Viacerí sa zaujímali o podrobnosti ohľadom pašovania, ktoré som spomenul v svojom predchádzajúcom blogu o mojom životnom príbehu od detstva po súčasnosť. Prinášam preto teraz niekoľko spomienok na túto tému.
V dnešnom ponímaní pôsobí téma pašovania akosi dobrodružne a tajomne, lebo dnes sa dá kúpiť akákoľvek kniha. Realita v totalite bola ale naozaj taká, že nie všetko, čo je dnes samozrejmosťou, bolo vtedy možné kúpiť. A to platilo aj pre náboženskú literatúru. V tých časoch bola zakázaná, na Slovensku neboli súkromní vydavatelia a náboženská literatúra takmer neexistovala.
Jediná možnosť ako obstarať náboženské knihy bola zo zahraničia, kde bolo niekoľko vydavateľov, hlavne v Nemecku, Taliansku a Kanade. Priniesť knihy zo zahraničia na Slovensko ale nebolo jednoduché, pretože na hraniciach boli podrobné kontroly a v prípade nájdenia takýchto kníh hrozilo ich majiteľovi väzenie. Z tohto dôvodu vznikla myšlienka prenášať, resp. doslova pašovať knihy na Slovensko ilegálne cez zelenú hranicu, v našom prípade to bolo z Poľska.

Knihy sme prenášali v ruksakoch cez hranice pod vrcholom Pilska na Orave. Boli sme veľkými nadšencami turistiky, a preto nám to vtedy pripadalo celkom dobrodružné a hlavne nikdy sme neuvažovali, aké dôsledky by to malo v prípade odhalenia.
Hlavným motívom v tej dobe bola potreba pomôcť ľuďom na Slovensku.Zdieľať
Naši poľskí priatelia boli z Korbielowa. Boli to traja bratia, ktorí chodili občas aj so svojím otcom, ktorý mal vtedy okolo 70 rokov, no napriek tomuto veku neváhal občas vyniesť batoh s knihami. Stretali sme sa vždy len v noci, za akéhokoľvek počasia, ale nikdy nie ak napadol sneh. Za tie roky sa nám podarilo preniesť asi 7 ton kníh, ktoré sme distribuovali po celom Slovensku. Strážni anjeli nad nami bdeli celé tie rušné roky, lebo nás nikdy nechytili a ani nás nikdy neodhalili.

Samozrejme neboli sme jediní, ktorí na Slovensko prenášali knihy. No boli aj takí, čo dopadli horšie. Partia troch mladých chlapcov skončila v polovici 80. rokov vo väzení, lebo ich chytili s plnými batohmi na hranici pri Mníšku nad Popradom. Zavetrili ich na základe stôp v snehu. Práve preto sú „Stopy v snehu“ názvom dokumentárneho filmu, ktorý bol natočený v minulom roku. Autorom je mladý režisér Slavomír Zrebný a producentom je Ústav pamäti národa.
Mojím hlavným motívom v tej dobe bola potreba pomôcť ľuďom na Slovensku, hlavne mladým, aby mohli práve prostredníctvom prinesenej literatúry viesť svoj život a smerovať svoju budúcnosť. Som rád, že po naliehaní priateľov z Ústavu pamäti národa, nakoniec vznikol aj uvedený filmový dokument ako odkaz pre mladých, že sloboda nebola vždy samozrejmosťou a častokrát bolo treba pre ňu aj riskovať.
Foto: Stopy v snehu, ÚPN (reprodukcia)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.