Načo mi je akýsi spasiteľ?

Úprimne povedané, otázka prvotného hriechu, pádu ľudstva a vykúpenia je jednou z tých, ktoré mojou vierou dokázali vždy najviac zamávať. Je naozaj možné, že smrť prišla na svet s hriechom? O akej smrti to hovorí Genezis? Naozaj človek potreboval „obetu Boha na kríži“, aby sa s ním zmieril? Trvalo dlhšiu dobu, než som dokázal tento problém rozlúsknuť a úprimne, stále nie som na konci. Pochopenie významu Ježiša Krista je rovnako náročné a hlboké, ako napr. pochopenie rozmeru viery alebo nevyhnutnosti smrti. Jednoducho, akoby bol človek na to prikrátky. A napriek tomu sú to veľmi dôležité otázky ľudského bytia, môžeme byť s nimi konfrontovaní prakticky kedykoľvek. Keď som v živote pocítil stratu akýchkoľvek istôt a bol som doslova na dne, pýtal som sa, či existuje niečo resp. niekto, komu by som mohol zveriť svoj život. Podvedome som volal o pomoc, potreboval som "spasiteľa". Nájsť ho ale znamenalo radikálnu premenu myslenia.

Pád

Keď sa pozrieme na skúmanie vedy, väčšina vedcov sa zhodne, že na Zemi vyhynulo množstvo druhov živočíchov skôr, ako čokoľvek podobné človeku začalo chodiť po jej povrchu. Človek, akokoľvek to s jeho „vznikom“ bolo (či už pochádza z opice alebo existoval ako samostatná vetva), nemá nejaké výsadne postavenie v prírode, ak sa na to pozrieme s ohľadom na otázku začiatku a konca jeho existencie. Nežijeme špeciálne dlho (veľryba, či korytnačka nás predbiehajú ľavou-zadnou), a tak isto nie sme nijak chránení od ohrození, ktoré prináša svet okolo nás (dopad ekológie, prírodne katastrofy, fyzická smrť). Dnešní teológovia sa celkom zhodujú, že význam ľudskej smrti v Genezis je predovšetkým duchovný. Niektoré fyzické utrpenia sú len jej ďalším dôsledkom. Ide teda o duchovnú smrť, o oddelenie sa od Boha. Takéto tvrdenie je celkom v zhode už s učením cirkevných otcov, ktorí tiež čítali prvé stránky Starého Zákona veľmi symbolicky a hľadali hlavne teologický rozmer.

Túto teóriu nie je až také ťažké prijať, lebo dôsledok hriechu vidíme všade okolo. Sú to tie vojny, klamstvá, podvody, korupcia, nevera, alkoholizmus a smilstvo.. Asi vidíme, že človek je schopný zla a naozaj vieme prijať aj to, že na počiatku to tak byť nemuselo. I keď, vo víre evolúcie je asi ťažké si predstaviť, že by sa prvotný človek bránil napr. niečomu, čo dnes voláme ublíženie. Napríklad, ak by si chránil svoju rodinu, rovnako ako sa lev nebráni chytiť svojho soka, keď je v jeho teritóriu. Na jednej strane vnímame realitu zla, na druhej akoby istým spôsobom bolo „zlo“ naozaj esenciálnou súčasťou tohto sveta. Jednoducho zlo sa svojím spôsobom javí ako prirodzené.

Áno, netreba zabúdať, že ústrednou postavou Biblie je v podstate (a paradoxne) človek a Biblia hovorí hlavne o ľudstve a o jeho vzťahu s Bohom. Pliesť do toho zvieraciu ríšu je mimo misu. Sväté písmo nám jasne ukazuje, že človek bol stvorený na Boží obraz, Boh do neho „vdýchol“ dušu a preto má ľudský príbeh úplne inú váhu, ako napr. príbeh takého leva. Ale na zamyslenie to určite je. Tragédie, nešťastia, obete - to všetko je súčasťou celej našej reality, ktorú žijeme. Akoby to bolo súčasťou vesmíru.

Načo nám je spasiteľ?

