V prvom rade by som na začiatku takéhoto článku rád objasnil pozadie a motivácie k jeho napísaniu. Som veriaci človek, kriticky mysliaci a snažiaci sa objavovať pravdu. Nie som psychológ, psychiater ani sociológ, preto napriek snahe preštudovať rôzne zdroje, sú závery prezentované v tomto blogu iba osobným názorom. Mojím skutočným presvedčením je, že kresťanská filozofia a mystika sa dá poznávať rozumom, nie je ideologicky podfarbená a neodporuje vede, realite, resp. tomu, čo vidíme vo svete. Vo väčšine prípadov som došiel k poznaniu, že sa kresťanské náboženstvo, učenie cirkvi a kresťanský koncept Boha nemýli. Či už je to v syntéze viery a rozumu, v motivácii poznávať svet, presadzovaní hodnôt ako solidárnosť k chudobným, ochrana zraniteľných alebo neodporovanie násiliu násilím, v ochrane svedomia a v mnohom ďalšom. Na druhej strane vnímam aj silnú potrebu „aktualizácie“ spôsobov, napr. ochrany života, ktorých fundamentálne princípy sú v hĺbke absolútne správne, no ich presadzovanie naráža na absenciu chápania vecí v súvislostiach.
LGBTI partnerstvá, manželstvá a rodičovstvo sú veľkou témou posledných 20tich až 30tich rokov. Od prvej vlny legalizácie registrovaných partnerstiev ubehlo približne rovnako toľko, no stále je táto téma v mnohých krajinách tabu alebo rozdeľuje spoločnosť, kolegov v práci a rodiny. Ja sám som množstvo hodín strávil debatami o potrebe zachovania jedinečnosti manželstva muža a ženy, o adopciách a „ohrozenia“ plynúceho z LGBTI zákonov pre kresťanov v podobe cirkevných sobášov a ochrany svedomia. Avšak po mojich dlhých hľadaniach som zistil, že mnohé z týchto otázok sú irelevantné, naopak iné (na ktoré sa nepýtame) sú dôležité. Často sa zaujímame o to, aký dopad bude mať výchova detí v homosexuálnych zväzkoch na ich detstvo, menej sa však už pýtame, ako budú schopní riešiť praktické problémy v dospelosti. Alebo často sa snažíme ukázať, že dvaja dospelí ľudia majú automaticky právo na manželstvo, menej sa však pýtame, aké zmeny to so sebou prináša do spoločnosti. Chceme brániť uzákoneniu registrovaných partnerstiev, no zároveň ignorujeme zhoršené životné podmienky a ich vplyv na zdravie v týchto komunitách. Je totiž niekoľko poznatkov o LGBTI komunite, ktoré vyplývajú z doterajšieho vývoja v tejto oblasti:
Je pravda, že ľudia so sexuálnou náklonnosťou k rovnakému pohlaviu sú medzi nami prakticky od začiatku (aspoň podľa dostupnej možnej evidencie). Takéto správanie evidujeme aj v takmer celej zvieracej ríši a môžeme o ňom hovoriť ako o biologicko-psychologicky bežnom. V žiadnom prípade však nemôžeme porovnávať zvieracie sexuálne správanie s ľudskou homosexualitou, nakoľko rôzne druhy zvierat svojím sexuálnym správaním vyjadrujú „pridružené“ veci akou je napr. dominancia, získanie „výhody“ pri nájdení partnera, nedostatočné množstvo partnerov opačného pohlavia a pod. Zvieratá nebývajú výhradne homosexuálne. Ľudská homosexualita je teda jedinečným javom. Pojem homosexualita sa začal používať od 19. storočia.
Vznik homosexuality nezávisí od jedného génu. Pravdepodobne ani nie je daný (výhradne) geneticky. Vyzerá, že ide o súbor vplyvov prenatálneho a ranného post-natálneho vývinu v kombinácii s genetikou a prirodzenými telesnými faktormi. Nachádzame rôzne korelácie medzi napr. homosexuálne cítiacimi chlapcami, ktorí sa narodili do rodiny s viacerými staršími chlapskými súrodencami. Avšak pre lesbické dievčatá už takáto korelácia neplatí. Skutočnú príčinu zatiaľ nepoznáme. Vieme však, že títo ľudia za svoju orientáciu nemôžu.
