Ruská vládna subkultúra klamstva

Jedna z najznámejších udalostí minulého storočia, atentát na rakúskeho následníka,  Františka Ferdinanda d'Este sa v Sarajeve stal 28. júna 1914. Z diplomatického hľadiska bolo zaujímavé,  že Sarajevom sa v súvislosti s ruskou ambasádou rozšírili chýry, že túto udalosť na nej v podstate oslavovali, usporiadala sa „párty“ a ako obyčajne, pilo sa a mazali sa karty. Treba povedať, že aj keď vzťahy medzi Ruskom a Rakúskom- Uhorskom neboli vtedy povedzme najlepšie, tak sa patrí pri takejto udalosti obmedziť aj štandardný režim. O týždeň sa konal pohreb následníka trónu. Všetky veľvyslanectvá spustili vlajku svojej krajiny na pol žrde. Až na ruské. Takémuto čosi sa hovorí nepríjemný diplomatický problém.

Ruským veľvyslancom v Sarajeve bol gróf Nikolaj Hartwig. Rusko malo v pravoslávnom Srbsku veľký vplyv. Podľa niektorých pozorovateľov bol ruský veľvyslanec v Srbsku čosi ako gubernátor.  Srbi takto vyjadrovali Rusom svoju vďaku za ich pomoc pri oslobodení sa zo stáročnej tureckej nadvlády. Nech však bola jeho pozícia akákoľvek, tak nemohol otvoriť diplomatický front na základe svojej tvrdošijnosti. A tak keď sa rakúsky veľvyslanec Sarajeve, gróf Giesl, vrátil z pohrebu a z konzultácii z Viedne, tak Hartwig, 2 týždne po atentáte, ako posledný diplomat v Sarajeve,  sa vybral na rakúske veľvyslanectvo kondolovať.  

V diplomacii to je funguje tak, že aj keď viete, že vám oproti sediaci diplomat klame do očí, tak mu to nedáte najavo, pokiaľ takýto prístup môže vzťahom oboch krajín prospieť. Ak už je to úplne jedno, ak sú už vaše krajiny vo vojne, ak vám diplomat prináša vyhlásenia vojny a jeho zdôvodnenie je jasná lož, tak až vtedy mu prípadne rovno do očí poviete, že klame. Ale niekedy ani vtedy nie, lebo od diplomata sa žiada ovládanie sa. A tak gróf Giesl chcel veriť v dobré úmysly ruského veľvyslanca a aj keď vedel, že jeho tvrdenie, že neorganizoval večierok potom ako zavraždili následníka a že vlajku v deň pohrebu spustili na pol žrde, je nepravdivé, tak nenamietal. Obe strany sa rýchlo zmierili.

Tu by sa dalo s našou témou skončiť, ale po diplomatickom zmierení sa stalo čosi celkom neočakávaného, desivého.  Hartwig, silný fajčiar so zlou životosprávou, dostal na rakúskom veľvyslanectve infarkt a zomrel. Z delikátnej diplomacie sa stala nervy drásajúca scéna plná nášľapných mín. Vo vzduchu viseli tentoraz oveľa vážnejšie obvinenia Rakúšanov z ruskej strany. Hartwig sa stal srbským hrdinom, ktorého Rakúšania zavraždili. Bol dokonca pochovaný v Srbsku za obrovského vykalkulovaného protirakúskeho humbugu a majúceho za cieľ Rakúšanov uraziť. Rakúske aj tak neveľké sympatie k Rusku sa vyparili ako gáfor.

Presuňme sa teraz do 18. februára 2022. Ruský veľvyslanec na Slovensku poskytol rozhovor tv-ereportu, málo vplyvnej a trochu čudnej webovej televízii, ale to je konečne jeho vec.

Prvá otázka: Čo hovoríte na fakt, že útok na Ukrajinu sa nezačal 16. februára ako avizovali médiá?

Odpoveď:  „Odpoviem slovami rakúskeho satirika zo začiatku 20. storočia Karla Krausa, ktorý na otázku: „Ako sa začínajú vojny?” odpovedal: Politici hovoria klamstvá novinárom a potom veria tej lži, čo čítajú v novinách. Neraz sme v princípe zdôrazňovali, že aj pomyslenie na vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou, medzi ruským a ukrajinskými národmi, je pre nás neprijateľné”.

Ako vieme, Rusi zaútočili na Ukrajinu 24. februára. Môže to vyzerať tak, že veľvyslanec klamal. Ale tak to nie je. Môžeme predpokladať, že o príprave útoku nevedel.

