Misia v Pakistane a sen Hamídy

„Pred tromi dňami som mala živý sen,“ žiarili radosťou oči Hamídy, matky štyroch detí, keď sme sa ešte večer po zhromaždení rozprávali. „Videla som v ňom, ako sa Pán Ježiš prechádza po poschodí, na ktorom sme dnes mali modlitbové stretnutie a ty si tam kázal o tom, že Boh je náš Otec a Kráľ. Bolo to úžasné... Ježiš chodil a žehnal to miesto, kde sme potom hrali a spievali Pánovi naše chvály. Aj dnes bol určite prítomný v svojom Duchu.“

Vo februári 2016 ma pozvali priatelia z mimovládnej organizácie Learning the Word of God Foundation Pakistan (Nadácia Učenie Božieho slova v Pakistane) na misiu medzi seba. Táto mimovlád. organizácia si dala za cieľ šíriť Božie slovo medzi chudobnými kresťanmi v Lahore a Faisalabáde a v ich okolí. Organizuje takzvané Sunday schools (nedeľné školy), v ktorých dobrovoľníci (mladé ženy a muži) obetujú svoj čas negramotným deťom.

Totiž rodiny kresťanov sú v tejto moslimskej krajine, v ktorej je 95% vyznávačov islamu, často veľmi chudobné. Najmä na vidieku, kde sú nútení robiť najnižšie práce ako upratovači či poľnohospodársky robotníci pre bohatých moslimov na ich poliach. A potom – ako židia za Mojžiša v Egypte – vyrábajú tehly na prudkom pakistanskom slnku. To je, ako mi hovorili priatelia, typická činnosť „vyhradená“ našim veriacim. Rodičia nemajú prostriedky, aby mohli posielať deti aspoň do moslimských štátnych škôl tobôž nie do kresťanských, ktoré sú obyčajne veľmi vzdialené. Cestovné náklady, nákup kníh, zošitov a pomôcok – to všetko je nad ich možnosti.

Ľudia v nadácii chcú týmto najchudobnejším kresťanom pomôcť, aby ich deti sa najprv mohli naučiť písať a čítať v jazyku Urdu (presnešie Pandžábí – Punjabi) a potom aby mohli čítať Bibliu. Zaobstarávajú pre nich zošity a pomôcky a Písmo v urdčine. A potom ďalšie publikácie – napríklad s biblickými príbehmi.

Počas tých troch týždňov som navštívil všetky miesta, najmä dediny, kde majú spolupracovníkov – dobrovoľníkov a nedeľné školy (viac o misii sa možno dočítať v knihe Život kresťana u moslimov v Ázii). Naše stretnutia aj s ich rodičmi a ďalšími veriacimi napĺňal vždy úžasný program: modlitby chvál, piesne a hymny. Cítil som sa medzi nimi ako Ježiš alebo jeho apoštoli v prvej Cirkvi. Nemali nič len Krista. Potom som kázal a vyučoval na nejakú biblickú tému. Nasledovalo rozdávanie darov z Európy ako zošitov, pier, ceruziek a iných školských pomôcok, vecí a kníh v domácom jazyku. Tie posledné sme nakúpili v Lahore v Pakistanskej biblickej spoločnosti (Pakistan Biblie Society) z peňazí vyzbieraných v Európe medzi priateľmi kresťanmi – Biblie v Urdu (prípadne dvojjazyčné Urdu/English) a miestnej pandžábčine. Pridali sme aj iné knihy na učenie čítania a písania a s biblickými udalosťami (napríklad príbeh Abraháma a Sáry, proroka Daniela či evanjelizátora Pavla). Nakoniec som sa modlil za chorých.

OBR. Kázanie Odpustenie (kresťania - islamistom...) - na streche domu! Začali sme 20:00.

Vyučovanie som mával v angličtine a oni ho vždy prekladali do pandžábčiny. Počas jedného kázania pre kresťanov v dedine Mudar s témou Faith walking on the water (Viera kráčať po hladine), mi Duch Svätý zjavil úžasnú vec. Tú som im aj odovzdal. Keď sme spolu uvažovali, čo to znamená mať alebo nemať vieru, prišli sme na to, že to znamená veľmi jednoduchú vec.

Mať alebo nemať vieru znamená mať alebo nemať lásku voči Ježišovi v srdci.

Ako sme rozoberali prípad Petra, najprv kráčajúceho po vode vo viere a potom padajúceho a topiaceho sa vo vlnách Genezaretského mora, Duch Svätý nám povedal, že on zabudol na lásku, ktorú mal k Ježišovi a zabudol na to, že Ježiš ho miluje. Stráca vieru, premáha ho strach, pričom predtým sa mu zo srdca vytratila láska k Pánovi a potápa sa.