Homosexuálne cítiaci ľudia nijak nezaostávajú vo vykonávaní pracovných činností, športu, v kultúre, emočnom alebo intelektuálnom koeficiente, ani (vo všeobecnosti) v schopnosti nadväzovať vzťahy. Akákoľvek diskriminácia v tomto kontexte je hlboko nespravodlivá. Existujú štatistiky o horšom mentálnom a psychickom zdraví osôb z tejto komunity, ale ukazuje sa, že mnohé tieto vplyvy sú zapríčinené práve ich diskrimináciou.
LGBTI hnutie obhajuje práva homosexuálne a bisexuálne cítiacich ľudí. Ich základnou agendou je zrovnoprávnenie manželstva homosexuálne cítiacich ľudí s heterosexuálnymi manželstvami a odstránenie diskriminácie takýchto ľudí a zväzkov. V praxi to znamená zrovnoprávnenie vystupovanie v spoločnosti, osvojovanie si detí a rodičovstvo (či už adopciou alebo umelým oplodnením) a podobne. Registrované partnerstvo je zo skúseností takmer zo všetkých krajín len prechodným stupňom. V Českej republike sa aktuálne tiež otvára téma zlegalizovania LGBTI manželstiev (registrované partnerstvá sú legálne v ČR od roku 2006).
Množstvo ľudí, ktorých samých seba identifikujú ako LGBTI, rastie (predovšetkým v krajinách, kde prišlo k legalizácii). Podľa demografie sa medzi tzv. „baby-boomers“ identifikovalo 2.6% ako osôb patriacich k LGBTI, v rámci skupiny tzv. „Generation-X“ 3.5%, zatiaľ čo medzi „Millennials“ sa navýšil na najmenej 8.1 % (poďla inej štatistiky publikovanej v roku 2017 až na 20%). Možné dôvody tohto navýšenia budem rozoberať nižšie.
Iba niečo okolo 10% homosexuálnych párov (mení sa v závislosti od krajiny, ale čísla sú podobné) si v súčasnosti osvojilo deti. Nezaznamenáva sa však výrazne zvýšený dopyt po adopciách, naopak často sa vyskytuje náhradné materstvo (resp. „vynosenie“ detí).
Iba okolo 7 percent gay párov v USA si osvojilo deti (adopciou, alebo majú vlastné), oveľa väčšie množstvo lesbických párov pristúpilo k tomuto kroku (až 22 percent). 20 ročné skúsenosti zo Švédska zdôrazňujú zvyšujúcu sa feminizáciu rodinnej dynamiky osôb rovnakého pohlavia.
Aktuálne výskumy nepreukázali, že by výchova homosexuálnych rodičov mala negatívny vplyv na deti (naopak preukázalo sa, že takýmto deťom je dopriata výchova porovnateľná s heterosexuálnymi pármi). Tieto výskumy sa však robili predovšetkým na deťoch v pred-adolescentnom veku (často zameraných napr. na oblasť vzdelávania). Na adolescentoch je týchto výskumov málo. Celkovo platí, že máme pomerne málo dát z tejto oblasti na vyvodenie akýchkoľvek záverov.
Existuje len málo štatistík z pohľadu vplyvu výchovy detí v LGBTI rodinách na kvalitu ich dospelého života. Niektoré štúdie uvádzam v článku a nemajú pozitívne výsledky.
Nenašiel som záznam o takom legislatívnom nariadení, ktoré by prikazovalo cirkvám a náboženským spoločnostiam sobášiť ľudí rovnakého pohlavia. Obava, že LGBTI manželstvá by mohli z tohto pohľadu ohrozovať náboženskú slobodu, sa tak javí ako neopodstatnená. Inou témou je ochrana „vyjadrenia“ viery resp. postoja vychádzajúceho z náboženskej morálky, napríklad známy prípad cukrárne z Colorada. Tá oblasť však nie je rovnako chránená ako sloboda vierovyznania. Tu sa však môžeme rozprávať rovnako ako pri iných otázkach o implementácii výhrady vo svedomí v niektorých konkrétnych citlivých oblastiach.
Uvedené body budem pre účely tohoto článku brať ako fakty, ale samozrejme privítam, ak ma niekto vyvedie z omylu novšími poznatkami. Dôležité je však, akou perspektívou sa pozrieme na tieto vyjadrenia. Napr. na internete nájdeme väčšinu štúdii, ktoré proklamujú, že nie je rozdiel medzi výchovou párov rovnakého pohlavia a rôzneho pohlavia. Skúmané sú však často deti v školskom veku, málokedy sa štúdie dostávajú nad hranicu dospelosti, kde už existujú skeptickejšie pohľady napr. štúdia Marka Regnerusa z roku 2012 (ktorá však býva odbornou verejnosťou spochybňovaná) alebo D. Paul Sullinsa z roku 2016. O tej druhej menovanej ešte budem hovoriť.
