Údajne ešte v roku 1977 chcel rezignovať a odísť do dôchodku, ale súdruhovia mu to nedovolili. Stal sa pre nich zástenou, a títo ho velebili, no konali úplne samostatne.

Afganská vojna definitívne zrušila détente a uvrhla svet do novej konfrontácii. Jej obeťou sa stalo aj Brežnevovo milované dieťa - olympiáda v Moskve. Hoci sa formálne uskutočnila, ale nebola plnohodnotnou, pretože ju bojkotovali mnohí účastníci olympijského hnutia vrátane USA a ich spojencov.

Nedobrovoľný ničiteľ socializmu

Hlavné však bolo to, že vojna sa vliekla a prinášala veľké ľudské straty, ktoré sa už nedali utajiť pred verejnosťou. V spoločnosti rástla nespokojnosť, zameraná ako vždy osobne na vodcu. Mala aj iné dôvody – ako dlhodobý deficit potravín a tovarov bežnej spotreby, ktorý veľmi dráždil obyvateľstvo.  

Na tomto pozadí vyzeralo obzvlášť nevhodne neustále vychvaľovanie Brežneva v médiách a v oficiálnych prejavoch. Priebežne mu boli udeľované početné vyznamenania a vojenské hodnosti. Dostal aj najvyššiu z nich - maršal Sovietskeho zväzu (pritom že skončil vojnu len ako generálmajor), a jeho portréty v maršalskej uniforme viseli vo všetkých štátnych inštitúciách a dokonca aj v školách. Ľudí to rozosmievalo a hnevalo.

Novinári napísali pre Brežneva jeho „spomienky“ na vojnu a na iné etapy jeho života, pritom on sám sa s autormi ani nestretol a nedával im žiadne materiály. Zlé jazyky hovorili, že ani nečítal „vlastné“ knihy, ktorých štúdium úrady určili ako povinnú súčasť školského vzdelávacieho programu.

Nevieme presne, či ho to naozaj bavilo, alebo už nebol schopný zastaviť svojich kamarátov. No výsledky takéhoto správania boli skutočne deštruktívne nielen pre neho osobne, ale pre celý politický systém. Otvorene sa mu smiali, a to je snáď to najhoršie, čo sa vláde môže stať.

Jedna z anekdot tej doby: „cukrári vyrobili nový koláč a nazvali ho „Leonid“ (meno Brežneva). Pripravuje sa rovnakým spôsobom ako „Napoleon“, ale bez masla“. To bol náznak na chýbajúce základné potraviny v prítomnosti pseudo Napoleona.

Znie to divne, no aj pozitívne výsledky činnosti Brežneva sa stali zničujúce pre komunistickú ideológiu. Politika détente umožnila sovietskym občanom masový turizmus do zahraničia. Úroveň blahobytu, ktorú tam uvideli, ich šokovala. Domáca propaganda im vnútila predstavu, že v kapitalistickom svete vládne chudoba a utláčanie proletariátu. Realita bola neočakávanou až ochromujúcou. Sú svedectvá toho, ako vojnoví veteráni, ktorí prišli do Západného Nemecka na miesta starých bojov, plakali a pýtali sa: kto vlastne zvíťazil vo vojne?

Skutočný Brežnevov prínos do histórie sa ukazuje ako úplne paradoxný – nechtiac pripravil pôdu pre kardinálne zmeny, neskôr urobené Gorbačovom.

Byvalý profesor histórie na Moskovskej štátnej Lomonosovovej univerzite. Bol organizátorom ruského demokratického hnutia, spolupracovníkom Michaila Gorbačova a poslancom ruského parlamentu. Od roku 2002 žije v Bratislave, bol spoluzakladateľom Paneurópskej vysokej školy.

Odporúčame

Blog
Jej otec bol na Sibíri s Leninom

Jej otec bol na Sibíri s Leninom

Dňa 15. novembra 2022 odštartovalo OZ Nenápadní hrdinovia v spolupráci s Konfederáciou politických väzňov Slovenska už XIV. ročník projektu, v ktorom mladí ľudia objavujú príbehy ľudí, ktorí nám svojimi postojmi prinavrátili slobodu.

Blog
M.Dzurinda a I.Šimko versus KDH

M.Dzurinda a I.Šimko versus KDH

Denníkn dňa 13.9 uverejnil rozhovor s M. Dzurindom o projekte, ktorému by rád vdýchol dušu. Krátko nato sa k tejto téme vyjadril 27.9.2022 I. Šimko niekdajší bývalý spojenec M. Dzurindu

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.