Mnohí mi hovoria: ja mám slabú vieru, ty máš silnú, ja tiež chcem mať silnú vieru. Naozaj chceš? Miluj Ježiša. Nerob to, čo poškodzuje vašu lásku. Miluj ho skutočne. Môžeme robiť niečo zlé priateľovi? Alebo jeho bratom a sestrám? Jeho priateľom? Miluj Ježiša skutočne. On je tvoj Priateľ par-excellence. Povedz mu: „Všetko dám za teba“. „Všetko ti dám.“ „Priateľstvo s tebou je to najdrahšie, čo mám.“ Nechci poškodiť toto priateľstvo. Naozaj miluj Ježiša. To je všetko. Láska ti povie, čo máš robiť. Tak budeš mať aj vieru.

Čím viac budeš milovať Ježiša, tým väčšiu vieru budeš mať. Bez pochybovania. Ako by si mohol pochybovať v toho, ktorého miluješ? Že on ťa sklame? Buď ho miluješ a odovzdáš sa priateľstvu celý, alebo si nechávaš „pre istotu“ otvorené zadné dvierka. Tie veci nejdú dokopy. Keď skutočne Ježiša miluješ, nemôžeš zabudnúť na jeho lásku k tebe ani v problémoch a krízových situáciách. Nič sa ti nemôže stať, čo by on nechcel.

Ako Peter kráča po hladine mora, „zabudol“, že ho Ježiš miluje. A teda aj na to, že by nemohol pripustiť, aby zahynul v mori. Ježiš v priateľstve s dušou nikdy nepripustí, aby sa jej stalo niečo, čo by uškodilo jej spáse. To je všetko! O čo iné tu vlastne ide? Ide o spásu duše alebo zatratenie. Nič zlé sa jej nemôže stať!

Peter rozmýšľa len ľudsky. Strach ovládne jeho myseľ a srdce a už v ňom nie je láska. A zároveň s láskou sa vytratí aj viera. Peter padá. Strach. Skutočne zabúda, že Ježiš ho miluje. A zabúda, že on miloval Ježiša.

Až po Zmŕtvychvstaní a Turícach, keď dostane dar Ducha Božieho, to bude iné. Potom už bude vedieť jednu základnú vec. A môže ju vedieť každý kresťan. Už sa ti nemôže stať nič, čo by Ježiš nechcel alebo nedopustil (to neprekáža!) pre tvoj duchovný rast. Nič sa ti nemôže stať. Čoho sa stále bojíš? Nič sa ti nemôže stať, čo by bolo tvojou smrťou.

Boh mi na misii v Pakistane ukázal, že viera je vlastne láska k Ježišovi, milovanie Pána. Ak skutočne miluješ Ježiša, máš aj vieru, ak si nechávaš otvorené zadné dvierka, tvoja viera má trhliny a je nefunkčná.

Z Lahore sme skočili aj do Faisalabadu (pôvodne Lyallpur), lebo som túžil navštíviť kresťanskú školu, ktorú tam v roku 1961 založil môj strýko František, vlastne brat mojej starej mamy. Bol misionár z rehole školských bratov. Z jeho pôsobiska Ceylonu (vtedy britskej kolónie, teraz Srí Lanka) ho do Multanu a Lyallpuru zavolal miestny biskup, ktorý chcel mať vo svojej diecéze kresťanskú strednú školu. Zakladal ju v chudobnej kresťanskej časti mesta Peoples Colony (Ľudská kolónia) a spočiatku ju navštevovalo okolo dvesto študentov. Keďže mne dal František väčšinu svojej duchovnej pozostalosti (odišiel k Pánovi v roku 1994 vo Francúzsku), mal som od neho aj čiernobiele fotografie z toho obdobia.

Za tých 55 rokov sa škola značne rozrástla a mala už stodvadsať učiteľov a viac ako 2200 žiakov a študentov, dokonca prípravné triedy (naša škôlka), základnú školu a dievčenskú časť. Dnes sa honosila názvom La Salle High School and College (Gymnázium a kolégium La Salle). Stala sa z nej prestížna vzdelávacia inštitúcia, v hodnotení výsledkov študentov stredných škôl sa dokonca umiestnila na druhom mieste v celom Pandžábe (a ten počíta viac ako 100 miliónov obyvateľov!). Ukazovali mi certifikát i fotku, na ktorej ministerský predseda tejto najľudnatejšej časti Pakistanu odovzdáva ocenenie riaditeľovi školy (principálovi).

