Vianoce, Dikastérium a ideológie - aj o tom, prečo stojím za pápežom Františkom

Dňa 18.12.2023 vydalo Dikastérium pre náuku viery, úrad Vatikánu, ktorého úlohou je propagovať učenie viery a morálky v celej Katolíckej cirkvi a chrániť ju pred herézami, dokument, v ktorom za špecifikovaných podmienok umožnilo, aby aj pár v neregulárnom spolužití dostal požehnanie. Ako dokument zdôrazňuje, doktrína manželstva sa nemení, požehnanie nepredstavuje potvrdenie zväzku. Konkrétne sa píše: „Keď dve osoby požiadajú o požehnanie, aj keď je status páru „neregulárny“, bude možné, aby duchovný súhlasil. Avšak bez gesta pastoračnej blízkosti, ktoré obsahuje prvky čo i len vzdialene podobné obradu manželstva.“

O obsahu dokumentu sa napísalo veľa a keďže som fanúšík biskupa Barrona, uvediem ako príklad jeho vysvetlenie. Chcel by som sa pozrieť skôr na to, ako neúmerne občas reagujú niektoré autority a ľudia v takýchto prípadoch. Je úplne zjavné, že v duchu synodality je prítomnosť viacerých názorov logická a občas aj potrebná. Čo je ale viac prekvapujúce je, že niektorí, povedzme že konzervatívnejší, bratia a sestry zareagovali na tento dokument priam hystericky. Hovoria o odklone od pravej viery, prípadne úpadku cirkvi. V poslednom desaťročí cirkev naozaj čelila množstvu káuz, od neustáleho odkrývania rozsahu zneužívania maloletých až po korupciu. Zdánlivo nič z tohto v týchto kruhoch vášne nevyvolávalo tak, ako tento dokument. Ďalším nepochopiteľným rozštiepením je pre mňa to, že čítavame to isté evanjelium a v ňom sa jednoznačne Ježiš snažil k hriešnikom priblížiť. Uzdravoval ich, jedol s nimi, mal ich rád. Modlil sa za hriešnikov aj na kríži. Požehnanie je modlitbou a teda aktom zvolávania Božej pomoci. Požehnávaním sa zvoláva hojnosť a plnosť života na konkrétnu osobu alebo skupinu osôb. Prečo máme takú motiváciu odoprieť Božiu pomoc tým, ktorý ju vlastne tak veľmi potrebujú? Osoby žijúce v neregulárnych spolužitiach, či chceme alebo nie, tu jednoducho sú. Okolitá spoločnosť dokonca tieto spolužitia či zväzky už niekoľko rokov nevolá neregulárne. Pozor, nehovorím o tom, že sa máme okolitým svetom riadiť. Nemalo by nám ísť o to stať sa svetskými. Ale nie je to tak, že je našou povinnosťou sprostredkovať Boha všetkým ľuďom okolo nás?

My v katolíckej cirkvi veríme, že ľudská sexualita bola nadizajnovaná pre manželstvo muža a ženy a len v tomto spojení nachádza svoje naplnenie. To sa týmto dokumentom nezmenilo a vlastne vyzerá, že sa to zmeniť ani nemôže, lebo nenachádzame takú teológiu, ktorá by toto dokázala rozumne poprieť. Ak sme v tomto pravdiví, tak vďaka Bohu, že to nemôžeme meniť, lebo život v klamstve by nám viac uškodil. Čo ale Cirkev neustále musí robiť, napriek nemennej pravde, ktorú spravuje, je hľadať nové cesty, ako sprostredkovať Božiu veľkosť všetkým národom. Nesmieme zabúdať, že veríme v žívého Boha, ktorý nám prostredníctvom Ducha Svätého neustále zjavuje, kadiaľ máme ísť ďalej. Cirkev musí byť na ceste a kráčať za svojím cieľom. Nie je nejakým hradom, ktorého múry sa nedajú prekročiť. Keď je svet v pohybe, čo nepochybne je, ako by mohol Boh nehladať nové spôsoby, ako sa k nám prihovoriť, ako nám samého seba zjaviť? A cez koho iného sa nám lepšie zjaví, ako cez svoju Cirkev?

To, čo vnímam, že je jeden z odkazov pápeža Františka, je nestať sa statickými a ísť na hlbinu. Často hovorí o ideológiách a ideologickom kolonializme. Keď sa stáva, že nás ovládajú ideológie, zabúdame na to, že sme si všetci istým spôsobom rovní. Všetci sme stvorení na Boží obraz a zároveň sme všetci hriešnici. To je základná biblická pravda o človeku. Keď pozeráme na ľudí skrz optiku ideológii, vidíme zákopy. Vidíme progresívcov, konzervatívcov, bergoliánov, neveriacich, moslimov, židov, "našich" veriacich. Nevidíme Martina, Jozefa, Andreu, či Terku. Vidíme nálepku a nie konkrétneho človeka. Predtým nás pápež František vystríha a myslím, že celý okolitý svet a realita na nás v tomto ohľade priam kričí. V zajatí sociálnych sietí a „našich dokonale pravdivých bublín“ sme zabudli, že sme všetci omylní. A pritom len v tom sme všetci na rovnakej lodi. Nie je za reakciami proti pápežovi a tomuto vyhláseniu ideová nenávisť? Veď Boh sa na nás všetkých pozerá ako na svoje deti, v to myslím všetci veríme.

Okrem toho pri kritike pápeža a dikastéria vnímam aj istý druh nepokory. Nie všetci máme veľké teologické vzdelanie. A aj tí, čo ho majú, zo samej podstaty ľudskej obmedzenosti a hriešnosti nepoznajú "celú pravdu". Máme zahmlené zmysly, to je jeden z účinkov hriechu. O to viac si myslím, že pokora a rešpekt k zodpovedným autoritám by mala byť pre veriaceho samozrejmosťou. Ak sa teda búrime proti rozhodnutiu dikastéria, nie sme nepokorní? A ak sme tak veľmi proti požehnaniu ľudí, ktorí v našich očiach zlyhali, ale o toto požehnanie stoja, nie sme zákonníci, ktorí sami nevchádzajú a iným vojsť bránia? Lebo my sami potrebujeme toľko požehnania, lebo toľko zlyhávame, viď. aj spomínané kauzy, hoci to je len vrchol ľadovca. A to môžeme pristupovať k sviatostiam.

Veríme, že Boh je s nami? Vnímame, že Boh svoju cirkev neustále sprevádza a vedie? Že koná voči všetkým a všetkých miluje rovnako? Sme všetci si rovní v tom, že sme hriešnici? Nechýba nám väčšia pokora? V tomto blogu som sa viac pýtal, ako odpovedal. Totiž si myslím, že vyhlásenie, ktoré vydalo Dikastérium, nám môže pomôcť k Vianočnému zamysleniu, ako ísť viac na hlbinu. Želám nám všetkým požehnané Vianoce plné radosti a objavenia Božej nekonečnej dobroty.