Silvia Miškovičová: Túžba po dieťati nedáva nikomu právo ho mať

Autorka: Zuzana Rigdová

Surogátne materstvo je v súčasnosti veľmi diskutovanou témou. Na prvý pohľad to vyzerá ako ideálny prostriedok na riešenie rastúcej krivky neplodnosti vo svete, to je však veľmi povrchný a neúplný názor. Situácia je v skutočnosti oveľa vážnejšia. Právnička JUDr. Silvia Miškovičová, LL.M. (35) túto tému skúmala a veľmi dobre odborne obsiahla.

Skúsme si na začiatok vysvetliť pojmy: Čo je surogátne materstvo?

Na to, aby sme nejaké konanie mohli nazvať surogátnym materstvom, musia tam byť splnené minimálne dve podmienky. Prvou podmienkou je existencia dvoch strán s tým, že jedna dieťa chce mať a tá druhá ho môže mať. Druhou podmienkou je dohoda medzi spomínanými stranami dieťa počať, vynosiť, porodiť a odovzdať, pričom sa tak deje na žiadosť a pre tú stranu, ktorá si dieťa „objednala“. To, či napokon aj reálne dôjde k počatiu, vynoseniu, porodeniu a odovzdaniu dieťaťa, nie je pre účely definovania surogácie podstatné. Rovnako ako ani to, ako dôjde k počatiu, koho pohlavné bunky budú použité, akú formu bude mať dohoda medzi stranami, či sa tak bude diať odplatne alebo bezodplatne, kedy a akým spôsobom sa objednávatelia stanú „rodičmi“ daného dieťaťa a podobne. 

V čom je morálny a etický problém tejto formy privedenia dieťatka na svet?

Surogácia vyvoláva množstvo etických, medicínskych, právnych a sociálnych otázok a problémov. Takže je veľmi ťažké vybrať si len jeden alebo všetky zhrnúť do jednej-dvoch viet. No ak si mám vybrať, povedala by som, že obzvlášť závažným morálnym a etickým problémom je skutočnosť, že v surogácii je ľudská bytosť – tak dieťa, ako aj žena – zredukovaná na prostriedok, nástroj k naplneniu túžob, potrieb niekoho iného. Človek a jeho časti sa tu stávajú komoditou. Dieťa sa tu objednáva, dizajnuje, umelo vyrába, daruje alebo predáva a v prípade vád, nadbytočnosti či nepotrebnosti odstraňuje alebo reklamuje. Surogátna matka tu je zas len akousi nádobou, inkubátorom. Jej súkromie, zdravie a vôbec, jej život je v rukách niekoho iného. Rozhodnutia ohľadom jej tela sa robia ak nie priamo týmto niekým iným, tak minimálne v prospech neho. 

Aký je postoj Cirkvi?

Nerada by som hovorila za Cirkev. Pokiaľ však viem, tak k surogátnemu materstvu sa vyjadrila Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska. Tá vo svojom Stanovisku uvádza, že ide o „závažné zneužitie medicíny, biomedicínskej vedy i práva. Z morálneho hľadiska ide o podvod, zneužitie a krivdu voči hlavným zúčastneným osobám“, teda voči sociálnym a genetickým rodičom, surogátnej matke a dieťaťu, ako aj voči obetovaným deťom, osirelým deťom a v neposlednom rade voči samotnej spoločnosti. Záverom Subkomisia zdôrazňuje, že „túžba po vlastnom dieťati, ktorá sama osebe môže byť dobrá, z morálneho hľadiska neoprávňuje nikoho uchyľovať sa k mravne neprijateľným prostriedkom na jej naplnenie.“ Katolícka cirkev je jedným z hlavných nositeľov ochrany života a jeho dôstojnosti od počatia až po prirodzenú smrť. Preto je zásadne proti umelému vytváraniu embryí, proti manipulácii s nimi a, samozrejme, proti potratom. A teda, možno povedať, že z tých istých dôvodov, ktoré vedú k odmietaniu umelého oplodnenia, odmieta i surogátne materstvo.