Začal by som však bodom 4, ktorý je taký najviac citlivý a v ktorom vnímam, že obhajcovia LGBTI nehovoria celú pravdu. Nie je však mojím cieľom ich odsudzovať, lebo rovnako vyššie spomenuté body ukazujú aj nedôslednosť mnohých „pravicových“ argumentov. Čo však tvrdím je, že preukázateľne ide o zmenu definície rodiny. Je to vidieť napríklad na príklade Švédska, kde množstvo lesbických párov, ktoré si umelým oplodnením prisvojujú deti, neustále rastie a rastie tým aj akési povedomie o nepotrebe muža na založenie rodiny.
Prichádza tu aj k istému konfliktu ponímania rodičovského „práva na dieťa“ vs. práva dieťa na „rodinu“. Vynosením dieťaťa za značne komplikuje schéma vzťahu biologické dieťa, biologický rodič, náhradný rodič. Je pravda, že k tejto schéme prichádza aj pri rozvodoch a znovu zosobášených, berieme to však ako neideálny stav a ide až o neplánovaný efekt (efekt rozvodu, smrti rodiča alebo odlúčenia). Je otázne, aké podmienky vznikajú pre výchovu detí v takýchto pároch. Samozrejme platí známe pravidlo, že niekedy sa stane, že nevlastný rodič je lepší, ako biologický (lebo existujú zlí biologickí rodičia a úžasní nevlastní rodičia), ale v priemere to neplatí. Sú dokázateľné štatistiky, že deti žijúce len s jedným svojím biologickým rodičom majú horšiu východiskovú čiaru do života. V homosexuálnom páre môže byť vždy iba jeden biologický rodič. Navyše dieťa v takýchto prípadoch nemá biologicky dohľadateľné korene a jeho osud bez lásky a výchovy druhého biologického rodiča bol dopredu plánovaný.
Môžeme teda uvažovať o vplyve tohto stavu na dieťa v kontexte náhradného rodiča. Z vlastnej skúsenosti viem, že vyrastanie v rodine s náhradným rodičom nie je bezproblémové. Je pre mňa naozaj relevantné sa pýtať, či biologický rodič má rovnakú citovú väzbu k svojmu dieťaťu ako nebiologický. Zároveň potreba plnohodnotnej matky a otca zároveň sa určite vnútorne odzrkadľovala na mojom vývine. Hoci som vychodil školu bez problémov, niektoré z problémov a „zranení“ sa objavili až časom. Práve v tomto vidím úskalie výskumov na deťoch v školskom veku. Toto konštatovanie však neznamená, že sa takýto stav neobjavuje aj v kompletných rodinách, práve naopak. Opäť je dôležité však pomenovať, čo je jeho príčinou. Ak to je alkoholizmus otca, alebo sklon k depresiám u matky, nie je to dôvod k spochybneniu samotného heterosexuálneho rodičovstva, ale malo by to viezť k odstraňovaniu konkrétnych príčin zlyhania takéhoto modelu. Ja však tvrdím, že samotné vyrastanie bez biologického rodiča je priťažujúcou okolnosťou. Toto tvrdenie potvrdzujú aj štatistiky výskumu Sarah McLanahan a Gary Sandefur z Princetonskej univerzity, ktoré na základe svojich dlhodobých štúdií na 20 000 deťoch dospeli k záveru, že deti, ktoré vyrastajú v domácnosti iba s jedným biologickým rodičom, sú na tom v priemere horšie ako deti, ktoré vyrastajú v domácnosti s oboma ich biologickými rodičmi a to bez ohľadu na to, či sa rodič znovu ožení. Tento výskum ukazuje, že záleží na vzťahu dieťaťa k jeho biologickým rodičom - nielen na to, že má dvoch rodičov.
