Kresťanská uniforma

Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele si môžete prečítať tu. 

Patrí sa  preto stručne si tento spis predstaviť. Ide o jeden z autentických Pavlových listov. To znamená, že drvivá väčšina odborníkov sa zhoduje na tom, že ho napísal samotný apoštol Pavol za svojho života. Adresovaný bol cirkevným komunitám v Galácii. Galácia bola v tom čase rímska provincia pomenovaná podľa tam kedysi usadlých keltských Galov. Nachádzala sa v strednej Anatólii. V súčasnosti ide o kraj okolo hlavného tureckého mesta Ankara. Motívom na jeho napísanie boli miestne spory a rozdelenia,. ktoré spôsobili hlavne tí kresťania, ktorí tvrdili, že s krstom sú automaticky viazané aj všetky židovské tradície, zvyky a predpisy. List v rámci ostatných novozákonných epištol vyniká nezvyčajne ostrým a nevyberaným slovníkom autora, ktorým emotívne karhá svojich odporcov.

  Prvé 2 kapitoly listu, ktoré nám tohto roku vypadli, obsahujú predstavenie problému. Obsahujú skutočne výnimočné biblické chuťovky ako ostrý útok hneď v úvode listu (1,6-10) namiesto zvyčajnej pochvaly, či stručnú Pavlovu autobiografiu (1,11 – 2,16), v ktorej apoštol hovorí o svojom obrátení a aj o sporoch, ktoré mal aj so samotným Petrom, hlavou apoštolského kolégia. V ďalších kapitolách dostáva priestor už náuková argumentácia, v ktorej chce Pavol svoj postoj objasniť. A patrí sem aj náš krátky úryvok.

V perspektíve Kristovej spásy, ktorá chce poňať všetkých ľudí, sa niektoré dovtedajšie prvky ukazujú ako dočasné.Zdieľať

Jednou z hlavných námietok, ktoré používali Pavlovi protivníci, bol dôraz na sľub daný Abrahámovi a následné osobité vyvolenie jeho potomkov. Obriezka daná už patriarchovi a následne Zákon sprostredkovaný cez Mojžiša tvorili základ židovského praktizovania viery. Pavol nič z toho nepopiera. Nepriamo však poukazuje na to, že ich efektom bola úmyselná forma istej exkluzivity. Tá počas dejín pozitívne pomáhala Izraelitom uchovať si vlastnú identitu. V čase po Kristovi sa však takáto osobitosť, hlavne pre konvertitov z pohanstva, stala nezrozumiteľnou prekážkou na prijatie evanjelia. Pavol sa teda v texte 3. kapitoly tohto listu snaží poukázať na to, že v perspektíve Kristovej spásy, ktorá chce poňať všetkých ľudí, sa niektoré dovtedajšie prvky ukazujú ako dočasné. Ako niečo nové a podstatné tu Pavol oproti obriezke kladie krst a Zákon nahrádza vierou.

. Známa formula „obliecť si Krista“ znamená prijatie Kristovej identity za svoju.Zdieľať

Záverečné verše kapitoly, ktoré čítame túto nedeľu, si pomáhajú symbolom šiat, ktoré majú v Biblii hlbší význam. Dnešný človek ich vníma skôr ako niečo povrchné, čo sa dá ľahko vymeniť. Starozákonný človek, ktorý veľa rôznych oblekov bežne nevlastnil, stotožňoval pokrývku svojho tela s identitou jej nositeľa. Známa formula „obliecť si Krista“ (v. 27), tak znamená prijatie Kristovej identity za svoju. Deje sa tak v momente krstu, kedy sa zjednodušene povedané z pohana stáva kresťan, čo je slovo odvodené od titulu Kristus. Takýto „kristovec“ si na základe tejto Pavlovej literárnej invencie oblieka akúsi uniformu. Tá je v našom dnešnom svete vnímaná často negatívne, pretože maže individualitu. No tu je vyzdvihnutá jej jednotiaca funkcia, ktorá tak u kresťanov prekonáva všetky spoločenské rozdelenia. Pavol hneď na to uvádza zopár tých, ktoré boli dôležité pre vtedajšiu societu. „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy.“ (v. 28)

Spoločná identita veriacich ako kresťanov má väčšiu váhu ako všetko ostatné čím sa jednotliví pokrstení od seba navzájom odlišujú.   Zdieľať

Je pravda, že nesprávne pochopenie tohto verša môže byť vodou na mlyn pre tých, ktorý by v spoločnosti chceli zmazať všetky prirodzené a spoločenské prvky rozdielnosti. No skôr tu ide o to aby sa jedinečnosť nepoužívala na boj proti iným ale ako príspevok ku vzájomnému prospechu celého spoločenstva. Kresťanstvo na rozdiel od starozákonnej praxe nemá fungovať na princípe oddeľovania sa od ostatných, ale na zahrňovaní všetkých. Kresťanom zo židovstva tak Apoštol navrhoval pozerať sa na svojich spolubratov a spolusestry z pohanstva ako na rovnocenných dedičov Abrahámovho požehnania, „lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi. A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.“ (vv. 28. 29)

Dnešné Božie slovo nás teda vedie k poznaniu dvoch základných vecí: 1. byť kresťanom neznamená sa len tak volať, ale takým aj byť 2. spoločná identita veriacich ako kresťanov má väčšiu váhu ako všetko ostatné čím sa jednotliví pokrstení od seba navzájom odlišujú.   

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

obrázok: wikimedia