Malý José v jasliach alebo ako byť apoštolom kultúry života

Malý José v jasliach alebo ako byť apoštolom kultúry života

Homília kardinála Timothy Dolana, arcibiskupa z New Yorku, pri svätej omši v Bazilike Nepoškvrneného počatia Panny Márie počas modlitbového bdenia pred začiatkom Národného pochodu za život vo Washingtone, DC, 21. januára 2016.

„Viem, že s nami je Boh; na Boha, v ktorého prisľúbeniach je naša sláva, na Boha sa spoliehame a nebojíme sa. Čo zmôže smrť proti nám?“

Vznešené pocity tohto žalmu dnes večer zažívame určite aj my, zhromaždení na tejto vigílii vďakyvzdania za posvätný dar života, vigílii pokánia pre útoky na život a vigílii prosieb o jeho ochranu.

Ako zástupy okolo Ježiša v evanjeliovom čítaní, aj my sme sem nasledovali nášho Pána vo veľkom počte, zo všetkých kútov tejto veľkej krajiny ktorú máme radi ako náš pozemský domov. Prišli sme s nádejou, že tak ako to vykonal v evanjeliu, Ježiš oslobodí náš národ od „nečistého ducha“ ktorý nás pokúša, aby sme sa správali k ľudskej bytosti bez ohľadu na jej dôstojnosť, a k ľudskému životu bez úcty a pozornosti, aké má v Božom pláne.

V prvý adventný týždeň zaujal moje mesto New York smutný ale pôsobivý príbeh. Malinké novonarodené dieťatko ešte s pupočnou šnúrou, starostlivo zavinuté vo veľkom čistom uteráku sa našlo—dobre počúvajte—v jasličkách betlehema vo farnosti Presvätého Dieťaťa JežišaQueens. Opustené bábätko tam neležalo dlho, kým ho objavili ľudia, ktorých pritiahol plač v jasličkách.

Nikto nevedel, odkiaľ sa tam vzalo, alebo kto ho tam položil... až kým o týždeň neskôr mexické dievča v slzách nevyrozprávalo pod zárukou anonymity svoj príbeh v novinách. Bola tak veľmi vystrašená keď zistila, že je tehotná, povedala redaktorovi, že sa o tom nepriznala nikomu, dokonca ani otcovi dieťaťa, ktorý zostal v Mexiku usilujúc sa prísť za ňou čím skôr do New Yorku. Podarilo sa jej to utajiť dokonca aj pred svojou tetou, u ktorej bývala. Mladá mamička bola v zúfalstve, ale nadovšetko chcela, aby priniesla na svet živé bábätko a modlila sa k Ježišovi, aby jej pomohol.

„Čas ukrývania sa skončil“... Citujem z novín:

„Mala som strach a bola som sama, keď zrazu prišiel na mňa pôrod. Bola som v mučivých bolestiach asi dve hodiny. Začala som tlačiť, lebo vždy keď som tak spravila, bolesť sa trochu uvoľnila. Tlačila som asi pätnásť minút až kým zo mňa vyšlo bábätko, chlapček. Nerozplakal sa hneď a tak som sa bála, či je v poriadku. Nevedela som, čo mám robiť, a tak som nechala na ňom pupočnú šnúru. Zabalila som ho do čistého uteráka a rozmýšľala som, kde by som našla bezpečné a teplé miesto.“

„Som veriaca a tak mi okamžite prišiel na um náš kostol Presvätého Dieťaťa Ježiša. Chodím tam často a kňazi a ľudia sú tam veľmi dobrí. Vedela som, že keď ho tam nechám v Božích rukách, moje dieťatko bude v poriadku. A tak som bežala do kostola a položila ho do jasličiek. O chvíľku začal plakať. Dúfala som len, aby mu nebolo zima. Ukrývala som sa vzadu v kostole, lebo som vedela, že duchovný otec nájde moje dieťatko a ľudia mu pomôžu. A stalo sa presne tak...“

Pravdivý príbeh... A ja ho predkladám ako hlavné svedectvo v našom zápase o posilňovanie kultúry života. Boh žehnaj toto bábätko—o ktorom som počul, že sa mu darí dobre, a pri krste dostal chlapček meno José po pestúnovi Pána Ježiša. Boh žehnaj jeho mamu, ktorá sa odmietla riadiť tým, čo sv. otec František nazýva našou „kultúrou vyhadzovania.“ Boh žehnaj farnosť Presvätého Dieťaťa Ježiša v Queens zato, že vyžaruje takého ducha prijatia, radosti, tepla a pomoci, že naša mexická mamička bez pochyby vedela, že jej dieťatko tam bude v bezpečí: Boh žehnaj túto kultúru života!