Aká je aktuálna situácia vo svete, čo sa týka surogácie? V ktorých krajinách je priechodná legislatívne?

Krajiny pristupujú k surogácii rôzne, pričom ide o veľké množstvo variácií jej uchopenia. Niektorí v súvislosti so surogáciou hovoria až o „jurisdikčnom chaose“. Viaceré krajiny akceptujú, dovoľujú alebo priamo upravujú altruistickú formu surogácie, napríklad Veľká Británia, Kanada, Grécko, India, Thajsko a iné, avšak tú komerčnú už nie. Tú buď vôbec neriešia alebo ju zakazujú. Prípadne riešia len komerčnú surogáciu, a to jej absolútnym zákazom alebo dovolením s/bez regulácie a altruistickú formu nechávajú bez úpravy. Samozrejme, potom sú tu i také krajiny, ktoré obe formy, teda surogáciu ako takú, buď úplne zakazujú – napríklad Nemecko, Fínsko, Francúzsko, Rakúsko, Taliansko – alebo dovoľujú – napríklad Rusko, Ukrajina, Kalifornia, Izrael a iné – prípadne také, ktoré surogáciu žiadnym spôsobom neupravujú – napríklad Slovensko, Česko… V súvislosti s neexistenciou právnej úpravy treba podotknúť, že to ešte neznamená, že sa v daných krajinách surogácia vykonáva alebo nevykonáva. Vo všeobecnosti je však trend skôr surogáciu utlmovať, prístup k nej limitovať, cezhraničný aspekt eliminovať a jej priebeh značne regulovať, ako naopak. 

Existuje tlak zo strany záujmových skupín uzákoniť ju?

Tlak určite existuje, a to tak surogáciu uzákoniť, ako aj neuzákoniť. Za účelom zastavenia surogácie sa dokonca začali spájať nábožensky, etnicky, socioekonomicky a kultúrne rôznorodé skupiny z rôznych kútov sveta. Ich prienikom je boj proti zneužívaniu žien a obchodovaniu s deťmi. Jednou z takýchto platforiem je napríklad Stop Surrogacy Now. Samozrejme, že existuje aj opačný tlak, predsa len, ide o veľký biznis a veľmi citlivú a boľavú tému. 

Pandorina skrinka je otvorená. Technológie existujú a dopyt s ponukou neustále rastú, takže je len otázkou času, kedy bude musieť aj Slovenská republika zaujať jednoznačný postoj ohľadom surogátneho materstva – ak áno, za akých podmienok alebo ak nie, s akými sankciami a pre koho. Zaujímavé je, že u nás hlasy za surogátne materstvo zaznievajú najmä z radov feministiek. V zahraničí tomu tak úplne nie je. Mnohé feministky sú práveže proti, keďže surogáciu považujú za praktiku znevažujúcu a vykorisťujúcu ženské telo.

Prečo nie je surogátne materstvo vhodná alternatíva pre páry bojujúce s neplodnosťou?

Ľudia trpiaci neplodnosťou majú právo na súcit, rešpekt, ochranu, pomoc a náležitú liečbu, nie však na dieťa a na využitie čohokoľvek a kohokoľvek na jeho zabezpečenie. Ako uviedla vo svojej autobiografii jedna z najznámejších surogátnych matiek, Elizabeth Kane, surogátne materstvo nie je ničím viac ako prenesením bolesti z jednej ženy na druhú. Napriek tomu, že sa mnohí snažia vykresliť surogáciu ako bezproblémovú, jednoduchú a krásnu službu, z ktorej majú prospech obe strany, alebo ako bezpečnú a nekomplikovanú „liečbu“ neplodnosti, opak je pravdou. Ako som už spomínala, surogácia je veľmi zložitý jav plný právnych, zdravotných, sociálnych a etických problémov a rizík. 

