Mať Boha na prvom mieste

Ako stredoškoláka ma určite nenadchlo, že by na prvom mieste mojich priorít mal byť Boh. Chcel som mať dievča, úspech v partii, venovať sa niečomu, v čom budem dobrý. Mal som túžbu vynikať, byť ocenený, populárny, úspešný a šťastný. Určite som nechcel vysedávať v kostole (aspoň nie viac ako je „minimálne nutné“) a venovať čas modlitbe. To všetko mi prišlo ako bokovka, niečo, čo si občas treba odfajknúť, ale netreba z toho robiť príliš vedu. Môj pohľad sa síce postupne posúval rôznymi smermi a popravde stále je to dynamickou veličinou, môj vzťah k Bohu sa mení, stále zažíva svoje pády aj vzostupy a určite to nie je statický bod. Ale snaha vracať Boha tam, kam patrí, teraz napĺňa značnú časť môjho vnútorného prežívania. A prečo je to dôležité? Je to otázkou vlastnej hodnoty. Na čom ju zakladám, od toho sa odvíja aj môj pohľad na svet okolo mňa.

Popularita

Veľakrát v živote som mal na prvom mieste, aby som vyzeral pred druhými dobre. Táto snaha spočiatku vychádzala. Začal som robiť všetky tie „cool veci“, za ktoré som dostával ocenenie, spätnú väzbu a hlavne pribúdajúci počet kamarátov. Niekedy som prechádzal večerným mestom a stretol som náhodne aj 10 známych, ktorí ma poznali po mene. Avšak cena za to bola neustále väčšia úzkosť, že urobím „krok vedľa“. Myšlienkami som bol viac v hlavách druhých, ako v svojej vlastnej. Čo si o mne myslí ten alebo ten, ako sa na mňa pozerá tá alebo oná, komu potrebujem ešte dokázať, aký som dobrý... Bol som otrokom názorov ľudí, ktorým som nestál ani za telefonát, alebo hlbší záujem. Koniec koncov toto zotročenie začalo byť kontraproduktívne. Snažil som sa zaujať a bol som trápny. Chcel som sa byť viac viditeľný a liezol som na nervy. Začal som mať „drsný slovník“ a bol odpudzujúci. Veril som, že moja hodnota je v tom, ako ma vidia ostatní a nechápal som, že jediné, čo ma skutočne urobí šťastným, je vedomie vlastnej ceny v Božích očiach.

Úspech

Úspech v tom, čo robím je to jedna z vecí, čo ma dodnes motivuje. Milujem, keď sa mi darí v tom, čo podnikám. Motivuje ma to, napĺňa moje dni entuziazmom a pocitom naplnenia. No vnímal som aj kŕč, ktorý ma dostihol a opäť raz vychádzal z nesprávneho usporiadania hodnôt. Totiž ak úspech povýšime na absolutórium, prídeme v prvom rade o pokoj. Nič viac neprinesie búrku do života ako hnanie sa za bohatstvom a slávou. Lebo úspech je vrtká vec. Jeden deň som možno hore, ale čo potom? Čo keď „padnem“? Nikto na svete nevydržal na vrchole nekonečný čas. Stratí potom môj život zmysel? Keď som pred rokmi padol na moje dno, čo by sa zostalo, keby som vlastnú hodnotu staval na úspechu? Najhoršia je následne pretvárka a snaha zakryť, že môj úspech nie je taký, ako ho prezentujem. Toľko zbytočných „chvál“ vyslovených na vlastnú adresu, ktorými som si len kompenzoval, že som nešiel po dobrej ceste. Byť úspešným je určite dobrá vec, ale keď sa stane túžba po ňom absolútnym vládcom života, ten sa stane neznesiteľne ťažkým rovnako, ako život pod diktatúrou. Je to len bič a bolesť, nič viac.

