Načo nám je viera?

Možno si teraz myslíte, že som bol také to silno a slepo veriace dieťa, ktoré do 10 rokov verilo na darčeky od Ježiška. No práve naopak, bol som celkom kriticky mysliaci chalan. Na náboženstve ma vyrušovalo veľa vecí, no a možno najviac samotný pojem viera. Nerozumel som, prečo sa musíme doťahovať, či Boh je alebo nie je, keď by bolo omnoho jednoduchšie, aby sa proste ukázal. Hovoril som si, že lepšie by bolo, keby sa zjavil a nahlas povedal „Tu som“. Chcel som nejaký veľký zázrak, ktorý by všetkým otvoril oči. Veľakrát som počul, že ani očividný zázračný jav by neveriacich nepresvedčil, ale mne to nešlo do hlavy. Veď predsa keď niečo uvidím na vlastné oči, tak v to nemám dôvod neveriť. Dlhé roky mi táto dilema vŕtala v hlave ako veľká neistota. Čoraz viac si však uvedomujem, že ide možno o falošnú dilemu. Podprahovo nám hovorí to, že v Boha sa „len“ verí a všetko ostatné vieme vidieť, počuť, zažiť a teda poznať rozumom. Lenže nie je to celkom tak. Hlavne preto, že máme svoje ľudské obmedzenia.

Na stupnici od 0 do 100, kde 0 je absolútna nedokonalosť a 100 je absolútna dokonalosť, sa všetko existujúce na zemi a vo vesmíre pohybuje pocitovo niekde medzi 10 až 90. Pozrime sa napríklad na očkovanie. V dokonalom svete by sme boli všetci absolútne múdri a chápali by sme, že očkovanie je dobrá vec (lebo by bez výhrady aj bola) a doktori by boli sami sebou takí istí (lebo by nemali dôvod nebyť), že by sme nepotrebovali ani žiadne testovacie fázy. V skutočnosti však my ako ľudstvo veľmi múdri nie sme, tým pár vyvoleným vedcom musíme len veriť (že sa naozaj nemýlia), lebo pochopiť každú očkovaciu metódu a rozumieť všetkým súvislostiam je nad ľudské sily. Následne veríme aj doktorom, že svoju prácu robia dobre, že nám nevpichnú namiesto vakcíny nejaké placebo. Intuitívne však cítime, že aj oni musia sem tam iba veriť vo výsledky svojej práce, lebo v každej z možností je nejaká odchýlka a možný skrytý nedostatok. Ostáva nám však viac, než len veriť, lebo si môžeme výsledky otestovať, vieme sa pýtať a môžeme rozlišovať. Keď to robíme dobre, nestane sa nám, že sa dostaneme do slepej uličky a napríklad odmietneme vakcínu kvôli malým nedostatkom, namiesto zabráneniu oveľa horšieho rizika nákazy. Neostáva nám teda len slepá viera, ide o rozumnú, racionálnu vieru. Takisto vo vzťahoch - asi neexistuje vedecký dôkaz, že vás vaša manželka/manžel/priateľka/priateľ naozaj miluje. Intuitívne to tak cítite, ale je to viac viera ako istota. Však čo ak to len hrá? Má predsa aj on/ona z toho výhody. Nie je to len pretvárka? Keby sme sa takto pýtali sami seba a zneisťovali sa v našich vzťahoch, asi by sme boli dosť paralyzovaní. Vo vzťahu k Bohu to však robíme dosť často. Je jasné, že je to veľmi ľudské, no možno v tom je koreň celého problému viery.

Raz som počul, že viera je popri rozume ďalším nástrojom na poznávanie našej reality. Proste sú veci, ktoré musíme jednoducho prijať, aby sme mohli dobre žiť. Musíme si pripustiť, že všetko poznať nedokážeme a nezvládneme to ani ako celé ľudstvo. Stále budú existovať veci, ktoré nás budú presahovať. Niekedy dokonca aj v tých našich mikro-svetoch, teda rodinách, spoločenstvách a vzťahoch. V neposlednom rade aj v našom vlastnom vnútri.

Keď pripustíme, že Boh je absolútna dokonalosť, múdrosť, krása aj láska, je logické, že túto skutočnosť nevieme celú obsiahnuť vlastným rozumom. Musíme zapojiť vieru. Nie je to však slepá viera v špagetové monštrum, ružového jednorožca alebo štvorhlavého draka. Nie je to ani mytická postavička, barlička na pochopenie života, či boh medzier. Je to Boh všetkého. Tvrdenie, že je správne a v kontexte chápaná kresťanská viera racionálna, stojí na dobrých základoch. Rozum tu predsa má veľmi silnú rolu. Napríklad je veľmi rozumné tvrdiť, že ako naša existencia má príčinu (vzťah našich rodičov), existencia stromu má príčinu (bol zasiaty do zeme, nevznikol z ničoho nič), existencia Slnka má príčinu (reakcia molekúl, ktorá vytvorila hviezdu), tak má zmysel tvrdiť, že aj vesmír má príčinu. Taktiež máme oči, sluch, jazyk, aby sme sa porozhliadli a začali hlbšie vnímať, čo sa okolo nás deje. Máme konceptuálne myslenie - nevidíme okolie len ako množinu náhodne pospájaných atómov pokope, ale vnímame a rozpoznávame náš konkrétny obývačkový stôl, ojazdené auto, alebo ruže v záhrade. Máme viac, ako len atómy a výmeny energií - máme príbehy, nápady a spomienky. To všetko nám môže slúžiť k tomu, aby sme Boha v našom živote spoznávali. Na konci dňa, ak teda tvrdíme, že Boh je alfa a omega, neostane nám však aj tak nám nič iné, ako v neho uveriť. Lebo všetko z toho, čo použijeme na poznávanie Boha, nás tiež môže zradiť - hlavne náš vlastný úsudok. Ale životnú skúsenosť vzťahu nám aj tak nikto nevezme.

Z kresťanského pohľadu viera nie je len nástroj poznávania, ale aj spôsob vstúpenia do vzťahu. Presne ako v manželstve dôverujeme partnerovi, že nás naozaj miluje a chce nám dobre, tak aj Bohu sa učíme odovzdávať svoj život a On ho premieňa na niečo lepšie. Až vo vzťahu začína mať viera dopad na nás život. Vtedy to už nie je len „viera v niečo, čo možno existuje“, ale puto, ktoré sa prenáša do všetkých oblastí života. Ježiš neprišiel hlásať nové náboženstvo, ale vzťah. Aj obraz Svätej trojice je vlastne o vzťahoch medzi Božskými osobami. Je to veľmi zaujímavé, že vierou nadväzujeme vzťah s najvyššou láskou. Túto najvyššiu lásku nemôžme ohraničení našimi slabosťami poznať dokonale, ale len čiastočne. Preto je cesta k Bohu cestou viery - ak do nej vkladáme svoj čas a úsilie, postupne prechádzame od „veriť“ do „vedieť“, no dokonalé to bude až pri Bohu.

Ako vidíme, slovo viera má v sebe veľa významov. Keď sa premení do vzťahu, začína to pravé dobrodružstvo objavovania Boha, lebo ako hovorí sv. písmo, „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“. Myslím, že On je príliš dokonalý, aby sa dal poznať len jedným zmyslom. Viera je teda nástroj ako poznávať realitu a keď ide ruka v ruke s rozumom, dokáže aj tie povestné zázraky, ktoré pre jej utvrdenie sem tam veľmi potrebujeme. Viera je dar. Vďaka za neho.