Pašoval som a budem pašovať: životný príbeh

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Pašoval som a budem pašovať: životný príbeh

Za študentských čias som v batohu cez hranice pašoval zakázanú náboženskú literatúru. Teraz chcem do politiky prepašovať charakter, česť a kresťanské hodnoty. Mojou prioritou a mojím cieľom bolo a je robiť dobro pre ľudí v obci, v regióne a na celom Slovensku.

Detstvo

Narodil som sa vo februári 1958 v malebnej dedinke ležiacej na severe Slovenska, v Oravskom Veselom. Pochádzam z piatich súrodencov. Moji rodičia, Jozef a Júlia, boli taktiež rodáci z Oravského Veselého. Živili sa poľnohospodárstvom, takže detstvo som prežil pomáhaním na gazdovke, kde som sa naučil pracovať a žiadna práca mi nebola cudzia, čo som neskôr ocenil, či už počas štúdia, na vojenčine, alebo neskôr, v zamestnaní. V rodnej obci Oravské Veselé som prežil nádherné a nezabudnuteľné detstvo. Hoci sme museli pracovať takmer celoročne, s výnimkou zimných mesiacov, vždy sa našla chvíľka voľna, a práve vtedy sme si mohli plnými dúškami užívať nádherné lúky a lesy ležiace pod Pilskom. V lete, keď sa skončili sezónne práce, voľný čas sme využili na zber lesných plodov alebo sme sa vybrali na turistiku na už spomínaný vrch Pilsko, ktorý sa týči priamo „za našimi humnami“. Zimu predstavovali nekonečné sánkovačky a lyžovačky, najmä za mesačného svetla. Keď prišla dospelosť, uvedomil som si, že kraj, kde som sa narodil a kde žijem, by som nevymenil za nič na svete a že práve toto je miesto, kde chcem ostať žiť a pracovať.

Svojim rodičom som vďačný za kresťanskú výchovu a za dar viery, ktorú nám vštepovali od malička a ktorá ma sprevádza celý život. Dnes si uvedomujem, že bez tohto pokladu by som len veľmi ťažko kráčal životom. Keď som bol malý chlapec, spolu so súrodencami sme mali kopec povinností, ktoré  súviseli s hospodárstvom. Vždy ma však fascinovala hudba a spev. Túto vášeň som zdedil po svojich rodičoch – otec hrával na heligónke a mamka nádherne spievala. Hoci doma bolo práce neúrekom, otec mal na hudbu slabosť a ja som sa vydal v jeho šľapajach. Ako žiak šiestej triedy som začal navštevovať školu hry na akordeón. Keďže jablko nepadlo ďaleko od stromu a aj moji starší bratia hrali na rôzne hudobné nástroje, začali sme premýšľať o kapele. Vyžadovalo si to však nový nástroj, tak som sa naučil hrať na saxofón a neskôr aj na trúbku. Naše úsilie viedlo k založeniu kapely a začali sme hrávať na svadbách a tanečných zábavách. Toto mi vydržalo takmer 28 rokov. Hru na hudobných nástrojoch som neskôr zužitkoval v miestnom kostolnom speváckom zbore, ktorého členom som bol od jeho založenia a ktorý som neskôr sám viedol.

Štúdium

Po skončení základnej deväťročnej školy som nastúpil na SPŠE v Tvrdošíne. Počas celého štvorročného štúdia som denne dochádzal do školy, čo predstavovalo ranné vstávanie o 4.45 h a neskoré príchody domov, niekedy až v podvečerných hodinách. Spomínam to preto, lebo som bol veľký spachtoš a moja mama ma denne musela ťažko zobúdzať a ak náhodou nebola doma, vždy nasledovalo to, že som zmeškal autobus. No vďaka svojej mame a jej trpezlivosti som to zvládol. Počas štúdia na strednej škole sme rástli nielen vedomostne a odborne, ale aj duchovne, a to najmä vďaka rodičom, pánovi farárovi v dedine, tajne vysväteným kňazom a laikom, ktorí sa o nás potajomky starali a viedli nás. Takto som sa pripravil na štúdium na vysokej škole. S odstupom času hodnotím toto obdobie ako veľké šťastie, ktoré sa mi dostalo a dodnes som všetkým vďačný za ich rady a usmernenia a za to, že ma viedli a pomáhali mi kráčať po správnej ceste.

Po skončení maturitných skúšok v máji 1977 som absolvoval prijímacie skúšky v Bratislave na Slovenskú vysokú školu technickú, elektrotechnickú fakultu, kde ma, na moje potešenie, prijali. Najskôr som si nevedel predstaviť, ako odídem z malej dedinky do takého ďalekého sveta a hoci škola bola dosť náročná, systém štúdia mi oproti strednej škole mimoriadne vyhovoval. Štúdium som si mohol čiastočne organizovať sám, takže každé dva týždne som sa vracal domov a venoval sa kapele a hraní v kostolnom zbore. Počas letných prázdnin sme rodičom pomáhali na hospodárstve, no vždy sa našiel čas na tajné duchovné cvičenia, ktoré prebiehali v rôznych lokalitách Slovenska a boli spojené s turistikou a výstupmi na vrcholy hôr. V Bratislave sme sa taktiež stretávali na tzv. „stretkách“, čo boli tajné duchovné stretnutia študentov, kde sa mladí duchovne formovali. Tu som sa prvýkrát stretol s myšlienkou distribúcie a pašovania náboženskej literatúry zo zahraničia, pretože na Slovensku nebolo možné kúpiť takmer nič a „vonku“ tie knihy existovali. Nápady boli, resp. čosi  sa už aj prenieslo, no bolo potrebné vymyslieť systém, ktorý by fungoval a ktorý by sa nám podarilo zrealizovať.