Surogácia však nie je jednoduchá ani pre objednávateľov. Proces surogácie značne ovplyvňuje aj ich. Do celého procesu vkladajú nemálo financií, nádejí a emócií, čo im môže spôsobovať značný stres a úzkosti, a to najmä vzhľadom k tomu, že výsledok nikdy nie je istý.  V súvislosti s týmto je potrebné zdôrazniť, že surogácia nie je liečbou, nelieči sa ňou neplodnosť daného páru či jednotlivca, surogáciou sa pre nich zabezpečuje dieťa, a to cez umelé oplodnenie inej ženy, ktorá neplodná nie je. A to je rozdiel. 

Ako inak vieme pomôcť takýmto párom stať sa rodičmi? Čo by ste ponúkli ako riešenie pre páry, ktoré nemôžu počať?

Možností je, samozrejme, viacero, pričom ich dostupnosť, účinnosť či vhodnosť si nedovolím zhodnotiť. Avšak, čo je potrebné povedať, je to, že tí, čo siahajú po surogácii, dané možnosti využiť buď nechcú alebo nemôžu. Prípadne ich už vyskúšali, ale nefungovalo to. Veľkým lákadlom na surogácii je skutočnosť, že umožňuje objednávateľom byť zároveň i genetickými rodičmi dieťaťa, a to v prípade, že sú schopní poskytnúť svoje vlastné gaméty, teda pohlavné bunky. Často je tiež využívaná v prípadoch, keď žena – objednávateľka nemá maternicu, ide o pár rovnakého pohlavia alebo o už starší pár a podobne. Surogácia taktiež ponúka rodičom možnosť zvoliť si presné vlastnosti dieťaťa, v niektorých prípadoch i pohlavie, zamedziť vznik niektorých chorôb, odstrániť nadbytočné alebo chybné plody, potratiť či neprevziať choré alebo postihnuté dieťa a podobne. Bohužiaľ, aj toto sa deje.  Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, že jedna vec je túžba po dieťati, nech už je akokoľvek silná a bolestivá, a druhá právo naň či právo požadovať od niekoho iného, aby mi ho „zadovážil“.  

Existuje niečo, ako „právo“ človeka na dieťa?

Napriek tomu, že mnohí objednávatelia, ako aj zástancovia surogácie často hovoria o práve na dieťa, takéto právo neexistuje a už vôbec nie právo na geneticky príbuzné dieťa. A ani toto právo nemožno zahrnúť pod právo na súkromný a rodinný život, čo potvrdil aj Európsky súd pre ľudské práva. Ten sa viackrát vyjadril, že článok 8 Európskeho dohovoru (právo na súkromný a rodinný život) nezahŕňa právo nájsť si rodinu alebo právo na adopciu. Daný článok chráni už existujúcu rodinu, nie tú hypotetickú alebo vytúženú.   

Čo je altruistická, čiže bezodplatná surogácia? Vieme na ňu hľadieť ako na morálny počin?

Podstatou altruistickej formy surogácie je jej bezodplatnosť, čím je často prezentovaná ako tá „lepšia“, „vyššia,“ „menej komplikovaná“ forma surogácie, a teda i tá „žiadanejšia“, „akceptovateľnejšia“. V prípade tejto formy sa do popredia kladie špeciálnosť, súcit, nesebeckosť a dobrota surogátnej matky, prípadne jej bezhraničná obetavosť či záľuba v tehotenstve. Ziskom surogátnej matky je dobrý pocit z toho, že niekomu pomohla z jeho veľkého trápenia neplodnosti, bezdetnosti.