Netreba robiť ďalekosiahle úvahy o tom, čo sa ľahko mohlo stať: legitímna a pochopiteľná obava a opustenosť tejto mamy mohla zaviesť jej kroky do Planned Parenthood; mohla chodiť do takého kostola, v ktorom by našla nevľúdne, chladné a neosobné spoločenstvo a necítila by sa bezpečne, tak blízko Boha ako doma, a neuchýlila by sa tam v kritickej chvíli. Mohla v tých strašidelných minútach po pôrode utekať do kostola so zamknutými dverami a oznamom, pravdepodobne v angličtine, aby sa vrátila počas úradných hodín. Vďakabohu, tieto čierne predstavy zostávajú iba tým, „čo sa mohlo stať.“

Moji spolubratia a spolusestry v apoštoláte kultúry života: nech každá farnosť v našom národe sa stane farnosťou Presvätého Dieťaťa Ježiša. Nech každý kňaz bude ako otec Christopher Ryan Heanue! Nech sa všetci veriaci stanú takými ako jeho farníci, ktorých úsmev, pozdrav, prijatie a láska ubezpečili našu mamičku, že jej dieťa bude v bezpečí. Vo svete, ktorý často hovorí ľuďom v núdzi, že pre nich „niet miesta v hostinci,“ ona našla maštaľku, útočisko, v kostole, v Cirkvi!

Počuli ste, že týždeň po Vianociach svätý otec neohlásene navštívil Greccio, dedinu na kopci, kde sv. František postavil prvý betlehem. Povedal tam prekvapeným františkánom—ktorí ho neočakávali a museli sa rýchlo prezliecť z teplákov do rehoľných habitov—že všetci sme povolaní, aby sme zo svojich životov a v svojom prostredí vytvorili betlehem, kde hľadajúci ľudia s problémami nájdu prijatie a kde sa môže znovuzrodiť Božie Dieťa.    

Potom si zaskočil na mládežnícke stretnutie v miestnej svätyni, kde ohromeným ale nadšeným mládežníkom povedal, že tak ako objavujeme Boha v Dieťatku v jasliach, musíme spoznať Božiu prítomnosť „v najmenších a najbezbrannejších“ okolo nás.

Keď pred štyrmi mesiacmi pápež František vstúpil do katedrály sv. Patrika v New Yorku, organizátori ma upozornili, že sa naisto bude zastavovať a zdraviť niektorých šťastlivcov počas sprievodu hlavnou loďou. Priznám sa, umiestnil som tam niektorých známych a štedrých podporovateľov, v nádeji že im podá ruku, s menšou pomocou môjho poklepania po pleci. Ako sme postupovali katedrálou, nemal som istotu, že sa zastaví a pozdraví mojich vyvolených, zato som hneď presne vedel koho objíme: malé bábätko v náručí matky, tehotnú mamičku s veľkým bruškom, dievčatko s vypadanými vlasmi po chemoterapii, starčeka zohnutého Parkinsonom a artritídou, policajta na vozíčku paralyzovaného guľkou, ktorú schytal v službe, chlapčeka skriveného mozgovou obrnou... A bolo to práve tak, objal ich všetkých.  

Drahí apoštoli kultúry života, potrebujeme vnútorný radar, oči, srdce a ruky Ježiša tak ako ich má pápež František, aby sme si všimli tých na okraji cesty, zvlášť maličkých a najbezbrannejších—bábätká pod matkiným srdcom.

Božie slovo v tejto sv. omši nám rozpráva o dramatickom obrátení srdca: Jonatán dokázal odvrátiť svojho otca, kráľa Šaula, od úkladov smrti k rozhodnutiu sa pre život, keď ho presvedčil, aby nezabil Dávida.

Sme povolaní, aby sme sa stali nástrojmi obrátenia. Áno, robíme to vysvetľovaním a argumentovaním; iste, aj verejnou diskusiou; aj právnou a politickou aktivitou—v tom zostaneme neochvejní; dnes večer nezabudnime, že sa o to usilujeme modlitbou a pôstom... Najlepšie však docielime obrátenie od kultúry smrti ku kultúre života, od kultúry vyhadzovania ku kultúre lásky a milosrdenstva, ak budeme napodobňovať kňazov a farníkov kostola Presvätého Dieťaťa Ježiša v New Yorku, ak uznáme, že José, to opustené bábätko, nenašlo nikde inde lepší domov ako v prázdnych jasličkách kostolného betlehema, pretože aj ono je Božie dieťa.

Malcom Muggeridge, celoživotný agnostik, sa raz pýtal Matky Terezy, ako sa jej podarilo privinúť si, pobozkať, kúpať a nosiť na rukách, umierajúcich, špinavých, odhodených a opustených žobrákov v stokách Kalkaty, ľudí, ktorí, ako Muggeridge pripustil, vyvolávali odpor už pri pohľade na nich. Čoskoro-svätá Tereza z Kalkaty odpovedala: „Lebo v nich vidím Ježišovu tvár.“

V malinkom bábätku, narodenom alebo ešte nie, vidíme Dieťa Ježiša; v matke dieťaťa, zvlášť keď je zmätená a bez nádeje, vidíme Máriu pri jasliach v Betleheme.

Pred chvíľkou zbor spieval: „Nás Spasiteľ Ježiš Kristus zničil smrť a priniesol svetlo a život!“

Niet divu, že sme odpovedali: „Aleluja!“

 

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo