Pri prečítaní nadpisu si možno poviete, či idem objavovať Ameriku. Samozrejme – žijeme v 21. storočí a všetci vieme, že bádanie a veda sú dôležité. No musím povedať, že na Slovensku vnímam nedocenenie „intelektuálnosti“, dokonca naopak, čím viac “prostoreký” sa javí človek, tým je akoby dôveryhodnejší. A to platí v mnohých oblastiach, či už je to v politike, médiách alebo aj cirkvi. Myslím, že z časti aj to je dôvod stavu spoločnosti. V nasledujúcich riadkoch by som rád ukázal, že intelektuálnosť nie je len pre starých bradatých pánov, ale je to hodnotná výbava pre každého jednotlivca a spoločnosť.

Iniciatíva Kresťania proti nenávisti pripomína, že základom kresťanstva je láska, dobrota a solidarita. Je to viera, ktorá učí, ako milovať svojho blížneho ako seba samého a preto sme sa rozhodli postaviť proti každému zneužívaniu tejto viery na podnecovanie nenávisti a rozdelenia.

Čo je pravda? Konáme ako spoločnosť a ako jedinci morálne? A kto vlastne sme? Odpovede na tieto otázky sa dnes nerodia ľahko. Žijeme v dobe, kedy sa veľa hovorí o identite a ľudských právach, donedávna okrajové koncepty sa stali mainstreamom. Vidíme, že na seba narážajú minimálne dva svetonázory, i keď v skutočnosti ich je dokonca omnoho viacej.

Ideológia je významový útvar, ktorý sa chápe buď ako všeobecná veda o ideách zameraná na vyjasnenie a skvalitnenie verejného myslenia, alebo ako systematická a vše zahrňujúca politická doktrína slúžiaca ako základ zdôvodňujúci program politického konania. Náboženstvo, alebo zriedkavo relígia, je vzťah človeka k posvätnému, prostredníctvom ktorého človek transcenduje svoju skúsenosť s vonkajšou realitou. V úzkom zmysle je náboženstvo vierou v jedného Boha alebo vo viacerých bohov.

Každý z nás asi máme isté idei, alebo myšlienky, ktoré sme počuli v mladosti a sprevádzajú nás celý život. Môže to byť nejaké porekadlo, biblický verš, alebo úryvok z knihy, ktorú sme čítali v mladosti. U mňa je takou mantrou veta, ktorej hlbší význam som pochopil až neskôr. „Maj Boha na prvom mieste a všetko ostatné bude na správnom mieste“ je formulka, ktorú som počul na strednej a odvtedy ešte mnoho ráz. Intelektuálne som jej rozumel, ale v srdci to ešte vtedy nefungovalo. Neskôr ma zachránila, no musel som ju prežuť a akceptovať ako fakt. Verím, že by mohla byť takým istým záchranným kolesom aj niekoho ďalšieho, sadám teda za PC a spisujem, čo ma o živote naučila a stále učí.

Posledné týždne hýbali svetom nové druhy COVID variantov, ktorých názvy pripomínajú modely robotov z filmu Transformers a okrem toho celý svet sledoval kauzu tenistu Novaka Djokoviča. Tá vyústila v jeho vyhostenie z krajiny, čo má v Srbsku za následok diplomatickú krízu s Austráliou. Djokovič je pre jednu početnú skupinu hrdina a obeť a pre druhú klamár, hlupák a predovšetkým papaláš snažiaci sa obísť systém a zákony. Na Facebooku som postrehol len málo komentárov, ktoré by kategoricky nespadali do týchto dvoch táborov. Pritom celá podstata problému spočíva v otázke dodržiavania princípu „pravidlá majú platiť pre všetkých rovnako“. Je to ale naozaj tak? Skúsil som na túto problematiku nazrieť hlbšie.

Keď sa pozriem na plejádu predsudkov a dohadov voči kresťanskej viere, jedným z častých je ten, že naša viera je netolerantná, vylučujúca a absentujú v nej hodnoty rovnosti. Kúzelné slovíčko rovnosť je totiž dnes zaklínadlom na každého, kto si dovolí pochybovať o vybraných právach či obmedzeniach, ktoré nám mnohé súčasné ideológie ponúkajú (a zďaleka nie len tie liberálne). Kresťanstvo v očiach mnohých naproti tomu vraj presadzuje „tradičné“ gender role, neinkluzívnosť (dokonca podľa mnohých intoleranciu) voči sexuálnym (prípadne aj iným) menšinám, či zvýhodňuje (vďaka svojej histórii) bielych Európanov. Pre mnohých je to dôkaz zaostalosti cirkvi, veriacich alebo dokonca samotného náboženstva. Myslím si, že ľudia, čo toto tvrdia, nepochopili z kresťanstva absolútne nič.

Keď som bol malý, reagoval som bežné životné situácie rozumom dieťaťa. Hltal som mnohé veci celkom prirodzene a bez zbytočného spochybňovania. Myslím, že som v tom veku mal aj z dnešného pohľadu nebývalo silnú vieru. Pamätám si na situáciu, keď sme doma hľadali stratené kľúče od bytu. Modlil som sa tak silno, aby sme ich našli, že ma to namotivovalo hľadať ich o to prešpekulovanejšie. Začal som sa pozerať aj na tie menej pravdepodobné miesta a zrazu, keď som odsunul kreslo v detskej izbe, boli tam, ležali priamo predo mnou na zemi. Vtedy to bolo pre mňa veľkým znamením, že ma Boh vypočul. Z dnešného pohľadu to môže vyznieť úsmevne, ale keby som to vyjadril slovami „bol tam vtedy so mnou“, myslím, že by som sa nemýlil.

Útok na Kapitol, či presadenie zákona Equality Act. Festival Pride alebo pochody za tradičnú rodinu. Ochrana života kontra poľské protesty proti obmedzovaniu reprodukčných práv žien. Vyhrotené scény našej doby napovedajú, že sa pod rúškom štandardnej demokracie odohráva ideový boj o jej budúcu podobu. To, čo vidíme v médiách, oprávnene mnohých vyrušuje. Obávajú sa totiž, kam až môžu tieto konflikty dospieť. Ako vôbec môže spoločnosť pokračovať ďalej a ťahať za „jeden povraz“, keď je v nej toľko odsudzovania a nenávisti. Nedávno sa mi však do rúk (alebo lepšie povedané na obrazovku) dostala katechéza k evanjeliu o láske k nepriateľom. Akosi som v tom začal vidieť odpoveď na moje nezodpovedané otázky.

Máloktorá téma, ak nie jediná, škrípe medzi sekulárnym svetom a kresťanmi tak veľmi, ako je chápanie manželstva a inklúzia LGBTI párov. Práve doteraz vnímaná podstata manželstva v duchu „ako muža a ženu ich stvoril“ je niečo, čo motivuje niektorých nás kresťansky zmýšľajúcich ľudí spochybňovať oprávnenosť LGBTI zväzkov. Mojou motiváciou však takéto spochybnenie prioritne nie je, k napísaniu tohto článku ma viedla vlastná sebareflexia nad touto témou a aj otvorenie sa pravde. Samozrejme je tento text písaný z pohľadu veriaceho človeka, čiže vychádzal som z východísk získaných mojim predošlým poznávaním. Napriek tomu som sa snažil tieto motivácie očisťovať. V žiadnom prípade však nejde o útok na LGBTI komunitu a ľudí inej sexuálnej orientácie. Naopak, výrazne sa zasadzujem o ochranu ľudskej dôstojnosti a aj v tomto prípade verím, že má táto dôstojnosť prednosť pred sexuálnou morálkou alebo spoločenskými normami. A zároveň si myslím, že tejto komunite ako veriaci veľa dlžíme. Totiž na prvom mieste má byť láska (v pravom zmysle slova), neexistuje totiž niečo, ako „druhá úroveň“, neexistuje niekto, koho mám oprávnenie odsudzovať alebo mať menej rád. Napriek tomu všetkému som si dovolil poodkryť otázniky, ktoré (pre mňa) visia nad touto problematikou.