Avšak, často je veľmi ťažké, ak nie úplne nemožné, rozlíšiť altruistickú formu surogácie od tej komerčnej. Za toto môže najmä takzvaná náhrada nevyhnutných nákladov, keďže to, aké náklady a do akej výšky sa budú surogátnej matke uhrádzať, je zväčša úplne ponechané na dohode strán surogácie. A teda sa môže stať, a aj sa stáva, že medzi týmito nákladmi sú zahrnuté položky ako dovolenka, byt, auto a podobne. Navyše, ak je muž z objednávateľského páru otcom daného dieťaťa (geneticky a/alebo právne), nikto mu nemôže zakázať, či ho obmedziť obdarúvať a materiálne zabezpečovať „matku“ tohto dieťaťa, teda okrem nej samej.

Takže ak by sme dôsledky altruistickej surogácie rozmenili na drobné? 

Prvým problémom altruistickej surogácie je skutočnosť, že je veľmi náročné, ak nie úplne nemožné, zabezpečiť, aby bola skutočne altruistickou, bezodplatnou. Jej druhým problémom je v podstate opak toho prvého, a teda, že surogátna matka dostane menej ako to, čo predstavovali jej nevyhnutné náklady, a tak sa môže stať, že surogátna matka nielenže nič nezarobí, ale ide dokonca do mínusu. Okrem toho, surogátna matka aj napriek skutočnosti, že „pracuje zadarmo“, nemôže len tak prestať, keďže jej skončenie so surogáciou by znamenalo napríklad potrat, neodovzdanie dieťaťa, nestaranie sa o dieťa počas tehotenstva a podobne, čo sú všetko veľmi vážne „veci“. Týmto je surogátna matka postavená do veľmi zraniteľnej a nerovnocennej pozície. 

V súvislosti s týmto je taktiež potrebné zdôrazniť, že riziko vykorisťovania nie je nevyhnutne nižšie, ak ide o „bezplatnú“ surogáciu a/alebo ak sú strany surogácie v príbuzenskom vzťahu. Vykorisťovanie sa môže dokonca prehĺbiť, keďže takto budú bohaté rodiny zneužívať na vynosenie a porodenie dieťaťa svoje chudobné príbuzné alebo pomocníčky v domácnosti, čo sa podľa zistení Hatzisa, profesora práva, ekonomiky a filozofie na Univerzite v Aténach, deje napríklad v Grécku. Ani v prípade príbuzných nie je automaticky zabezpečená rovnosť medzi stranami surogácie a takéto surogátne matky môžu čeliť manipulácii, citovému vydieraniu či nátlaku zo strany svojich príbuzných. Navyše, surogácia medzi príbuznými môže spôsobiť ťažkosti i samotnému dieťaťu, a to v súvislosti s formovaním, vnímaním a prežívaním jeho/jej identity. Nehovoriac o prípadoch, kedy má dieťa v rodnom liste zapísaných ako rodičov matku so synom, sestru s bratom, svokru so zaťom, švagrovcov a podobne.   

Surogácia je stále surogácia - aj keď z nej odstránime finančný rozmer, stále nám tam zostane množstvo ďalších problémov s ňou spojených. A nielen to, altruistická forma surogácie prináša aj sebe vlastné problémy. Totižto, ani bezodplatnosť nemusí byť úplne správnym riešením. Niektorí dokonca varujú, že v tomto prípade môže ísť až o novodobé otroctvo. Keď si uvedomíme, že surogácia je vysoko riziková „práca“ bez možnosti prestávky, oddychu či dovolenky a s takým zásahom do súkromia a slobody, aký nepozná žiaden iný „zamestnanec“ a už vôbec nie „dobrovoľník“, tak niečo na tom bude. Altruistická forma surogácie určite nerieši a neodstraňuje, aj keď sa tak mnohí jej zástancovia tvária, všetky obavy z komodifikácie (predaja) človeka. Ani darovanie dieťaťa nie je v poriadku.

Vie sa surogátna matka úplne odosobniť od svojho vlastného tehotenstva?