Moja predstava Boha, ktorý z lásky stvoril celý vesmír, je veľmi racionálna. Boh naozaj je logickým vyústením množstva vedeckého poznávania a filozofie. Nie nadarmo máme vedomie, svedomie a rozum. Verím teda, že naše bádanie nie je len náhodou, ale má cieľ hlbšie spoznať Stvoriteľa. Ak On vytvoril celý vesmír z ničoho, a stvoril ho dobre, prečo neurobil dostatočné opatrenia, aby sa nediali zemetrasenia, alebo aby nevyhynuli celé druhy živočíchov na Zemi? Nakoniec tomu hovoríme plán stvoriteľa, Boh hádže kockou, alebo Boh ťahá za nitky. Alebo nemusí, veď on všetko vie, dopredu to totiž „naprogramoval“. A kde je v tom láska? Potreboval takýto svet spasiteľa?

Keď Biblia hovorí o stvorení vesmíru, jednoznačne viac opisuje materiálny svet, v ktorom žijeme, ako ten duchovný. Nadprirodzený svet nám síce načrtne, ale len veľmi okrajovo. No možno pre tento príbeh je dôležitejší, ako si vieme predstaviť. Ak prijímame, že Boh nepozná čas, stvoril anjelov a niektorí z nich odpadli, začíname chápať, že človek, akokoľvek je vrcholom stvorenstva, môže byť v celom tom pôvode zla tak trocha nevinne. Mal síce všetky kapacity na to byť napriek zlu s Bohom v spojení, no zlo tu bolo od počiatku, lebo zlo začalo odmietnutím Boha zo strany Lucifera. Človek bol stvorený z lásky a pre lásku. A ľudský pád neurobil nič iné, len hodil človeka „vytrhnutého“ z tohto ideálneho stavu (žijúceho v harmónii a pokoji duše) naspäť do marazmu krutej reality - uvedomil si, že je nahý, prestal milovať Boha a začal milovať seba. Objavil pýchu a otvoril tak cestu hriechu. V tomto kontexte už môžeme chápať, čo tá smrť asi tak môže znamenať. My nepotrebujeme spasiteľa, aby nás zachránil od fyzickej smrti - my potrebujeme spasiteľa, aby sme sa znova „zamilovali“ do nášho Stvoriteľa. Vďaka tejto premene následne môže byť uzdravené aj to telesné. Čiže síce sa pohybujeme v rovine duchovnej, táto spása má dôsledky aj pre náš večný život a fyzické telo.

Keď Ježiš prišiel na tento svet, poprel všetky očakávania ohľadom mesiáša. Narodil sa v chudobných podmienkach, bol tichý a pokorný srdcom, nevybojoval si svoje miesto silou, ale naopak múdrosťou a hlavne schopnosťou obetovať sa za nás. Ježiš často hovoril o potrebe naplneného života, no o tom posmrtnom prakticky až tak veľa nenahovoril. Akoby život po smrti začínal už tu na zemi. Potreba znovuzrodenia v Duchu bola Jeho dôležitým posolstvom, naopak ochrana od utrpenia len okrajovou témou. Neznamená to podceňovať alebo spochybňovať život po smrti, ale byť si vedomý, že terajší život je predobrazom toho budúceho - krajšieho, naplneného.

To, k čomu nás naozaj pozýva je, aby naša láska oživovala tento svet. Jeho láskou sme dosiahli milosť od Boha, zmieril nás s Ním a my môžeme zakusovať nebo už tu na zemi. To nebo však nespočíva v tom, že neprežívame fyzické utrpenie, ale v tom, že zažívame Boží život v nás napr. v milosti posväcujúcej. Jeho láska nás zachraňuje aj uprostred utrpenia tým, že nám dáva útechu, posilu a silu ísť ďalej. Takýto je náš spasiteľ. Jeho moc nespočíva v tom niečo odstrániť, ale všetko premeniť. Nepotrebuje na to hrubú silu, ale pokorné, verné a milosrdné srdce. Niekedy sa tak s humorom hovorí, že čo nejde silou, musí ísť ešte väčšou. Napriek tomu vidíme, že to, obzvlášť v ľudských vzťahoch, akosi nefunguje. Myslím, že práve v tom je ukrytá odpoveď, prečo môžeme veriť práve Ježišovi. Lebo túto realitu skrytú vo vete "kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným", môžeme prežívať v každodenných situáciách. Jednoduchosť, pokora a miernosť naozaj víťazia.