Odpoveď však pokračuje ďalej. Veľvyslanec hovorí o tom, že cieľom takýchto správ je vytvoriť obraz agresívneho Ruska. A že to na Západe prechádza do psychózy. Tu už možno niečo namietať. Toto je už jasná propaganda a je to nehodné veľvyslaneckej pozície, ktorá vyžaduje zdržanlivé vyjadrovanie sa.

A potom veľvyslanec dodáva: “Jeden z iniciátorov studenej vojny, americký minister obrany konca 40 rokov, James Forrestal, svojho času vyskočil z okna, pričom kričal: Rusi idú! Vidím ruských vojakov! Sú všade!“.

Veľmi presvedčivé. V podstate to možno nazvať propagandistickým klenotom. Forrestal bol protikomunistický jastrab, to je fakt. Síce už nebol 3 mesiace  ministrom, keď vyskočil z okna, ale to je detail.  Čo nesedí? To podstatné: že spáchal samovraždu z obavy pred ruskými vojakmi.

Forrestal bol silne prepracovaný, mal psychické problemy a liečil sa. Jeho stav sa zlepšoval. Nikto nevie, prečo spáchal samovraždu. Vyskočil nad ránom z okna 16. poschodia a nie je známy žiaden svedok, ktorý by hovoril čo len o tom, že by Forrestal v nemocnici nejako spomínal Rusov, nie je známy žiaden svedok skoku z okna a nie je teda známy žiaden svedok, ktorý by počul jeho slová pred skokom. Kompletná správa z vyšetrovanie jeho smrti je tu. Môžeme si byť istý, že vyšetrovacia komisia a svedkovia by konštatovali, čo Forrestal kričal, keby k tomu mala akékoľvek dôvody.

Ruské ministerstvo zahraničia pravdu tiež nepochybne pozná. Ale napriek tomu inštruuje svojich diplomatov vrátane veľvyslancov, aby šírili takýto hoax. Podľa Rusov je to fair. Myslia si: klamú iní, klameme aj my. No, možno klameme aj trochu viac ako iní, ale zase na druhej strane, na našej strane je vyššia pravda. Nie je nič zlého pomôcť našej vyššej pravde nejakým drobným klamstvom.

Aj tu sa dá povedať, že je to prípadne akceptovateľné. Alebo aj nie. Vec vkusu, samozrejme... Ale ak sa táto metóda  používa neustále, tak sa z ministerstva zahraničia stane ministerstvo klamstva.

Preto tí, čo situáciu a históriu slušne poznajú a teda takýchto príkladov majú veľa, priveľa,  hovoria o subkultúre klamstva na ruskom ministerstve zahraničných vecí. Dá sa povedať, že všetci diplomati chránia záujmy svojej krajiny, ale máloktorí diplomati sa dopúšťajú tak arogantných prešľapov voči diplomatickým pravidlám ako to robia zamestnanci ruského ministerstva zahraničných vecí.

Zaujiímavé na tom je to, že súčasný ruský minister zahraničia Lavrov má historický vzor v osobe princa Gorčakova, ruského ministra zahraničia z druhej polovice 19. storočia. Gorčakov bol celoeurópsky uznávaný diplomat, obhajca ruských záujmov. Gorčakov sa stal ministrom zahraničia po krymskej vojne. Krymska vojna zničila status Ruska ako veľmoci. Pred Gorčakovom bol ministrom zahraničia knieža Nesselrode, ktorý dokonca navrhol, aby sa ruské ministerstvo zahraničia po porážke vo vojne zavrelo ako zbytočný úrad. Situácia po krymskej vojne  nie je nepodobná situácii Ruska po roku 1991. Gorčakovovi sa podarilo štatút Ruska ako veľmoci obnoviť. Podobný cieľ sleduje aj Lavrov. Rozdiel je však v pracovných nástrojoch. Gorčakov sa klamstvám úporne vyhýbal. Lavrov alebo povedzme  Zacharovová, fešná hovorkyňa ministerstva, urobili z klamstiev tú smutne známu pracovnú metódu.

Úvodný obrázok je z tzv. Nového cintorína v Belehrade. Je to náhrobný kameň Nikolaja Hartwiga a pokladá sa za jedno z významných pamätných alebo kultúrnych miest spojujúcich Srbsko a Rusko.  Na cintoríne sú pochované prakticky všetky osobnosti srbskej národnosti posledných rokov.