Toto neviem úplne posúdiť. Predpokladám, že sú ženy, ktoré sa vedia odpojiť tak od svojho vlastného tela, ako aj od tehotenstva a dieťaťa, ktoré nosia. Ja ako žena a matka si to predstaviť neviem, čo však neznamená, že to tak majú všetky. No potrebné je povedať, že toto nie je v surogácii úplne žiaduci stav, keďže takáto „odosobnená“ matka môže dieťaťu až uškodiť, a to napríklad tým, že sa nebude o seba riadne starať, nebude s dieťaťom „v kontakte“ a podobne. Surogátne matky sú si často vedomé a je im to i náležite pripomínané (niektorí hovoria až o brainwashingu), že dané dieťa nie je ich, čo by malo vyvolať určité odpútanie sa od tohto dieťaťa a jeho následné ľahšie odovzdanie objednávateľom. Na druhej strane sa však od nich očakáva, že budú starostlivé, vnímavé, „v kontakte“ so sebou i dieťaťom... Celé je to zamerané na bezproblémové vynosenie a odovzdanie dieťaťa, nikto tu nerieši matku či samotné dieťa, čo bude pre nich znamenať spomínané odosobnenie sa, odpútanie sa, či následné odlúčenie sa. Je však potrebné zdôrazniť, že ani tá najlepšia príprava surogátnej matky či jej následná podpora neriešia situáciu s následkami odpojenia a opustenia pre „jej“ dieťa, ktoré ju vníma ako svoju súčasť a ktoré ju pozná po vôni, hlase, tlkote srdca a v rámci konceptu kontinua očakáva, že bude stále s ňou.

O tom, či sa surogátne matky vedia odosobniť alebo nie, nám môže veľa povedať i to, že mnohé z nich (v západných krajinách) vyhľadajú alebo sú automaticky zaradené svojou agentúrou do podpornej skupiny, v rámci ktorej sú neustále ubezpečované a presviedčané, že spravili správne. Pocity surogátnych matiek z rozvojových krajín nikto moc nerieši. A ony samy sa nesťažujú, nebojujú, neodporujú, neverbalizujú svoj smútok a iné ťažkosti spojené so surogáciou. Vedia, že by tým nič nedosiahli. Skôr sa boja, že by si tým nejako uškodili. 

Aké dôsledky to môže priniesť pre matku a dieťatko, ktoré vynosí? Existujú už nejaké štúdie?

O tom, ako vplýva odpojenie sa a samotné odovzdanie dieťaťa, teda posledná, kľúčová fáza surogácie, na fyzické a duševné zdravie jej účastníkov, vieme len veľmi málo. Ak aj nejaké výskumy ohľadom toho existujú, vo väčšine prípadov pokrývajú len veľmi malú a nereprezentatívnu vzorku aktérov surogácie, ktorí sa navyše výskumu zúčastnili na základe odporúčaní jednej zo strán surogácie alebo organizácií sprostredkúvajúcich surogáciu. Teda „výber“ respondentov mali v rukách tí, ktorí s ňou majú pozitívnu skúsenosť a/alebo majú záujem na tom, aby bola vykreslená ako bezproblémová. Ďalšími limitmi týchto výskumov sú, čoho sú si často i samy vedomé, sociálne žiaduce odpovede respondentov alebo takzvané recall bias, teda nedostatky ich spomienok, pamäti a v neposlednom rade, krátky časový rozsah. 

Čo na to hovoria odborníci v oblasti psychológie alebo psychiatrie?

