Dialóg ako cesta k lepšej spoločnosti

V tejto krátkej katechéze (nájdete si ju na tomto linku) sa hovorilo o nesprávnosti zmýšľania štýlom „my“ a „oni“, o identite, ktorá stavia svoj zmysel na vyhranení sa voči nepriateľovi. V kontexte posledných udalostí tento krátky text pripomenul, ako aj my kresťania (a áno, aj ja sám) niekedy skĺzneme do „pasce“ odsudzovania a ako veľmi neevanjeliové to vlastne je. Robiť si škatulky, v ktorých sa cítime komfortne (či už sme konzervatívci, pravičiari, ľavičiari, liberáli, tradiční či liberálni kresťania) môže byť síce z mnohých uhlov pohľadu vyhovujúce, no bráni to poznaniu, ktoré skutočne máme nadobúdať -  že všetci sme ľudia milovaní Bohom bez rozdielu. Zároveň tak bránime tejto spoločnosti stávať sa lepšou.

Aká je teda cesta von? Veď predsa vidíme, aké odlišné postoje, hodnoty a perspektívy máme. Ja tvrdím, že to nie je celkom tak, len sme zabudli viezť dialóg. V dialógu sa totiž obrusujú hrany. Tak ako keď sa manželia rozprávajú, zisťujú hlbšie, čo ten druhý cíti a tak sa vzájomne nielen poznávajú, ale sú schopní sa aj navzájom otvoriť. Je to dlhý proces, ale prináša ovocie. Cesta dialógu a cesta vyhranenia sa sú dve opačné cesty. Jedna je dlhšia, ale vedie k zmiereniu, druhá je rýchla, no vedie k rozdeleniu.

Možno si povieme: „ako máme viesť dialóg s druhou stranou, keď naše názory sú jednoznačne tie správne a tá druhá strana ich úplne neguje“. A je to tak naozaj? Napríklad my, kresťania, berieme do rúk sväté písmo často ako zbraň, pritom sme sa ho ešte ani nenaučili čítať. Kážeme morálku, pritom viera nás učí milovať. Obraňujeme sa učením cirkvi, ale veľakrát my sami ho neaplikujeme, nežijeme alebo dokonca nepoznáme v kontexte celého katechizmu. Sme tak rovnakí ako protistrana, ak vyťahuje náhodné z kontextu vytrhnuté vety Biblie, aby nám dokázala mylnosť našej viery.

A neveriaci, agnostici či militantní „nepriatelia“ cirkví? Ste si istí vašimi „faktami“? Rozumiete všetkým súvislostiam, ktoré v nich existujú? Nazývate veriacich hlúpymi ovcami, pritom mnohí venujú štúdiu a kritike svojej viery, filozofie a náboženstva viac času ako vy vaším „životným smerovačom a majákom“. Hovoríte, že viera je pre jednoduchých ľudí, pritom medzi najinteligentnejšími ľuďmi sveta nájdete minimálne rovnako veľa veriacich ako neveriacich. Hovoríte, že cirkev je tmárska, pritom už od nepamäti zakladá školy a venuje sa vzdelávaniu chudobných. Viete zobrať výrok vedca z minulosti ako zbraň, pritom ten istý vedec v súkromí študoval Bibliu. Ste si istí, že naozaj tak veľmi v Boha neveríte? Alebo len viete, že neveríte vo vašu predstavu o Bohu, ktorá môže byť koniec koncov naozaj nesprávna.

Konzervatívci, liberáli. Naozaj stojí za to rozdeliť spoločnosť na dva tábory? Sme ľudstvo tvorené z viac ako 6. miliárd jedincov. Každý z nás je jedinečná bytosť. My sme sa ale zabarikádovali na dvoch póloch a medzi nami sme postavili nepriestrelnú hranicu. Každý, kto sa ju pokúsi prekročiť, je doslova „spálený“. Namiesto toho, aby sme sa na nej posadili a hľadali, ako ju dokázať prekračovať bezbolestne, alebo dokonca radostne.

Pravda sa totiž nezvykne nechať spútať nejakou skupinou ľudí. História to dobre dokazuje. Ja verím, že pravdu vlastní Boh. My ju len dokážeme obmedzene reflektovať. Ak je to teda tak, nemali by sme ju neustále hľadať a objavovať? Mali by sme si vedieť sadnúť za jeden stôl a viezť dialóg - bez nadbytočných emócii, bez kriku, bez nenávisti. Plný faktov, rôznych postojov, otvorený a plný pochopenia pre odlišný názor. Možno by sme prišli na to, že tých prienikov je viac, ako sme si mysleli. Totiž nie je cieľom si mocou ukradnúť pravdu. Tá sa takto privlastniť nenechá, minulosť nám to už viackrát dokázala.

My, kresťania, sme o to viac pozvaní hľadať cestu, ako sa priblížiť k svojím „nepriateľom“. Nemá to byť cesta pohŕdania či moci, ale ani straty vlastnej identity či hodnôt. Má to byť náročná púť lásky, odraz vedomia, že hoci sa v našich očiach môže druhý mýliť, nie je to dôvod na jeho „diskreditáciu“ alebo poníženie. Naopak, je to príležitosť ho pochopiť a ukázať mu, že spôsob, akým žijeme a rozmýšľame, nie je slepým fanatizmom či radikalizmom, ale je to cesta vydláždená históriou silných názorov, veľkých (a obetavých) skutkov a v prvom rade zmierenia a radosti.

Želám si, aby sme vedeli hľadať spôsob, ako viezť dialóg, lebo verím, že sa tak najlepšie nachádza pravda. S dialógom sa viaže rešpekt, pokora, vľúdnosť a láskavosť. Myslím ale, že keď sa snažíme, vieme to zvládnuť. A môže to priniesť vytúžené ovocie lepšej spoločnosti.

PS: Tento text je mojím vlastným zamyslením. Nebol konzultovaný s autorom katechézy a moje idei v blogu sú iba súkromnou interpretáciou. Napriek tomu autorovi ďakujem za tieto a aj iné povzbudivé slová, ktoré ako kňaz šíri medzi nami.