Genius loci, alebo Veľká šachovnica

Starí Rimania verili, že každá osada, dom, hora, údolie a dokonca aj strom majú svojho génia – inak povedané ducha, ktorý ich ochraňuje. Hovorili mu „Genius loci“ (duch miesta). "Nullus enim locus sine genio est" („Nie je miesto bez génia) – zaznamenal autor z IУ st. Servius v slávnom komentári k dielam Vergília.

Tú však chcem pritiahnuť pozornosť čitateľov k inému významu tohto výrazu. Sú miesta, kde, okrem takýchto duchov, z nevedomých dôvodov koncentrujú iné génia – preslávený ľudia, historické osobnosti, ktorým sa podarilo ovplyvniť chod dejín. Osud ich niekedy zbiera v určitých lokalitách v rovnaký čas, aby sme sa divili prekvapujúcim zhodám.

Zvláštne priateľstvo

V roku 1902 (alebo 1903 podlá iných zdrojov) sa vo švajčiarskom Zürichu konalo stretnutie marxistického krúžku. Ako „Guest Stars“ tam boli dvaja Rusi - sociálny demokrat Vladimír Ulianov (Lenin) a jeho kamarátka (asi aj nielen) Anželika Balabanovová, vtedy členka Talianskej socialistickej strany.

Akcie sa zúčastnil aj mladý muž, ktorý nedávno pred tým utiekol z rodného Talianska, kde ho polícia prenasledovala pre drobné zločiny. Vo Švajčiarsku sa túlal a živil sa príležitostnými prácami. Dôsledkom toho sa v ňom prebudili revolučné nálady a hľadal spojencov. Prejavy ruských hostí ho nadchli a hneď sa s nimi zoznámil. Volal sa Benito Mussolini.

To bol začiatok trojičného priateľstva. Spojenie medzi Mussolinim a Balabanovovou bolo obzvlášť úzke – hovorí sa aj o ich intímnom vzťahu. Je známe, že sa dlho stretávali a korešpondovali. Ale keď sa Mussolini odklonil od marxizmu, táto žena s ním okamžite prerušila komunikáciu a potom sa o ňom vyjadrovala iba negatívne.

Inak to bolo s Leninom. Existujú svedectva, že ho láskavo volal „náš Benituško“, a trávil s nim čas hraním šachu (dáme si na to pozor!!). „Vodca proletariátu“ si až do konca života zachoval tie najlepšie spomienky na svojho talianskeho kamoša. Keď sa už v 20. rokoch stretol s delegáciou tamojších komunistov, kritizoval ich za to, že „stratili“ Mussoliniho, ktorý by ich vraj mohol priviesť k úspechu.

Tieto pocity boli obojstranné. Zakladateľ fašizmu Mussolini úprimne obdivoval Lenina, až tak, že umiestnil na svojom panstve jeho sochu, ukradnutú zo ZSSR počas 2 svetovej vojny. Zaujímavosťou je, že sochu doviezli z mesta Luhansk, ktoré si teraz často pripomíname v súvislosti s udalosťami na Ukrajine.

Genius loci teda bizarné spojil zriaďovateľov dvoch ideologických a politických prúdov, boj proti ktorým sa stal jedným z hlavných znakov 20. storočia. Ale dajme do úvahy - to ešte neboli mocní činitelia, známi nám z dejín. Idei Lenina vtedy ovplyvňovali iba pár stoviek ľudí, Budúci Duče ani ešte nemal žiadnych nasledovníkov. Ich zvláštne pre nás priateľstvo nenechalo stopy v histórii.

Neuveriteľná šachová hra

V roku 2009 sa vo Viedni dostal do dražby neveľký obrázok, vytvorený 100 rokov predtým. Jeho autorka - celkom známa česko-rakúska umelkyňa Emma Löwenstammova - sa najviac preslávila tým, že údajne učila maľovaniu nikoho iného ako mladého Hitlera.