Zopár možných následkov a ťažkostí môžeme vyvodiť z už existujúcich a rozsiahlych výskumov ohľadom problémov spojených s „odpojením sa“ a „opustením“ akéhokoľvek dieťaťa. O negatívnych následkoch emočnej a mentálnej nezainteresovanosti matky na tehotenstve, ako i o následkoch odlúčenia matky od dieťaťa či už trvalého alebo len dočasného, napríklad kvôli zdravotným komplikáciám, vieme nielen zo skúseností mnohých iných (nesurogátnych) matiek a detí, ktoré tomu čelili, ale i zo skúseností odborníkov z oblasti psychológie, psychiatrie, pôrodníctva, neonatológie, pediatrie atď. V prípade surogátneho materstva môžu navyše takéto deti prežívať silné negatívne pocity a čeliť rôznym psychickým problémom i v súvislosti s tým, že boli produktom komerčnej transakcie a že ich „opustenie“ bolo dobrovoľné a od začiatku plánované. Deti vynosené a porodené surogátnou matkou môžu mať pocit, že sa musia svojim rodičom nejako zavďačiť, byť tým perfektným dieťaťom, po ktorom tak dlho túžili a ktoré tak „draho“ získali, čo môže viesť k rôznym neurózam, teda k silným pocitom úzkosti, strachu a neistoty. Takéto vedomie môže rovnako dané dieťa viesť k tomu, že svoju túžbu poznať darcov genetického materiálu a ženu, ktorá ho vynosila a porodila, vníma ako zradu svojich rodičov.

Psychiater Schore napríklad tvrdí, že stres spôsobený odlúčením dieťaťa od matky v jeho prvých mesiacoch života môže vážne poškodiť orbitofrontálnu kôru tohto dieťaťa, čo zas spôsobuje jeho neskoršiu zvýšenú náchylnosť k psychiatrickým ochoreniam. Žilinčíková zas uvádza, že aj keď dieťa napokon vyrastá v bezpečnom a milujúcom prostredí, táto jeho enormne náročná raná životná skúsenosť z blízkeho vzťahu ho i naďalej ovplyvňuje.

Kto je vlastne matka dieťaťa? Biologicky, právne?

Väčšina štátov nemá vytvorené špecifické pravidlá určovania rodičovstva v prípadoch surogácie a postupujú podľa vnútorných všeobecných pravidiel, čo však spôsobuje nemálo problémov.  Slovenský právny poriadok spolu s mnohými ďalšími výslovne ustanovuje, že „matkou dieťaťa je žena, ktorá ho porodila.“ Táto zásada bola do nášho právneho poriadku zakotvená z dôvodu právnej istoty. Pred rozmachom asistovanej reprodukcie náš právny poriadok určovanie materstva neriešil, keďže išlo o notorietu, teda všeobecne známu skutočnosť, ktorú netreba dokazovať. Vychádzalo sa zo starej rímskej zásady, že matka je vždy istá. Avšak toto bolo narušené darcovstvom vajíčok, teda existenciou ďalšej, inej ženy, ktorá je s dieťaťom geneticky prepojená. Zrazu už nebolo také jasné, kto je matkou dieťaťa, preto to bolo potrebné riadne zadefinovať aj v právnej norme. 

Určiť rodičovstvo v prípade surogátneho materstva je skutočne veľmi náročné. Prichádza tu do úvahy hneď niekoľko rodičov, a to objednávatelia, surogátna matka, jej manžel a darcovia pohlavných buniek. Je skutočným „šalamúnstvom“ toto správne rozhodnúť. Jedna vec je právna rovina, druhá tie ostatné – etická, vedecká, sociálna, emočná a podobne. No nech už je to akokoľvek, najdôležitejšie a najzávažnejšie na tomto je to, že týmto sa postavenie, status a identita takto narodeného dieťaťa stávajú viac ako neistými, čím sú porušené viaceré jeho práva. Taktiež sa nezriedka stáva, že si na dieťa nárokujú všetci (viacerí) alebo nikto, a to je skutočná mizéria.  

Surogácia je veľmi výnosný biznis, najmä v menej rozvinutých krajinách. Dá sa prirovnať k obchodovaniu s ľuďmi?