Zaujímavé video k tejto téme rozvodu:
Alebo k téme otcovstva:
Vplyv mužskej a ženskej zložky na vývin nedospelého jedinca je zjavný je tiež vedecky zaznamenaný. Viaceré výskumy ukazujú dôležitosť napr. otcovej role vo výchove dieťaťa. Napríklad vieme, že u detí, ktoré vyrastajú s vlastným (a zaangažovaným) otcom, je menšia pravdepodobnosť, že odídu zo školy alebo skončia vo väzení, v porovnaní s deťmi s chýbajúcimi otcami či opatrovateľmi. Môžeme teda uvažovať o tom, či výchova v čisto mužskej alebo ženskej rodine bude mať dlhodobo na dieťa pozitívny alebo negatívny vplyv. Neznamená to však, že dvaja homosexuáli nemôžu dobre vychovať svoje dieťa. Znamená to iba, že to majú ťažšie, ako dvaja biologickí rodičia. Netreba však zabúdať na možnosť napr. zvýšenej motivácie (je to jeden z možných dôvodov, prečo v niektorých štatistikách vychádza, že deti vyrastajúce v homosexuálnych rodinách majú dokonca lepšie podmienky, ako tie vyrastajúce v heterosexuálnych). Zvýšená motivácia však určite vychádza aj zo spoločenskej klímy a potreby dokázania oprávnenosti svojich práv, dlhodobo nemusí fungovať.
Zaujímavý názor k tejto téme:
Zaujímavá je aj štúdia Invisiblie Victims od D. Paul Sullinsa, ktorá spomína vyšší výskyt depresii u dospelých jedincov s rodičmi rovnakého pohlavia. Táto štúdia z roku 2016 upozorňuje na očividnú koreláciu týchto objavov práve s touto skupinou. Zároveň sa v tejto skupine vyskytlo aj častejšie zneužívanie, viktimizácia, odlúčenie rodičov alebo obezita. Neznamená to opäť to, že LGBTI nemôžu vychovávať deti. Túto štúdiu spomínam výhradne za účelom, že aj dobre mienená obava o odhalenie negatívnych informácií o stigmatizovanej menšine neodôvodňuje ponechanie detí bez podpory v prostredí, ktoré môže byť nevhodné pre ich dôstojnosť a bezpečnosť.
Na úplne zhodnotenie závažnosti dopadu takejto zmeny rodiny jednoducho musíme mať viac dát. Mnohé výsledky zo sociologických prieskumov sa ukazujú ako opodstatnené alebo neopodstatnené až s odstupom času. Je to relatívne logický jav pri sociálnej vede, nakoľko nepracuje s tak exaktnými dátami, ako napr. medicína, fyzika alebo matematika. Preto odhadovať dopad takýchto rozhodnutí v aktuálnej dobe je predčasné. Neznamená to však, že máme tento model automaticky slepo a ideologicky zatracovať, ale máme hľadať pravdu a skutočné dôvody.
Otázny zostáva aj nárast ľudí, ktorí sa identifikujú ako LGBTI. Je zjavné, že dôležitým momentom je aj odbúranie spoločenských bariér. Len z časti to však vysvetľuje rapídny nárast u „mileniálov“, nakoľko už aj predchádzajúce dve generácie tieto uvoľňovania pociťovali. Vplyv na to možno má aj povedomie resp. náklonnosť mladých k „netradičnému“ či „zakazovanému“. Nakoľko podľa pôvodných štatistík približne viac ako polovica z LGBTI identifikovaných ľudí bola aspoň z časti bisexuálna, dopad by mohol byť aj takí, že si mladí volia „atraktívnejšiu cestu“ (zjednodušene - ak ma aspoň z časti priťahujú obe pohlavia, zvolím si cestu homosexuality, lebo je to pre mňa aktuálne výhodnejšie). Môže to súvisieť napr. s prehnanou propagáciou, ktorá neutícha ani po splnení požiadaviek komunity.
Najväčšie riziko, ktoré ja vidím v LGBTI rodičovstve a manželských zväzkoch je relativizácia toho, čo tieto pojmy vlastne znamenajú. Lebo keď môžu manželstvo uzavrieť dve ženy a vychovávať ich dieťa, prečo by to isté manželstvo nemohli uzavrieť tri ženy? Alebo dve ženy a jeden muž? Je v tom rozdiel? Veď dieťa si môžu nechať vynosiť tak či onak, rovnako podmienky na výchovu ostávajú zachované. Je pravda, že nič také ako tradičná rodina vlastne ani neexistovalo. Formy rodiny sú a boli rôzne. Nukleárna rodina - muž a žena - však vždy tvorili základ týchto rodín - tj. spojenie týchto dvoch pohlaví prinášalo život. Z muža a ženy sa stávali rodičia. Oddelenie plodenia od rodičovstva je skrátka v istom momente neprirodzené. Je síce východiskom pre netradičné situácie (adopcia dieťaťa z domova je lepším riešením, ako ponechanie v danom stave), nie je však štandardom. Ako vidíme zo štatistík, LGTBI rovnako ako neplodné heterosexuálne páry niekedy nehľadajú deti v prvom rade v adopčných centrách, ale na klinikách umelého oplodnenia. Tak sa vraciame k problému práva rodiča na dieťa.