Pašovanie

Po skončení vysokej školy som nastúpil na základnú vojenskú službu k cestnému a stavebnému vojsku, ktorého predchodcom boli slávni PTP-áci. Zostava vojakov pri tomto vojsku bola takáto: politicky nespoľahliví, trestanci a Rómovia. Po vojenčine som začal pracovať v závode TESLA ORAVA Nižná, čo bola fabrika na výrobu televízorov. Počas tohto obdobia som začal organizovane pracovať v našom spevokole, ktorý bol nielen o speve, ale bola to aj istá forma duchovného života mladých, ako aj vyplnenie voľného času turistikou. Tieto aktivity si však začala všímať aj ŠtB, ktorá mi až do prevratu nedala pokoj. Napriek tomu naša myšlienka distribuovať náboženskú literatúru začala naberať na konkrétnej podobe. Vďaka môjmu otcovi, ktorý mal ešte z čias 2. svetovej vojny priateľov žijúcich v Poľsku pri hraniciach Slovenska a s ktorými sme občas aj niečo preniesli, sme sa dohodli na tom, ako čo najbezpečnejšie pašovať literatúru cez hranice. Miesto bolo jasné – pod vrcholom Pilska, v lese a jedine v noci. Takto sa nám s pomocou priateľov a príbuzných podarilo preniesť asi sedem ton kníh náboženskej literatúry. Práve v súvislosti s touto činnosťou sme ocenili svoje turistické aktivity, ktoré nám veľmi pomohli, najmä po fyzickej stránke.

Osobný život a pracovné aktivity

Písal sa rok 1986, keď som spoznal svoju budúcu manželku Magdalénu, ktorá pochádza taktiež z Oravy a s ktorou sme o dva roky neskôr, v roku 1988, uzavreli sviatosť manželstva. Vychovali sme spolu dvoch synov a v nebi máme ešte anjelika – Magdalénku, ktorá nám zomrela maličká. Zakotvili sme v mojej rodnej obci, kde sme si postavili domček a kde bývame dodnes.

Ako som už spomenul, po skončení vysokej školy som nastúpil do TESLY ORAVA Nižná, kde som bol zamestancom sedem rokov a od roku 1998 som začal pracovať ako technológ v ZVT Námestovo. Po prevrate v roku 1989 sa však situácia zmenila a fabrika vzhľadom na zastaralý výrobný program začala upadať. V uvedenej fabrike sa teda moja práca skončila a prišla ponuka pracovať v Taliansku, ktorú som prijal a strávil som tam šesť rokov. Na Apeninskom polostrove som pracoval v oblasti stavebníctva. Svojej misii v Taliansku vďačím aj za moje „prekvalifikovanie“ na stavby. Získané skúsenosti som využil vo svojom ďalšom zamestnaní počas výstavby priemysleného areálu pri Námestove, ktorú som mal spolu s kolegami na starosti. Areál má rozlohu 20 hektárov a je postavený na zelenej lúke. Vždy ma to však ťahalo domov a mal som túžbu pracovať pre obec. Aj z tohto dôvodu som po neúspešnej kandidatúre na post starostu obce prijal ponuku pracovať ako prednosta obecného úradu. V ďalších voľbách, ktoré sa konali v roku 2014, som bol zvolený za starostu svojej rodnej obce Oravské Veselé. Ešte predtým som bol v roku 2013 zvolený za poslanca VÚC Žilina za okres Námestovo. Moje aktivity pre región a pre obec sa začali už dávnejšie, keďže som bol už niekoľko volebných období poslancom obecného zastupiteľstva a zástupcom starostu obce.

Večné mesto

Moja rodina a moje rodisko sú u mňa vždy na prvom mieste. Aj počas pobytu v zahraničí som sa vždy rád vracal domov. V Taliansku som pracoval vo „večnom meste“, v Ríme, kde už len krátka návšteva je pre mnohých veľkým zážitkom. Nám to časom pripadalo ako všednosť a prechádzka okolo Kolosea, slávnych bazilík, fontán či námestí bola akousi samozrejmosťou. Duchovno, ktoré nás obkolesovalo zo všetkých strán malo akúsi magickú silu, ktorú má snáď iba toto mesto a ktorú prajem zažiť každému z vás. Mali sme možnosť stretnúť sa s mnohými významnými ľuďmi, nadviazali sme dlhoročné priateľstvá a spoznali dobrých, pohostinných ale aj nevyspytateľných Talianov. Nad tým všetkým sa však vynímajú stretnutia so Svätým Otcom Jánom Pavlom II., ktoré som mal tú česť absolvovať viackrát. Aj v dnešných časoch si uvedomím, že sme sa stretli s – dnes už svätým – Jánom Pavlom II. Počas pobytu v zahraničí som si osvojil aj taliansky jazyk a občasný návrat do Talianska je pre mňa vždy veľkým zážitkom.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo