Súčasťou jeho práce je aj stretávanie sa s ľuďmi, ktorí čelia smrti. V minulosti pracoval ako duchovný správca v nemocnici v Banskej Bystrici. Od roku 2003 je duchovným otcom pacientov a ich rodín v Univerzitnej nemocnici v Martine. Uvedomuje si, že sprevádzanie pacientov v domácej starostlivosti môže byť diametrálne odlišné ako jeho skúsenosti, my sme však boli zvedaví práve na tie z prostredia nemocnice. O smrti, zomieraní a večnom živote sa rozprávame s duchovným otcom Jurajom Jendrejovským (50).
Zomierania. Je to dej, ktorý je zahalený tajomstvom. Človek si premieta aj za svojho zdravia, ako to bude, keď nebude. Je v nás panika zo „stratenia sa“ v ničote. Bránime sa a desí nás pomyslenie na túto zmenu. Je tu aj strach z neznáma. To máme už opakovane vyskúšané. Koľko prípravy nás stálo nachystať sa na prvú skúšku, prvý deň v novom zamestnaní a všetko ostatné, čo sme robili po prvýkrát v živote. Vďaka tým, ktorí nás sprevádzali, naučili sme sa chodiť. Držali nás za ruky. Učili rozprávať, chovať sa, rozlišovať dobro od zla. Asi tak nám je dané „učiť sa“, pripravovať sa i na prechod do neznáma, na smrť.
Pokoj. Ten v sebe nesie milosť vyrovnania sa so životom. Často počúvam od ľudí slúžiacich paliatívnym pacientom, že najhoršie zomieranie je z poplašenosti. To sa týka možno viac pacientovho prostredia, ľudí, ktorých má okolo seba, ako jeho samého.
Veľkým trápením zomierajúcich zostáva, keď ľudia, ktorí sú mu blízki, neprijímajú jeho smrť. Nútia ho trpieť. Nedajú mu možnosť „vydýchnuť“. Nepripúšťajú slobodu v prežívaní. Nevedia prijať pravdu o končiacom sa pozemskom žití milovaného. Neprijali svoju budúcu smrť a bránia sa tomu, aby vstúpila do života blízkeho. Tam je jedno z veľkých napätí. Odohráva sa viac v neverbálnej komunikácii, často v medicínskom aktivizme, nezmyselných intervenciách, zbytočných slovách a banalizácii ochorenia. Sprevádzajúci zomierajúceho človeka sú spravidla pozadu v emočnom prežívaní a akceptácii smrti u svojho milovaného.
Smrť je tak všetkých ľudí zjednocujúci dej ako aj narodenie. Pozerá veriaci odlišne od neveriaceho na narodenie človeka? Je to viac-menej iba filozofická otázka. Týka sa iba pozorovateľov mimoriadnej udalosti v živote zomierajúceho alebo rodiaceho sa človeka. Tí pozorovatelia tohto deja sa sami svojím postojom, tým, čo sa deje v nich samých, približujú k tajomstvu večného života. A mnohí „neveriaci“ nezapierajú v sebe vieru v život po smrti, i keď nie podľa konceptu veriacich.
Umieranie z medicínskeho pozorovania nerozlišuje ľudí na veriacich a neveriacich. Tie isté procesy v ubúdaní fyziologických funkcií, vedení terminálnej liečby, zhoršovaní vitálnych parametrov, symptomatickej medikácii, monitorovaní, strácaní kognitívnych schopností... Rozdiel je, samozrejme, neviditeľný. Manifestuje sa navonok pri vytvorení „bezpečného“ prostredia a pri „vedomom“ umieraní: vyrovnanosťou, pokojom, trpezlivosťou, dobrotou a často i radosťou. Tieto benefity u zomierajúceho nastupujú vďaka „natrénovanému“ spoločenstvu s osobou, ktorú už pozná a ktorá bola za hranicou smrti. Jednoducho, veriacemu kresťanovi sa tratí strach, keď ide aj na neznáme miesta s niekým, kto pozná cestu a vie, kam ho vedie. To je ten podstatný rozdiel v umieraní veriaceho a neveriaceho. Pre kresťana spoločenstvo s Ježišom Kristom!
To, čo by ľudia mali, je závislé od ich slobody. Isto tí, čo žijú svoje stretania s Ním v každodenných zápasoch, svojich víťazstvách i prehrách, sú „trénovaní“. Život podľa formovaného svedomia a zdravého poznania im to umožňuje. Tešiť sa!
Áno, často tak odchádzajú ľudia s osobným vzťahom ku Kristovi. Tešia sa na stretnutie s Otcom, sprevádzaní spasiteľnou obetou Pána Ježiša. No i u špecifickej skupiny zomierajúcich, ktorí si už prešli klinickou smrťou, je možné vnímať radosť z približujúceho sa konca pozemského života. Chýba im tam, pokiaľ nie sú veriaci, osobný vzťah k bytosti, ktorá by ich očakávala, no tušenie niečoho radostného, to tam je.
Je to veľmi individuálne. Od človeka k človeku... Od prekvapenosti nad náhlou smrťou až po smrť, ktorá je vytúžená či „vymodlená“. Celkovo, rozdielnosť veriaci – neveriaci v udalostiach: utrpenia, narodenia, zomierania, prekvapenia, fyziologických aj psychologických pochodoch sa stráca! Bolo by nám naivné favorizovať veriacich v prežívaní smrti blízkeho, keby to nebolo spojené s každodenným zápasom o vieru, opísanom v liste sv. Pavla Efezanom 6, 10 – 18. Viera je nadstavba, stojí nad našou ľudskou prirodzenosťou a rozvíja ju. Iba keď ju žijeme v praktickom živote, poznačuje aj „lepšie“ prežívanie našich zomierajúcich „ovocím ducha“: láskou, radosťou, pokojom, zhovievavosťou, láskavosťou, dobrotou, vernosťou, miernosťou, sebaovládaním (porov. Gal 5,22).
Veriaci vo vzkrieseného Ježiša Krista živia v sebe nádej na večný život. O tom píše pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe salvi 10: „Chceme žiť večne? Dnes možno mnohí odmietajú vieru jednoducho preto, že večný život u nich nepatrí medzi veci, po ktorých by túžili. V skutočnosti nechcú večný život, ale prítomný, a viera vo večný život sa im vzhľadom na tento cieľ javí skôr ako prekážka. Pokračovať v živote naveky – bez konca – sa zdá skôr ako odsúdenie než dar. Iste, smrť treba oddialiť, nakoľko je len možné. No žiť stále, bez konca – to môže byť napokon iba nudné, ba dokonca neznesiteľné.“
Presne o tomto hovorí napríklad Ambróz, jeden z cirkevných otcov, v pohrebnej reči za svojho brata Satira: „Je pravda, že smrť nebola súčasťou prirodzenosti, ale stala sa prirodzenou skutočnosťou. Boh totiž od počiatku neustanovil smrť, ale dal na ňu liek. V dôsledku previnenia začal byť život ľudí biedny uprostred každodenných námah a neznesiteľného plaču. Zlu bolo treba spraviť koniec, a tak smrť mala vynahradiť, čo život stratil. Nesmrteľnosť je skôr ťarchou ako výhodou, ak len ju neosvieti milosť.“ Ešte predtým Ambróz povedal: „Nemáme plakať nad smrťou, lebo je príčinou spásy...“
Ako kedy a ako kto je pripravený. V ústavnom zariadení, pri duchovnom sprevádzaní, máme skôr viac námahy so sprevádzaním príbuzných ako so službou pacientom. Je to priestor, kde sa treba často obrniť trpezlivosťou, súcitom i časovou dispozíciou. To je v priestore situačnej preťaženosti umenie.
Iste. Pekným podobenstvom z našich dní je aj príbeh chorého muža, ktorý prijal od svojho lekára zlú správu. Ako sa pripravoval na odchod z ordinácie, otočil sa a oslovil lekára. „Pán doktor, bojím sa smrti. Povedzte mi, čo je tam na druhej strane dverí?“ Lekár veľmi potichu odvetil: „To neviem.“ „Vy to neviete? Ste kresťan a neviete, čo je na druhej strane?“ Lekár sa zamyslel a chytil kľučku dverí svojej ordinácie. Z druhej strany bolo počuť škrabanie a kňučanie. Len čo otvoril dvere ordinácie, zo súkromnej časti vbehol dnu pes. Vyskakoval v nespútanej radosti, že našiel svojho pána. Lekár sa obrátil na pacienta: „Videli ste môjho psa? Nikdy v tejto ordinácii nebol a nevedel, čo je vo vnútri. Nevedel nič okrem toho, že je tu jeho pán... A keď sa dvere otvorili, vstúpil bez obáv. Viem málo o tom, čo sa nachádza na druhej strane po smrti. Ale viem jednu vec. Je tam môj Pán a to úplne stačí.“
Zdravotný systém nepočíta so starostlivosťou o trúchliace príbuzenstvo pacienta, ktorý nám zomrel. Správa sa odovzdáva väčšinou telefonicky s technickými a praktickými informáciami ohľadom prebrania vecí a vybavením administratívnych úkonov. Asistencia počas rozlúčenia sa s telom, vyplakanie sa, sprevádzanie rodiny zomrelého po smrti sú skôr výnimka ako pravidlo a sú viazané na blízky vzťah k bývalému pacientovi i jeho rodine. Môže byť na vyžiadanie, samozrejme, i súčasťou duchovného sprevádzania.