Na kresbe sú zobrazení dvaja muži, hrajúci šach. V jednom z nich ľahko môžete spoznať budúceho Führera. Druhý je menej rozoznateľný. Ale... na opačnej strane kresby sú dátum (1909) a tri podpisy: autorky, Hitlera a... zase Lenina! (http://otvet.imgsmail.ru/download/8ed5654c9c37cd35f0526d38b19b7265_s-1983.jpg)

Tento senzačný artefakt okamžite vyvolal búrlivú diskusiu: je to vôbec možne? Skeptici poukazovali na to, že Hitler je zobrazený oveľa starší, akým by mal vyzerať v 20 rokoch. Údajný Lenin má naopak na hlave bujné vlasy, o ktoré v skutočnosti prišiel oveľa skôr. Okrem toho v tej dobe býval v Paríži a nemal by čo robiť vo Viedni. Preto sa rozšíril záver, že škandalózna kresba nebola čerpaná na základe skutočnosti, ale je len výplodom neskoršej fantázie autorky.  

Sú však aj ľudia, pozerajúci sa na to inak. Tvrdia, že nič z toho, čo vieme o živote týchto osôb v tom čase, rozhodne neznemožňuje ich stretnutie pri šachovnici.

Je známe, že obaja boli zanietenými šachistami. Hitler v jednom zo svojich listov priznal, že práve vtedy ho šach zaujal natoľko, že uvažoval aby sa mu venoval profesionálne. Lenin túto hru tiež miloval, bol silným hráčom – keď súťažil so svojimi príbuznými, dopredu obetoval jednu figúru, aby nezvíťazil príliš rýchlo. Vieme, že obaja niekedy hrali s náhodnými súpermi v parkoch a kaviarňach.

Teraz niečo o ich vzhľade. Kresba nie je fotka, teda to, ako sa nám zdá vek postavy, zobrazenej na portréte, závisí predovšetkým od toho, ako ju vidí umelec. Čo sa týka Leninových vlasov, je známe, že v tých časoch často nosil parochňu. Ako o tom tvrdili sovietski autori - na maskovanie. No presné vtedy prebehal jeho románik s Inessou Armandovou a preto mohol mať aj estetickú motiváciu.

Domov Löwenstammovej vo Viedni bol známym miestom, kde sa zbierala ľavicová inteligencia. Hitler ju asi navštevoval ako jej žiak. Keby sa Lenin dostal do Viedne, mal by veľkú šancu byť tam pozvaný. Je pravdepodobné, že práve tam sa konala ich hra (ak sa konala). Ale ak naozaj hrali – veľmi by som chcel vedieť, kto z nich zvíťazil!

Najpochybnejšou okolnosťou je to, že nič nevieme o ceste Lenina do Viedne v roku 1909. V sovietskych časoch historici skúmali Leninov život vo všetkých detailoch a zistili, čo presne robil v aký deň. V roku 1909 podľa prístupných údajov cestoval z Paríža len do Bruselu a Liège.

Avšak v biografickej kronike Lenina sú tiež značné medzery. Oficiálni historici sa zamerali na jeho politické a teoretické aktivity, no jeho osobný život bol zakázanou témou. Keby si urobil krátky výlet s priateľkou (čo by nebolo výnimkou v jeho mladosti), to by nezanechalo rozoznateľné stopy v dejinách. Preto nemôžem úplne vylúčiť jeho vtedajšiu návštevu Viedne.

Je to legenda, fejk alebo náhodná skutočnosť a hra osudu? Pokiaľ sa neobjavia nové svedectvá a dokumenty, bude ťažké to stanoviť. Jediný existujúci dôkaz – samotný obrázok – asi sa dostal do súkromnej kolekcie a nie je prístupný.

No je úplne uveriteľné, že Genius Loci kedysi naozaj spojil dvoch ľudí, ktorí potom zatienili XX. st. Ak si spomenieme na Mussoliniho, budeme musieť súhlasiť s tým, že Lenin pre seba vyberal nezvyčajných šachových súperov.

„Sladký par“ a iné osobnosti

Raz som povedal tento priebeh kolegovi. Zasmial sa a poznamenal: keby Hitler hral so Stalinom, bolo by to ešte zaujímavejšie...

