Južný Sudán: Na pamiatku trojročného anjelika.

30. marec 2021

Keď som na začiatku marca nastúpila na Medical ward, bola som dosť paf zo staršieho lekára z Ameriky. Raz možno budem ako on, hovorila som si. Počul tuberkulózu na pacientových pľúcach a hneď nasadzoval antituberkulotiká. Potom mi predstavil jedno dievčatko, trojročné, ktoré má ťažkosti s dýchaním. Ľavá strana hrudníka sa nehýbala skoro vôbec, bola plná tekutiny, srdiečko malo vytlačené cez stred hrudníka doprava, dýchalo s pomocou medzirebrových svalov. Bolo tu už týždeň, čerstvo na antituberkulóznej terapii, každý deň jej lekár ihlou aspiroval z hrudníka niekoľko mililitrov tekutiny. 

Potom prišiel covid. Aj doktor bol pozitívny, musel teda ísť na dva týždne do karantnény. Ja som sa stala zodpovednou za Medical ward. Keď som podrobnejšie pozerala karty pacientov, zistila som, že je veľa pacientov na anituberkulotikách. Aj keď nemajú pozitívne spútum. Iné diagnózy, ktoré by mohli sedieť na symptómy niektorých pacientov neboli terapeuticky pokryté. S pomocou riaditeľa nemocnice a chirurga sme teda týchto pacientov popri nasadenej TB terapii dodiagnostikovali a terapeuticky pokryli. Čo sa týka trojročného dievčatka, jedenkrát som ju aspirovala i ja. No ako nádejný chirurg som si uvedomila, že nemôžem  každý jeden deň pichať do hrudníka dievčatka ihlu a aspirovať pár ml tekutiny. Chirurgické riešenie, zaviesť hrudnú drenáž, sa mi ponúkalo ako najideálnejšie. Išla som za chirurgom. Sedeli sme spolu asi 2 hodiny a prebrali jej prípad. Dohodli sme sa, že máme dva týždne na hrudnú drenáž, no predtým musíme mať súhlas riaditeľa nemocnice, inak povolaním brata a chirurga. 

Na druhý deň sme ho zavolali na stretnutie. Sedeli sme v chirurgickom office, pozerali snímky hrudníka a prijali rozhodnutie, že dievčatko  dáme na hrudnú drenáž. A tak sa i stalo. Z hrudníka sme vydrénovali niekoľko stoviek ml. Chirurg si ju prebral na chirurgické oddelenie, nasadil trojkombináciu iv antibiotík, rozpísal ostatnú terapiu. Už to nebola len pacientka na medical ward. Bola to naša pacientka. Aj keď som ju už nemala na oddelení, vedela som, že je v dobrých rukách. A chodila som ju pravidelne pozerať. Dievčatko na hrudnej drenáži začalo prospievať. Nemalo úporné dýchanie, srdiečko už bolo viac k stredu hrudníka, postupne pri dýchaní prestalo používať medzirebrové svaly, zvýšil sa jej apetít. Drén deň za dňom stále odvádzal tekutinu, no jej množstvo sa zmenšovalo.

Dva týždne ubehli rýchlo. Doktor sa vrátil z karantény na medical ward a ja som už nebola vo vedúcej pozícii. Dievčatko sme teda opäť premiestnili na naše oddelenie. Bol to pondelok. V stredu sa na vizite rozhodol vybrať hrudnú drenáž, pretože už dva dni nedrénuje. Bežne by som si to voči staršiemu lekárovi naozaj nedovolila, ale tento anjelik počas dvoch týždňov na hrudnej drenáži prosperoval, tak som sa ticho ozvala: ,,Možno nedrénuje preto, lebo je v zlej polohe. Kontajner je už druhý deň v rovnakej úrovni ako dievčatko sediace na zemi, nie pod jej úrovňou. Ešte by som to nechala."  Odpoveď: ,,I heard you, but i disagree with you" ma presvedčila, čo som už pár dní cítila. Už tu nemusím byť. 

