Reakcia na blog: Tajomstvá pána Bibera (Samuel Mikláš)

Samuel Mikláš napísal pozoruhodný blog, ktorým nielenže intelektuálne vytŕčal z tematickej šablóny blogov na Postoji (nebrať osobne), ale ktorý ma aj osobne postavil pred nepohodlné introspektívne otázky. Ako to už s blogmi na Postoji býva, dnes si čítateľný, cez víkend neviditeľný a o dva týždne už nedohľadateľný. A to je nefér, preto tento blog vraciam svojským spôsobom na svetlo Božie.

Motivácia a cieľ

Môj blog nebude negáciou Samuelovho článku a ani nebude venovaný zamysleniu či náš život hrá hudbu, alebo či dokáže byť hudba hriech (previnil sa arcibiskup márnotratnosťou?). I keď to je druh zahĺbení, ku ktorým asi inklinujem. Môj blog bude osobnou skúškou, kam až môžem s úprimnosťou a sebahanou zájsť bez toho, aby som stratil intelektuálny rešpekt iných. Pri popise obsahu Samuelovho blogu sa nielenže generálne priznávam, že o hraní nič neviem, ale obnažené detailné kontúry svojej nevedomosti dávam svetu ostentatívne na známosť (ako ľahký nástroj pre moje verejné poníženie a výsmech od neprajníkov). Motiváciou je skutočnosť, že nie je nič horšie ako mĺkve publikum, ktoré si svoju nevedomosť vezme tajne domov. Nikto nikomu nepomôže a väčšina stráca. Takže údel prvého zahanbeného, ktorý bude musieť zniesť pohľady a potupu davu za odhrnutie elementárnych vedomostných medzier, prevezmem ja. 

Vedomostná báza

Ako som Samuelovi napísal pod blog, moja hudobná kariéra skončila so skladbou „Kohútik jarabí" zahranej na zobcovej flaute v druhom ročníku na základnej škole. Dnes mi zostala už len vedomosť, že existuje hudobná stupnica. Aj to, že sa flauta volá zobcová, som si musel už dohľadať. Na gitare som nikdy nehral.  To, že som nevedel pri čítaní blogu, čo je to sonáta (hudobná skladba určená obvykle pro sólový nástroj alebo nástroj s doprovodom klavíru), som uzavrel ako úsmevnú epizódku. To, že stále nepoznám význam štyroch častí klasickej formy barokovej sonáty, znášam (zatiaľ) obstojne.

Ladenie

Ale zavŕtala sa do mňa hanba zo zlyhania, keď som sa nevedel skamarátiť s pojmom „ladenie". Veď o tom bol celý článok! Každý intuitívne pozná význam slova „ladiť" tzn. „nastaviť na vydávanie správnych tónov". Moja vedomosť sa donedávna uzatvárala predstavou, že ak nebude hudobný nástroj správne naladený, bude hrať falošne. Jednoduché ako facka. Vtedy som si neuvedomoval ďalekosiahle následky vyplývajúce z ladenia. Nevedel som, že ladenie nemusí skončiť len "nepresnou" hrou. Ono môže skončiť azda aj úplne inou hrou?! A že to je niekedy dokonca aj zámer.

Veta „Ladenie je konvenčné (g-d-a-e) - predstavuje husle v celom rozsahu farieb bežného ladenia ..." ma uvrhla do pálivých okov, ktorých som sa nevedel dosť dlho zbaviť.

Poučenie

Teraz prichádza prvá kolosálna hanba z priznania, že mi nenapadlo, že tie štyri tóny v rade sú asociované so 4 strunami na husliach! Nevedel som totiž, koľko strún husle majú, a tak mi v tom ani nenapadlo automaticky hľadať význam. Po konečnom uspokojení z nového, i keď omeškaného poznania do mňa opäť vošla nespokojnosť a nutkanie odstrániť ďalší otravný kamienok z topánky. To, že sa pri hre stláčajú struny, vie každý. Ale to, že nepoznám mechanizmus za ich stláčaním, ma škrelo. Nasledoval Google, z ktorého vypadli nepríliš priateľsky vyzerajúce opísmenkované obrázky. Po dostatočne dlhom okukovaní som dospel k ďalšiemu prelomovému poznaniu (ďalší moment hanby z priznania nevedomosti), že husle vedia zahrať rovnaký tón rôznymi alternatívnymi spôsobmi (čo bude logicky platiť asi aj pre iné strunové nástroje).

Tým som prišiel k momentu osvietenia, ktoré vyplynulo z vyriešenia hlavolamu (aspoň v to dúfam) v druhej časti vety: „ ... v celom rozsahu farieb bežného ladenia". Rovnaký tón ma pri odlišnom pôvode vzniku inú farbu, aj keď ide o rovnaký hudobný nástroj! A tým sa vraciame opäť k rôznym systémom ladenia, o ktorých Samuel písal. Napokon veď to i sám uviedol: "Preladenie má okrem nových farieb ...".

Už mi to celé začalo dávať aj praktický význam (ak som to správne pochopil).

Cesta pokračuje

Sú stále časti, ktoré sú pre mňa zahalené závojom hmly, napríklad ako môže odlišné ladenie spôsobiť neudržateľné pnutie alebo ako ladenie uľahčilo technické komplikácie viachlasnej hry. A to, ako je možné po divokom preladení strún automaticky vedieť, aký tón prstokladom získam, je už pre mňa minimálne na počudovanie. Praktické nuansy a fyzické a fyzikálne obmedzenia kombinácie prstokladu, strún a nôt je pre mňa ešte oriešok, ku ktorému si raz, hádam, opäť nájdem čas si sadnúť. 

Každopádne Samuelov blog bol pre mňa výletom do exotického sveta, kde mám čo objavovať. A to odhalenie symbolov ukrytých v notách a v samotnom ladení bol intelektuálny ohňostroj! I prvotná zmienka až o alchymisticky znejúcej harmónii sfér ma provokuje vrtať sa v tom azda ešte aj viac!

Viac hudby!

DISKUSIA K SAMUELOVMU ČLÁNKU NA konzervativnediskusie.sk

DISKUSIA K TOMUTO ČLÁNKU NA konzervativnediskusie.sk

Zdroj titulného obrázku.