Bol som šokovaný, keď som potom zistil, že pravdepodobnosť takého stretnutia naozaj existovala a bola dosť vysoká. V roku 1913 boli Stalin a Hitler susedia a, podľa niektorých zdrojov, dokonca aj bývali v rovnakom viedenskom penzióne (hoci iní autori tvrdia, že Hitler, ktorý často menil bydlisko, sa vtedy ubytoval inde.  

Tento „sladký pár“ žil v rovnakej lokalite s Josipom Brozom, ktorý sa oveľa neskôr volal Tito. Nehovorím o Sigmundovi Freudovi, ktorý ordinoval v blízkosti. Existuje svedectvo, že budúci maršal chodieval k nemu na konzultácie. Možno vďaka tomu sa Tito nestal úplne podobným svojim susedom. Keby Freud liečil aj ich, asi by predišiel mnohým tragickým udalostiam a miliónom obetí.

Je však jasné, že tieto osoby zároveň kráčali po tých istých uliciach a navštevovali tie isté kaviarne. Mohli sa náhodne stretnúť a dokonca si navzájom venovať pozornosť. Aspoň mladý Stalin mal taký exotický vzhľad, že by asi priťahal záujem maliara Hitlera (https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Joseph_Stalin,_1912.jpg).  

Mohli by sa zoznámiť? Stalin nevedel po nemecky a nebol naklonený ku komunikáciám. Toto by mohol byť koniec témy, ak nie pre jednu okolnosť. Naozaj bola vec, schopná ich spojiť - na scéne sa opäť objavuje šach. O Hitlerovej vášni pre túto hru už vieme. No aj jeho spomínaní susedia a budúci súperi ju tiež mali vážne radi.

Stalin nielen sám hral šach ale aj sa považoval za odborníka v tejto hre a sledoval veľké turnaje. V roku 1936 už ako sovietsky vodca sa stretol a dlho sa rozprával s Raulom Capablancom. Usiloval, aby sa vrátil do Ruska iný vynikajúci šachista a svetový majster Alexandr Alechin, emigrovavší po októbrovej revolúcii. Osobne podporoval prvého sovietskeho šampióna sveta Michaila Botvinnika.

Historici poznamenávajú, že je ťažké posúdiť, či samotný Stalin bol naozaj dobrý hráč. V sovietskych časoch sa stalo nebezpečné vyhrať proti nemu a mohlo sa to obrátiť proti víťazovi. Aj naopak: keď súper prehrával, vodca podozrieval, že ten mu úmyselne podľahol a tiež sa hneval.  

Broz-Tito, mal taktiež veľké šachove ambície. V roku 1948 v sovietskom rozhlasovom vysielaní do Juhoslávie zaznelo, že sa ten považuje za silného hráča, ale v skutočnosti nie je taký. Ako odpoveď na toto Tito vyzval celé sovietske vedenie (vrátane Stalina) na simultánnu šachovú hru, pričom sľúbil, že poskytne každému súperovi náskok - koňa. Ponuka zostala bez odozvy.

Nie je možné vylúčiť, že Hitler, Stalin a budúci Tito sa naozaj stretávali pri šachoch vo viedenskej kaviarni. Ale ešte neboli také, aké si ich pamätáme z historických kníh. Stalina, ktorý práve vo Viedne prvý krát použil tento pseudonymu, ešte nepoznal takmer nikto, ani v nepočetnom boľševickom hnutí. Broz-Tito pracoval v automobilke a, ako aj ctižiadostivý umelec Hitler, sa v tých časoch nevenoval politike. Ich vtedajšie stretnutia, aj keby sa uskutočnili, nijako by neovplyvnili svet, hoci Zbigniew Brzeziński ho neskoršie považoval za „Veľkú šachovnicu“.

Napriek tomu sa môžeme len čudovať bizarnej fantázii viedenského Genia loci, ktorý zhromaždil pod svojimi krídlami osobnosti, určivšie najdramatickejšie udalosti XX storočia, až doteraz majúci významný vplyv na celé ľudstvo.