Príhovor učiteľom a študentom o tom, ako učiť a študovať

Milí kolegovia a študenti, mojou ambíciou rozhodne nie je poúčať vás o metódach, didaktických zásadách a rôznych pedagogických princípoch, ktoré iste ovládate omnoho lepšie ako ja. Rovnako nie je mojou ambíciou poúčať študentov, aby si zodpovedne a poctivo plnili svoje povinnosti, iste sa nájdu takí, ktorí sú zodpovednejší študenti, akým som bol ja. Chcel by som sa len podeliť o pár myšlienok, ktoré sa týkajú duchovnej stránky nášho učenia a štúdia.

Jednou z dôležitých a veľmi známych Kristových identít, ktoré mu evanjelisti a následne aj Tradícia Cirkvi prisudzujú je identita, respektíve titul Učiteľa. Samotné evanjeliá teda Krista týmto titulom označujú niekoľko desiatok krát. Evanjelisti nám opisujú mnoho prípadov, kedy ľudia prichádzajú za Kristom ako žiaci, s hlbokou túžbou sa od neho niečo naučiť. Asi najzaujímavejším je vyjadrenie v Matúšovom evanjeliu, ktorý píše: „Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus“(Mt 23, 10). Tým vlastne vyjadruje to, že my učitelia nemáme autoritu učiť sami zo seba, ale je nám to dané zhora, je to povolanie, ktorým máme účasť na Kristovom učení, a platí to predovšetkým pre nás mladých učiteľov, že práve od neho by sme sa mali učiť, ako učiť.

Asi je intuitívne a celkom samozrejmé povedať napríklad to, že pre naše povolanie je samotný Kristus akýmsi vzorom a referenčným bodom(uholným kameňom), ku ktorému sa máme stále vracať a pýtať sa ho, ako to píše evanjelista Lukáš, ktorý zachytáva otázku mýtnikov: „Učiteľ, čo máme robiť?“ (Lk 3, 12).

Kristus však nebol len Učiteľ, ale hlavne Spasiteľ a aj jeho učenie bolo zamerané na spásu človeka a my nie sme v inej situácii. Aj naše učenie má byť zamerané práve na konečný cieľ, na spásu našu a spásu našich žiakov.

Jeden z možných spôsobov ako odpovedať na túto otázku – čo máme robiť? - možno nájsť u sv. Ireneja z Lyonu, ktorý patril k veľmi významným starovekým cirkevným otcom. Zaujímavosťou je, že on celé, veľmi dramatické dejiny spásy, od prvého hriechu Adama a Evy, cez zajatie v Egypte, putovanie po púšti, babylonské, asýrske zajatie, až po Kristovo vykupiteľské dielo, vnímal ako pedagogický proces. Boh v dejinách vychováva človeka, učí ho prijať a rozvíjať v sebe ten Boží obraz, na ktorý bol človek stvorený, hriechom poškvrnený a Kristom obnovený. Boží obraz je aj v našich žiakoch, a my sme jeho strážcami.

Irenej zdôrazňuje to, že Boh vyvádza svoj obraz v človeku a teda samotného človeka z hĺbky tmy na svetlo, čo sa deje cez dlhý pedagogický proces, ktorý sa odohráva v dejinách spásy. Takto ho otvára stále väčšej podobnosti človeka Bohu. Čiže náš pedagogický proces, naše učenie, má byť zamerané na to, aby sme pomáhali rozsvecovať tento Boží obraz v našich študentoch.

Aj vyučovanie je akési vyvádzanie z tmy nevedomosti do svetla poznania. Čo je dôležité poznamenať, že ide o poznanie Boha. O Bohu sa deti neučia len na náboženstve, ale práveže v každom jednom predmete. Každý jeden predmet, každý poznatok nám hovorí o Bohu.

Sv. Ignác z Loyoly veľmi dôrazne presadzoval snahu hľadať Boha vo všetkom. Svet ako celok je Bohom stvorený a všade ho možno nájsť, to znamená, že každá vedná oblasť, ktorú učíme o Bohu niečo hovorí a možno v nej Boha poznať. Apoštol Pavol píše, že Boha možno poznať zo stvorených vecí a práve jeden zo spôsobov sú práve tie vedy, ktoré na škole učíme deti. To platí pre každý jeden predmet, v každom našom predmete sa to dá objaviť, len na to treba pohľad viery.

Cez prírodné vedy(biológia, chémia, fyzika) môžeme pozerať na Boha ako úžasného kreatívneho Stvoriteľa prírodnej krásy, komplexnosti a zázraku života, ekosystémov, alebo úžasných vesmírnych javov a vôbec celého systému materiálneho sveta, kde sa Boh ukazuje ako geniálny umelec.

Dejepis a dejiny môžeme vnímať ako priestor v ktorom sa v čase realizuje spása a manifestuje Božie Zjavenie. Jednotlivé historické udalosti môžeme vidieť ako dielo Božej Prozreteľnosti, ktorý vedie svoj svet ku konečnému cieľu.

Jazyky sú zase priestorom ľudského stretnutia, sú komunikačným kanálom, v ktorom sa vytvárajú osobné vzťahy, vytvára sa spoločenstvo. Človek je pri jazykovej komunikácii nútený otvoriť sa druhému, pochopiť ho, vyjsť mu v ústrety, niečo od neho prijať, ale aj niečo odovzdať.
A tak by sme mohli pokračovať s každým jedným predmetom, je to len na našej kreativite.

Skúsme teda v našich žiakoch vidieť tento Boží obraz a to, čo ich učíme prezentujme vo svetle viery v Boha, ktorý sa ukrýva v celej kráse svojho stvorenia, o ktorom naše deti učíme.