Ak sa zhodneme na tom, že surogácia ako taká je vykorisťovaním surogátnej matky, otroctvom, praktikou podobnou otroctvu, tak potom môžeme o surogácii hovoriť ako o obchodovaní s ľuďmi, a to v prípade, že daná žena bola k surogácii donútená, napríklad podvodným konaním, ľsťou, násilím, hrozbou násilia, hrozbou inej ťažkej ujmy, využitím jej odkázanosti, bezbrannosti, zraniteľnosti, zneužitím postavenia a podobne. V súvislosti s deťmi je to obchodovaním v prípade, že niekto takto narodené dieťa odovzdá alebo prevezme za účelom napríklad jeho nezákonnej adopcie. Čo je však dôležité v súvislosti s týmto povedať, je to, že surogácia, ak aj sama nie je obchodovaním s ľuďmi, tak mu minimálne otvára dvere dokorán a poskytuje nové možnosti, ako zarobiť na ľudskom tele.   

V niektorých krajinách už boli zaznamenané prípady, keď boli mladé ženy nasilu oplodnené a ich deti následne predané. Obavy z obchodovania s ľuďmi naberajú na sile, keď sa stane napríklad niečo také, ako opísal jeden právnik z Kalifornie - keď k nemu prišiel muž, ktorý si chcel najať až šesť surogátnych matiek naraz, aby mu porodili viac detí a on si mohol z nich vybrať dve. Keď sa ho spýtali, čo majú robiť so zvyšnými deťmi, povedal, že ich môžu predať. Theresa Erickson, advokátka z Kalifornie, ktorá sa zaoberala sprostredkovaním surogácie a ktorá bola odsúdená za podvodné praktiky s tým spojené a za predaj detí, opísala celý surogačný priemysel ako „skorumpovaný“ a to, čo robila, ako „špičku ľadovca.“ 

Napriek tomu, že mnohí zástancovia surogácie tvrdia, že dieťa nie je predmetom tohto aktu, a teda že nejde o obchodovanie s ním, ale že to, čo sa tu „predáva“, je služba surogátnej matky (oplodnenie, tehotenstvo, pôrod, vzdanie sa rodičovských práv a podobne) či rodičovstvo ako také, nemožno opomenúť, že dieťa je tu objednané – často s presnými požiadavkami na farbu pleti, vlasov, očí, či predispozície a tak ďalej – vyrobené, doručené a v prípade nespokojnosti vrátené alebo pred doručením potratené. Navyše, keď si uvedomíme, že mnohým surogátnym matkám je značná časť odmeny vyplatená až po odovzdaní živého a zdravého dieťaťa a tiež, že služby surogátnej matky vlastne pozostávajú z poskytnutia jej vlastného tela, aby sa s ním narábalo pre a podľa potrieb iných, tento argument neobstojí.

Aké nebezpečenstvá prináša surogátne materstvo?