Inak postupujeme v krízovej intervencii pri náhlom úmrtí, napríklad mladého človeka, a inak pri chronicky chorom, ktorý zomiera dlhý čas. Základom služby je dovoliť vyplaviť emócie, vytvoriť bezpečný priestor a mať potrebný čas na prežitie celej škály potrieb trúchliacich. Hovoríme tu o procese, ktorý má svoje štádiá, ktoré treba poznať. Podľa toho sa potom s príbuznými prežíva trúchlenie. Povzbudiť príbuzných i keď nie s nejakým „haló efektom“ vedia schopnosti sprievodcu: vytvorenie ticha, ponuka intimity pri tele zomrelého, možnosť vypovedania a vyplakania a iné.
Myslím, že v pôvodine má tá modlitba „chráň nás od náhlej a nekajúcej smrti“. Práve spomenutá nekajúcnosť by mohla byť v spojení so smrťou zlá. Viera nie iba kresťanov tuší, že smrť by potrebovala byť spojená s predtým prežitou kajúcnosťou, zmierením, odprosením či podobným... Je to spojené s veľkou potrebou človeka uvedomovať si seba i po smrti, teda večným životom.
Dlhá choroba vo veľkých bolestiach? To je veľmi desivé spojenie. Snáď už dnes medicína v ústavnom zariadení ani nepripúšťa takú možnosť. Je skôr umením paliatívnej medicíny liečiť tak, aby sme človeka úplne neodstavili analgézou od vedomého prežívania svojho zomierania. Ono má veľký význam pre očistu duše. No povedzme, že sú pacienti mimo liečby alebo v zlej medikácii, ktorí zomierajú dlho a v bolestiach. Aký význam nájsť v takej smrti? Ak tam nemá dôjsť k zúfaniu alebo zblázneniu, tak je to o pokore, poníženosti, pokání, zriekaní sa a u veriacich kresťanov o prežívaní trpiaceho a zomierajúceho Krista vo svojom tele.
V náuke Katechizmu Katolíckej Cirkvi, v bode 1514 čítame: „Pomazanie chorých nie je sviatosťou tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je už isto vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.“ Z prijímania tejto sviatosti mnohí potvrdzujú uzdravujúci vplyv počas liečby. Kristus sa v nej poznáva ako Uzdravovateľ pre tých, ktorí ho s vierou prijímajú a dostávajú Jeho silu, trpezlivosť a pokoj v znášaní medicínskych intervencii.
Modlitba za zosnulých vychádza z viery vo večný život. Je obsahom zjavenia, ktoré nám odhaľuje Sväté Písmo už pred Ježišom Kristom. V Druhej knihe Machabejcov je vyslovene spomenutá „obeta za hriechy zomrelých“. Vieme svojou modlitbou pomôcť k blaženosti tým, ktorí túžia po spoločenstve s Bohom.
Tým, ktorí sú zatratení, teda vedome odmietli spoločenstvo s Najvyšším dobrom, modlitbou nepomôžeme. Popreli by sme tým slobodnú vôľu človeka, ktorý môže odmietnuť spásu. O nikom ale sa nedá povedať s istotou, že je zatratený. Naša modlitba isto nájde adresátov, pokiaľ máme úmysel modliť sa za spásu ľudí v stave prechodu do večnej blaženosti.
Známa pani profesorka filozofie Anna Hogenová vysvetľuje sekulárnym jazykom situáciu bezmocnosti, v ktorej človek nedokáže úplne nič, ani len kričať, ako ontickú trýzeň. Ľudia v koronovej situácii, v ústavných zariadeniach, prechádzajú i takýmto stavom. Môžu byť v pozícii zomierajúceho alebo slúžiaceho zdravotníka či príbuzného pacienta. Ich nešťastím je bezmocnosť, bezvýchodiskovosť a absurdnosť prežívanej situácie. U zomierajúceho je prítomný „tremor mortis“, najmä v stavoch vedomia, dusenia, bolesti, celkovej nepohody a psychického strádania.
Prítomnosť osoby, ktorú si pacient pri svojom zomieraní praje, je veľmi dôležitá! Spomenutá pani profesorka s nádejou vyslovuje, že človek si na vrchole tej bezvýchodiskovosti – trýzne prejde zážitkom oslobodenia a postúpi k akceptácii svojho stavu. Tam sa javí tá skúsenosť až za hranicou čisto materialistického vnímania. Ide o spirituálnu rovinu, ktorá sa dá u veriacich v osobu Ježiša Krista pochopiť ako stretnutie so svojím Osloboditeľom, Vykupiteľom, Pánom.