Zároveň je však dôležité si uvedomiť, že táto problematika nezávisí len od dopadu rodičovstva či „morálneho“ vplyvu. Stav komunity homosexuálne cítiacich ľudí je vážne ovplyvnený neoprávnenou diskrimináciou, takže ich právna ochrana má opodstatnenie. Zdravotný dopad diskriminácie je signifikantný. Naopak však tvrdenie, že zavedenie registrovaných partnerstiev nemá vplyv na heterosexuálnu časť spoločnosti sa tiež javí ako nesprávne. Na zhodnotenie týchto vplyvov je však priskoro, nakoľko ide o relatívne málo preskúmanú oblasť. Avšak diskusia, akú úroveň legislatívnej ochrany majú mať LGBTI páry, je (podľa mňa) namieste. Aktuálna skúsenosť zo západných krajín ukazuje, že požiadavka registrovaných partnerstiev sa po jej splnení stále prezentuje v tejto komunite ako diskriminačná.
Tento článok má za cieľ ukázať rôzne perspektívy do diskusie a zároveň poodhaliť, kde môže byť pravda aj v takejto spolitizovanej a ideologickej diskusii. Nakoľko nie som psychológ, sociológ ani psychiater vychádzal som len z poznatkov z verejných zdrojov. Moje závery nie sú ani definitívne, ani si nenárokujú na žiaden „rozsudok“, skôr mi ide o nastolenie otázok, na ktoré som nenašiel odpovede. Motiváciou je aj to, aby sme ako spoločnosť hľadeli opatrne na podľa mňa v samej podstate nesprávne koncepty, akým je napr. osvojovanie si detí prostredníctvom „náhradného materstva“. Vnímam, že je dôležité chrániť ľudskú dôstojnosť, zdravie a slobodu. Akákoľvek diskriminácia na základe sexuálnej orientácie je odsúdeniahodná. V mojich očiach však manželstvo aj po týchto mojich zisteniach ostáva rezervované pre muža a ženu.
Dodatok: Napriek mojím zisteniam si dovolím tvrdiť, že situácia okolo LGBTI manželstiev výrazne nekomplikuje život kresťanov v tomto svete a to hlavne preto, že „rozkol“ kresťanského pohľadu od sekulárneho tu je už takmer odjakživa. Legalizácia rozvodov, interupcii, drog, antikoncepcie či akceptácia predmanželského sexuálneho života, umelého oplodnenia, alebo pornografie... to všetko sú úplne bežné súčasti našej reality. Rovnako netreba zabúdať na plejádu iných vážnych hriechov ako je násilie, ponižovanie, odsudzovanie, či klamstvo. Cesta, ktorou kráčame, nemá vyzerať ako presadzovanie si svojich cieľov mocou, ale má byť svetlom pre druhých cez dobré vzory a sršiacu lásku. V tomto kontexte čítajme aj tento článok a nepoužívajme ho ako zbraň.
ZDROJE:
LGBTI v číslach:
https://en.m.wikipedia.org/wiki/Demographics_of_sexual_orientation
https://en.wikipedia.org/wiki/LGBT_parenting#Statistics
https://news.gallup.com/poll/234863/estimate-lgbt-population-rises.aspx
Výskumy o vyrastaní detí bez otca:
https://www.fatherly.com/health-science/science-benefits-of-fatherhood-dads-father-effect/
https://www.all4kids.org/news/blog/a-fathers-impact-on-child-development/
Iné:
https://link.springer.com/article/10.1007/s13524-019-00847-6
https://www.theatlantic.com/health/archive/2016/04/gay-brothers/480117/
https://theconversation.com/stop-calling-it-a-choice-biological-factors-drive-homosexuality-122764
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC4903140/
https://www.nytimes.com/2012/06/12/health/study-examines-effect-of-having-a-gay-parent.html
https://discussingmarriage.org/the-argument-from-child-welfare/#.YBCLZHdKiqA
http://www.bbc.com/earth/story/20150206-are-there-any-homosexual-animals?ocid=twert
https://www.frc.org/issuebrief/ten-arguments-from-social-science-against-same-sex-marriage