Stretol som sa aj s riaditeľom, ktorý mi vo svojej kancelárii ukazoval portréty predchádzajúcich principálov – predstavených. Prvý z nich bol František (1961-1975). Odovzdal študentom i škole svoje najlepšie roky. Boh zorganizoval aj moje stretnutie s jedným učiteľom angličtiny, teraz už na odpočinku, ktorý tam učil 50 rokov a prijímal ho môj strýko. Doteraz sa v škole rozprávajú príbehy zo života Františka a z jeho obdobia.

Škola má v okolí veľmi dobré meno a vyberajú si ju aj mnohí moslimovia, ktorí chcú pre svojej deti kvalitné vzdelanie. Dnes v nej študuje 30% kresťanov a 70% moslimov, veriaci majú zľavené školné.

Poobede sme mali program v rámci jednej nedeľnej školy, ktorú tu v Faisalabade organizuje spomínaná Nadácia Učenia Božieho slova. Stretli sme sa na akomsi dvore, otvorenom priestranstve na prvom poschodí v dome sestry Hamídy, deti, mladí i dospelí.

V programe si našli miesto ako obvykle piesne chvál Pána, modlitby, hymny a ja som mal kázanie na tému identity božieho syna a dcéry. Počas príhovoru som pred nich vyvolal chlapca a dievča a rozprával som im, že sú princovia a princezné Kráľa kráľov. A tak sa máme aj správať: má byť „pod našu úroveň“ kradnúť, správať sa nečestne, klamať, podvádzať a robiť iné nedôstojné veci kráľovského syna a dcéry. Nakoniec sme rozdávali pomoc od kresťanov z Európy.

Po zhromaždení ma jeden brat upozornil na sen Hamídy, ktorý mala tri dni predtým. Vyhľadal som ju a o ten sen sa zaujímal. Bola to zrelá kresťanka a žena, vyskúšaná aj utrpením. Mala totiž – ako oni hovoria nie štyri deti – ale jedného syna a tri dcéry, z ktorých si jednu už Pán života a smrti povolal. Zahynula. Hamída bola o rok staršia ako ja a potešila sa, že Všemohúci nám udelil dar šiestich detí.

Rozprávala mi, že jej Boh dal sen, v ktorom videla, ako sa Pán Ježiš prechádza presne na tom mieste horného poschodia, kde sme my dnes mali modlitbové a vyučovacie stretnutie o tom, že Boh je náš Otec a Kráľ. Ježiš chodil, modlil sa a žehnal to miesto, kde sme sa my potom o tri dni stretli počas uctievania. Úžasne ma ten sen povzbudil. Povedal som jej, že bol prorocký, reálny, ktorým videla skutočnosť.

Záverečný chválový program v Lahore sme mali uprostred 14 miliónového veľkomesta, v časti, ktorá sa volala Kolónia Šama. Zhromaždili sme sa na jednej ulici, bola z polovice kresťanská, kde predtým vytvorili akýsi stan s „kompletným vnútorným zariadením“. Prišla aj Rubína i Hamída a ďalších asi 250 kresťanov. Keď som videl to miesto ráno, nechcelo sa mi veriť, ako rýchlo ho dokázali zmeniť a všetko starostlivo pripraviť na slávnosť. Dopredu doniesli koberce na sedenie pre deti, asi 120 stoličiek, nad ulicu natiahli baldachýny, urobili pódium, dovliekli naň kreslá z obývačky, zohnali odkiaľsi zosilňovač a mikrofón, všetko vyzdobili... Obdivoval som ich šikovnosť a koordinovanosť.

– Skutočný stan stretávania (s Bohom), – pomyslel som si.

V pauzách medzi piesňami a modlitbami volali dopredu k mikrofónu deti. Tie recitovali verše z Biblie, ktoré sa naučili naspamäť, prednášali modlitby, spievali hymny. Ja som kázal na tému Your Field (tvoja roľa) o tom, koho si vpúšťame sadiť dobré alebo zlé semená na roľu našich duší, vychádzajúc z Ježišovho podobenstva o kúkoli medzi pšenicou. Do miestneho jazyka prekladal jeden diakon; poslali ho z biskupstva. Potom sme rozdávali knihy a Biblie v Urdu a jazyku pandžábí, ktoré sme predtým nakúpili v dome Pakistanskej biblickej spoločnosti.

Zrazu som si uvedomil jednu vec, ktorá ma predtým akosi nenapadla a prišla mi na um až teraz, keď sa ľudia pomaly rozišli a na ulicu padla tma. Strnul som.