Žena

Vzťahy, tie máme mnohí na vysokých priečkach a ani sa to nehanbíme priznať. Veď prečo by aj, veď aj Biblia nás učí láske v blížnemu. Kamarátske vzťahy, ak nie sme úplný individualisti, máme všetci za dôležité. Čo ešte viac vnímam je, koľko sme ochotní obetovať pre nášho partnera či partnerku. Nepochybne je to viac ako vznešená túžba. Ale keď si dáme našu polovičku na prvé miesto, sme si istí, že to vie uniesť? V minulosti som prešiel skúsenosťou, ktorá hovorí o opaku. Mal som dievča a myslel som si, že iná žena pre mňa neexistuje a že bez nej môj život nemá zmysel. Lenže láska v sebe nesie aj slobodu. Ak máme druhého na prvom mieste, nestávame sa na ňom závislými? Čo potom keď odíde? Alebo sa mu niečo stane? Kde sa ocitneme potom? Byť väzniteľnom druhej osoby nevyhnutne dospeje do krachu vzťahu a navyše je to často prvotná príčina. Začarovaný kruh, nechceme druhého stratiť, ale našimi krokmi ho nútime odísť. Dnes mám úžasnú manželku, ktorú neskutočne milujem a len s úsmevom sa dívam na svoje premýšľanie o dievčatách v minulosti. Toľko úžasných vecí ma denne moja polovička učí. Napriek všetkému ale viem, že keby som ju dal na prvé miesto nad úplne všetko ostatné, neprospelo by to ani jej ani mne.

Deti

Čo tak mať na prvom mieste vlastné deti? Aktuálne som sa stal otcom. Je to veľká radosť a zmysel všetkých dní. Ale jedného dňa deti odídu. Vidím okolo seba množstvo rodičov, ktorí sa s týmto nevedia vysporiadať. Svoj život postavili na deťoch, lebo to im vypĺňalo všetok čas. Projektovali do nich svoje sny a túžby. Chceli pre nich len to najlepšie a obetovali im svoj čas, peniaze, trápenia aj radosti. Obetovali všetko. Lenže úlohou rodiča je priviesť deti k samostatnosti a aj keby sme sa tejto úlohy nechceli zhostiť, nijak tomu nezabránime. Jedného dňa nám deti zavrú dvere do našej obývačky a otvoria si svoje vlastné. V ideálnom prípade, ak im budeme oporou, tak sa radi vrátia a budú si to vážiť. Mať ich však na prvom mieste, opäť raz, neprospeje ani im, ani nám samým.

Hodnoty

Mnohí si skúšajú dať na prvé miesto hodnoty. Tie nám neodídu, neovládnu nás ani nezruinujú. Myslím, že hodnoty sú naozaj dôležité. Lenže potrebujú mať pevný základ. Kde čerpáme silu , aby sme ich žili autenticky, aby sme čelili prekážkam a nenechali sa znechutiť nezdarom alebo odporom ľudí okolo? Byť za záchranu prírody, alebo práva menšín – to všetko je cenné. Ale keď náš hodnotový aktivizmus postavíme na piedestál, nezačneme byť neznesiteľne netolerantní voči všetkým, ktorí naše nadšenie a rebríček nezdieľajú?

Boh

Dať Boha na prvé miesto neznamená byť 24 hodín v kostole, ani mať do krvi zodraté hánky od ruženca. Nie je to sebatrýznenie ani halucinácia. Určite to ani neznamená zanedbávať druhých či seba. Je to presne naopak. Boh sa stane zdrojom sily pre všetko, čo podnikáme. Zdrojom lásky, ktorú vieme dať druhým tak, aby sa cítili pri nás dobre. Garantom našej vlastnej hodnoty, aby sme sa vážili, či už sme bohatí alebo chudobní, veľkí či malí, „pri sebe“ alebo modelovej postavy. Okrem toho je aj vedomým, že všetko, čo robíme, nie je iba „pre nás a o nás“, ale je súčasťou niečoho väčšieho. Predovšetkým však je to zdroj veľkej slobody. Mať Boha na prvom mieste znamená, že všetko ostatné nás nezotročí, ale slúži nám na dobro – či už svoje alebo druhých. A nič na svete, hoci bude akokoľvek zle, nevezme zmysel z nášho života.

Mať Boha na prvom mieste je životné krédo. Ak je cesta cieľ, tak potom vnímam snahu o opätovný návrat k tejto myšlienke ako tú moju. Je síce kľukatá, ale niekam vedie. A dúfam, že sa raz naučím zveriť Bohu vládu nad mojím životom bez kompromisov.