Kde začať? Máme tu zdravotné riziká fyzického, ako aj psychického rázu spojené s darcovstvom gamét, umelým oplodnením, tehotenstvom, redukciami plodov, potratmi, pôrodom, sekciou, odlúčením dieťaťa od matky, spormi o dieťa, nemožnosťou zistiť svoj pôvod a tak ďalej, pričom tieto riziká sú o to vážnejšie, ak si uvedomíme, že matka a dieťa sú nim vystavované na podnet a pre niekoho iného. Ďalej je tu veľké nebezpečenstvo zneužívania, vykorisťovania a obchodovania, tak matky ako i dieťaťa. Na tomto mieste je dôležité upozorniť na to, že vďaka surogácii si vie „zabezpečiť“ dieťa takmer hocikto. Nejedenkrát sa už stalo, že si takto dieťa zaobstarali napríklad pedofili, obchodníci s ľuďmi a podobne. Haagska konferencia vo svojej štúdii dokonca upozornila na prípad, kedy si zahraničný pár nechal vynosiť a porodiť dieťa indickou surogátnou matkou na to, aby získal orgán pre svoje choré dieťa. Totižto, na rozdiel od žiadateľov o adopciu sa minulosť, pripravenosť a zázemie objednávateľov v mnohých prípadoch surogácie vôbec nezisťuje. Objednávatelia nie sú „kontrolovaní“ ani lekármi, úradmi či poisťovňami, ako je tomu zas v prípade „klasického“ rodičovstva. A keďže v surogácii ide o „rozdelené rodičovstvo“ v zmysle, že jedna osoba dieťa vynosí a porodí a tá druhá sa oň postará, pričom sa tieto strany často ani nepoznajú alebo sú z rôznych krajín, je pomerne ľahké dané dieťa pred okolím, lekármi, úradmi ukryť či zatajiť. Inými slovami, takéto dieťa nemá ako komu „chýbať“, keďže sa ani nevie, že existuje. Teda, okrem surogátnej matky, pre ktorú surogácia skončila a o dieťa sa nezaujíma, nepozná identitu objednávateľov alebo sa bojí upozorniť na existenciu daného dieťaťa, keďže sa obáva sankcií zo strany príslušných orgánov alebo odsúdenia zo strany jej komunity, prípadne samotnej rodiny. 

Surogácia ďalej ohrozuje alebo rovno porušuje viaceré základné práva dieťaťa, a to najmä právo na ľudskú dôstojnosť, rodičov, rodinný a súkromný život, štátnu príslušnosť, poznanie svojho pôvodu, určitý blahobyt a podobne. Dieťa sa tu rodí do postavenia, keď nie je jasné, kto sú jeho rodičia, respektíve, kto nimi bude, pričom v extrémnom prípade sa môže stať, že si na dané dieťa bude nárokovať až šesť a viac dospelých ľudí alebo, naopak, nikto. Surogáciou je vážne ohrozená stabilita, blahobyt a bezpečie dieťaťa. 

Koná surogátna matka počas surogácie vždy úplne slobodne?

V prípade surogácie je veľmi ťažké zabezpečiť, aby bol súhlas surogátnej matky s jednotlivými úkonmi zakaždým a skutočne slobodný a informovaný, keďže sa to celé deje na podnet a pre niekoho iného. Surogátna matka je nielen ďalšou ženou podstupujúcou umelé oplodnenie či ďalšou tehotnou ženou, ale súčasťou služby poskytovanej páru/jednotlivcovi, ktorý zápasí s neplodnosťou, čo môže vyvolať konfliktné situácie a pre zdravotnícky personál konfliktné povinnosti. Surogácia ako liečebný postup, ako prostriedok pomoci neplodnému páru/jednotlivci, môže viesť, a často i vedie, k snahám prevziať kontrolu nad telom a dennými aktivitami surogátnej matky. Navyše, je „normálne“, že inak vnímame a vyhodnocujeme riziká, ak ich podstupuje niekto iný a ak mu ešte aj za to platíme. Nehovoriac, že v prípade surogácie je ten „niekto iný“ nezriedka úplne anonymný a tisícky kilometrov vzdialený.

JUDr. Silvia Miškovičová, LL.M.

Problematike surogácie sa venovala dva roky, čo vyústilo do rigoróznej práce s názvom Právna úprava surogátneho materstva v SR a vo vybratých krajinách (2018). Taktiež načrela aj do témy obchodovania s ľuďmi, ktorej sa venovala vo svojej dizertačnej práci s názvom The Fulfilment of the International/European Legal Obligations concerning Human Trafficking by Transit Countries: The Case of Slovakia (2010). Vyštudovala právo na Trnavskej univerzite a Oxford Brooks University. Po vysokej škole pôsobila krátky čas v advokátskej kancelárii a neskôr na súde ako vyššia súdna úradníčka. Momentálne pôsobí ako právna poradkyňa v rôznych organizáciách poskytujúcich pomoc obetiam trestných činov.