„Veď my sme hovorili do mikrofónu modlitby, chválili sme Ježiša a reproduktory to roznášali aj do okolia... A to okolie je moslimské! Aj viacerí moslimovia počuli zvesť o Ježišovi, dobrú zvesť o odpustení hriechov a možnosti záchrany! To bolo výborné, ale úžasné bolo aj to, že si nás ochránil.“ Totižto práve Pakistan a Lahore sú známe aj vo svete z častých útokov na kresťanov. Lebo hoci oficiálne je kresťanské náboženstvo v krajine povolené, nájdu sa mnohí extrémisti, ktorí na kresťanov zaútočia. Buď jednotlivo alebo i na celé skupiny. „Vďaka ti, Ježiš, za ochranu, že si nás od tohto násilia uchránil!“

Nebolo to „samozrejmé“. Len mesiac po mojom odchode sa v jednom z väčších parkov Lahore odohral bombový útok organizácie pridruženej k Talibanu. Zaútočili na kresťanské rodiny na nedeľu Zmŕtvychvstania, ktoré si vyšli s deťmi do parku na prechádzku.

Osobne sa ma to dotklo.

Okolo toho sadu som išiel len pred mesiacom...

OBR. "Opevnenie" a stráž pred vstupom do areálu kostola a katolíckej školy v Láhaure. Viac v knihe Život kresťana u MOSLIMOV v Ázii

Atak uskutočnili v parku Gulshan-e-Iqbal. Bol plný rodín. Mnoho žien a detí a otcov chcelo využiť voľný deň na to, aby sa spolu potešili. Potešili sa posledný krát. Ich cieľom boli práve kresťanské rodiny, ktoré chceli stráviť spolu Veľkonočnú nedeľu. Ako moslimovia majú za posvätný deň piatok, veriaci nedeľu. A k tomu bola ešte Pascha.

Odohralo sa to pri hlavnom vchode do parku, kde samovražedného atentátnika zrejme zadržali alebo pokúsili sa zastaviť strážnici. Veľmi blízko detských šmykľaviek. Môj priateľ z Lahore mi písal, že obetí bolo minimálne 70 a 250 zranených. Väčšina zavraždených a poranených boli ženy a deti.

Doma som si pripomenul, že len pred mesiacom vo februári 2016 som kráčal či vozil sa po Lahore v rikši neuvažujúc o možnosti takéhoto útoku, hoci som o viacerých podobných výpadoch na kresťanov počul či čítal predtým. Navštívili sme aj parky, pokryté hnedým prachom, ktorý sa usádza všade, detské ihrisko i kultúrne pamiatky. Čo ma však šokovalo, bola neustála hrozba teroristického útoku, obyčajne od Talibanu ale aj iných skupín, ktoré o sebe tvrdili, že sú „pravoverné“. A úrady chceli byť na nich pripravení, ako vedeli.

Prakticky každý úrad, každá nemocnica, dokonca každá škola sa musí strážiť. Brány a vchody do inštitúcií sú vybavené hrubými masívnymi dvojitými rampami, dokonca betónovými zátarasami, aby moslimskí extrémisti neprerazili dovnútra autom naloženým bombami. Všade kontroly a prehľadávanie tašiek a oblečenia kvôli výbušninám.

Keď sme išli v nedeľu na bohoslužby, už ulica, z ktorej sa vchádzalo do areálu kresťanskej školy a kostola, bola zatarasená. Neprejazdná. Prvá kontrola bezpečnostných zložiek bola na začiatku ulice. Potom betónové zátarasy a bezpečnostný pracovník s puškou za vrecami s pieskom pri bráne vstupu. Rampa z hrubého železa. Ozbrojená stráž prehľadávala všetko, čo sme mali so sebou. Až tak sme mohli vstúpiť do veľkého dvora za múry vybavené ostnatým drôtom. Potom ešte jedna kontrola bola pred vstupom do samotného chrámu.

Vstup do vládnej inštitúcie? Masívne betónové zátarasy, množstvo policajtov a vojakov. Zbrane. Dokonca som videl ľahký guľomet. Vstup do mešity alebo nemocnice? Ako na letisku – všetci museli prejsť cez skener, ktorý stále pískal. Vždy tam boli bezpečnostní pracovníci – muži kontrolovali mužov, ženy v uniformách ženy. Aj manuálne, či nemajú niečo na tele. Ozbrojení puškami s ostrými nábojmi. Vstupy škôl (naposledy zaútočili extrémisti v Mardane, Pešaváre a v univerzite Bacha Khan a inde a zabili študentov na moslimskej škole) sa podobali na vstupy do väzenia – ostnaté drôty, vysoká brána, zátarasy a pracovníci security. A takto vybavené museli byť rovnako kresťanské i moslimské štátne vzdelávacie inštitúcie (chceli poškodiť vládu, ktorá nie je „pravoverná“).