Potrebujeme spasiteľa aj teraz?

Okrem toho nám spasiteľ prichádza na pomoc aj ako vzor. Jedna vec je, ako si poradil s realitou nášho fyzického sveta, ďalšou však to, čo z toho môžeme načerpať pre dnešný život. Veľakrát hovoríme, že je dôležité „byť ako Ježiš“. A uvedomujeme si, že je to asi náročná cesta plná kajúcnosti, odriekania a dobrých skutkov. No už menej si uvedomujeme, akým obrovským pozvaním to pre nás je. Možno sme si neuvedomili, že tá veta znamená aj schopnosť stávať sa spasiteľom pre naše okolie. Hoci len to najbližšie. Odvážne tvrdenie, ja viem.

Vo filme Teória všetkého je zobrazený život vedca Stephena Hawkinga, ktorý bojoval s mimoriadne vážnou neurologickou chorobou. V deji tohto filmu však nie je dôležitý iba on, nakoľko sám by s jeho zdravotným stavom možno takmer nič nedokázal. Bola to obeta, láska a starostlivosť jeho ženy, ktorá mu umožnila stať sa tým, kým bol - naozaj legendárnym vedcom. Niežeby jeho rozum nebol geniálny aj bez nej, alebo jeho schopnosti boli nedostatočné. No to práve ona mu pomohla vstať, keď spadol, alebo usadiť ho na vozík, keď to už naozaj potreboval. Veľakrát čítame o hrdinstve ľudí, ktorí napriek nepriaznivým okolnostiam bojujú o dobro druhého, dvíhajú ho z nešťastia, alebo dokonca položia život za jeho záchranu. Sú to všetci tí lekári, kňazi a misionári, hasiči či policajti, sestry, opatrovatelia, otcovia, matky, manželia a manželky. My sami sa môžeme stať spasiteľmi pre svoje okolie tým, že povýšime milosrdenstvo a dobro nad realitu tohoto sveta. Výbornou oporou pre takéto rozhodnutie môže byť život svätých. Na ich príklade môžeme vidieť, ako sa Evanjelium stáva notami a život každého svätého je zahraním týchto nôt originálnym „hudobným nástrojom“. Iný nástroj inak znie, ale hrá tú istú melódiu.

Môj dojem teda je, že ľudstvo hoci dostalo dar spásy, neustále ho potrebuje obnovovať. Niekedy tak romanticky hovoríme, že Ježiš je v každom z nás. Ale je to vlastne realita kresťanského života. Tým, že Boh sa stal človekom a obnovil zmluvu ľudstva s Ním, my sami nesieme jeho pečať v nesmiernej plnosti. A my sami sme povolaní sprítomňovať Ježišovo spasiteľské poslanie tu na Zemi. Keď s Ním spolupracujeme, jeho spása sa cez nás naďalej uskutočňuje. Neznamená to však, že sme sa stali v spáse sebestačnými. Naďalej si potrebujeme vyprosovať veľkú dávku Jeho milosti, aby sme toto poslanie vedeli uskutočňovať. Nestačí teda byť len aktívnym vykonávateľom dobrých skutkov, treba ísť aj k zdroju a načerpať posilu na tejto ceste.

Cieľom môjho uvažovania bolo, že ak prijmem lásku ako naozajstný cieľ vesmíru daný Bohom, tak potom toto je podľa mňa aj cieľ spásy. Teda ak ja dokážem milovať seba, druhých a svoje okolie rovnako, ako miluje Boh, Ježiš neprišiel zbytočne. Práve na to potrebujeme spasiteľa, aby sme sa učili milovať.