Cez myseľ sa mi prehnali spomienky na návštevu kresťanskej štvrte v Lahore s názvom Johanabád (Youhanabad). Ako sme išli okolo vysokého múru chráneného ostnatým drôtom, ktorý oddeľoval ulicu od dvora a z ktorého sa vchádzalo do kresťanského chrámu Christ Church a kresťanskej školy, všimol som si čierne plagáty. Moji sprievodcovia mi vysvetľovali, že sú na nich obete teroristického útoku na Veľkú noc 2015. Vtedy sa tam objavili dvaja muži s čiernymi úmyslami, z ktorých jeden skoro prenikol dovnútra, druhého zastavila ochranka na ulici. Samovražední útočníci chceli vojsť až do kostola a odpáliť sa tam v dave. Našťastie ich zastavila bezpečnostná služba a obetovaním vlastných životov zabránila oveľa väčšej katastrofe. Mali na sebe vesty s výbušninami. Odpálili sa na ceste. Výsledok? 14 mŕtvych nevinných kresťanov, 78 zranených. Jeden z mojich sprievodcov mi na múre ukazoval: „Toto bol môj strýko“.

Nechcime toto tu doma a v Európe. Prienik islamu na starý kontinent treba zastaviť. To, že je to „náboženstvo mieru“, je veľká lož. Nech čo najviac ľudí počuje môj varovný hlas, pokiaľ nie je úplne neskoro! Sme v prelomovom období, v ktorom sa o mnohom rozhoduje. Ide o budúcnosť našich detí.

Už som naspäť doma. Myslím však stále na kresťanov, ktorí tam chcú žiť v pokoji. Keby som išiel do Lahore o mesiac neskôr, možno by som toto svedectvo nepísal a skončil by som v tom parku. Ale som sa vrátil. Oni tam ostali. V takom prostredí sa dá žiť jedine zo živou vierou a byť pripravený vždy odísť k Otcovi.

Obetovať svoj život tomu, čomu verím. Tomu, ktorému verím. Zmŕtvychvstalému. Tam hrozí neustále, že ich to môže stáť život. Inšpirujme sa ich príkladom. Mnohí kresťania už pokropili svojou krvou tú moslimskú zem. Mučeníckou krvou. Pokoj a úcta kresťanom, ktorí aj teraz vylievajú svoju krv za Krista.

Sú aj dnes na svete kresťania, ktorí vyznávajú svoju vieru krvou. Akoby dráždili svojím posolstvom lásky, odpustenia a milosrdenstva zlo a tých, čo sú v jeho službách. Ježiš nám dáva na kríži celého seba a od nás chce, aby sme boli pripravení dať mu všetko. Nielen slovami. On dal za nás všetko a má od nás právo všetko žiadať. Žiadať od tých, čo chcú byť učeníci Dobra a chcú Dobro obsiahnuť. Odmena je nepredstaviteľná – vlastniť Boha a stráviť s ním večnosť.

Nechajme si však najprv uzdraviť srdcia, aby sme to dokázali, ako v tej klinike. Keď naše srdce bude vedieť, že je milované, bude pripravené na všetko. Čo by sme neurobili/nedokázali pre svoju Lásku? Pane, naplň nám srdcia láskou a ony budú uzdravené.

Spomeňme si aj na sen Hamídy – Ježiš je s nami a požehnáva prácu, ktorú konáme pre neho. Tou môže byť každá naša činnosť, ktorú naplníme láskou a obetou.

Nebojme sa ohlasovať dobrú zvesť o záchrane aj na miestach, kde hrozí nebezpečie alebo si myslíme, že nie sú toho hodné. Nevieme, ako si naše slová Pán môže použiť – spomeňme si na tú moslimskú nemocnicu. Či a ako ich zužitkoval, to sa dozvieme až v nebi. My len sejme, ako nás to učil Hospodár. Zasievajme štedro – ako on, keď tu bol medzi nami. Pôda? Dobre. Púšť? Skala? Kríky? To nič. Všetko má svoj čas.

A žatvu prenechajme jemu.

Štefan Patrik Kováč, ThLic.

Nezabudnime, že môžeme žiť svoj Život v Božom požehnaní (2014) či dokonca Život v Božej moci (2019).
Čítanie na dlhé zimné večery: Život nie je ľahký (poviedky) (2016). NOVINKA: Zápisky nevojaka (román: prečo existuje zlo, keď je Boh dobrý?)

Blížia sa Vianoce: VŠETKY KNIHY