Zámer vybrať hrudnú drenáž oznámil  chirurgovi. Ten mi následne podal sterilné veci k suture, pretože otvor po drenáži treba uzavrieť, aby sa vzduch nedostal do pľúc a k fluidothoraxu sa nepridal aj pneumotorax. Alebo infekcia. Ponáhľala som sa na medical ward, kde sa už snažili vybrať drén. Otvorila som svoju sterilnú sadu, nasadila si rukavice, tak trochu prevzala kontrolu nad úkonom a vytiahla drén. Rýchlo som uzavrela otvor gázou. Poprosila som sestry nech mi prinesú viac sterilných gáz. Doktor mávol rukou a odišiel. Nechal ma tam. Vonku. Trošku to vo mne bublalo. No pred vybublaním mi priniesli, čo som potrebovala, a tak som zašila otvor po drenáži. To boli moje posledné chvíle na tomto oddelení.

Premiestnila som sa úplne prirodzene na chirurgické a maternity oddelenie. A je mi tu dobre. Som tu ako ryba vo vode, navyše v iných chirurgických vodách. Chirurg z Ugandy je jedným z najlepších chirurgov, akých poznám. Vysvetľuje mi veci, pýta sa ma a čaká, že budem vedieť. Dáva mi rady a zároveň mi dôveruje pri asistencii, či niektorých jednoduchých výkonoch. Môjho anjelika som si chodila naďalej pozerať. Každý deň, keď som k nej prišla, postavila sa a objala ma. Potom sme sa chvíľu hrali, kreslili si. I keď pre ňu bolo ťažké postaviť sa a prejsť pár krokov, urobila tak vždy, keď ma zarela kráčať k nej. Pri objatí som cítila jej hrudník. Nie je to dobré. Takže, Hennelová, nie si tu pre pekné fotky, musíš ako lekárka spraviť niečo viac, niečo medicínske, kreslenie je síce fajn, ale do tohto nezapadá.

V piatok som dievčatko dala na kyslík. Doktor s tým pri jej saturácii a stave súhlasil. V sobotu som jej prípad opäť predniesla riaditeľovi. Po vypočutí najnovších udalostí sme sa spoločne vybrali za dievčatkom a opätovne sme sa rozhodli  zaviesť drenáž. Otázka: ,,Prežije podľa teba do pondelka?" ma prekvapila. Ani mi na um neprišlo, že by mohla zomrieť. V nedelu som mala službu. O nej som už písala. Pondelok prešiel rýchlo. V utorok ráno som počas stretnutia personálu nemocnice spozorovala dvoch mladíkov s nosidlami. Niekoho niesli na last office - teda posmrtné úkony. V hlave mi prebehlo, len aby to nebola ona.

Ale bola. Môj anjelik odišiel 30. marca. Je už na lepšom mieste.

Bola som zdrvená. Každý z nemocnice, s ktorým sme sa o dievčatko starali. Jej príbeh nás spájal. Ak tu v nemocnici nejaké dieťa trpí, a my mu nevieme dať najlepšiu možnú terapiu, lebo ju napríklad nemáme, robíme aspoň to, čo vieme a môžeme. Niekedy si s ním len kreslíme, inokedy mu kúpime také suché keksíky. A modlíme sa. 

Mňa postihli pochybnosti. Mala som byť istejšia, ráznejšia, odvážnejšia. Mala som byť pokojnejšia a prívetivejšia pri komunikácii s doktorom. Mala som sa skôr poradiť s riaditeľom... V nemocnici som sa skoro rozplakala. Arista ma vzal domov, aby ma takto nevideli pacienti. Ak by totiž videli svoju lekárku plakať, preľakli by sa. A keďže už v nedelu som ich svojím behom v nemocnici vystrašila, teraz to nebudem opakovať. Poobede ma s chirurgom vytiahli von z izby a ukázali mi ako sa oberá mango ,,po africku" zo stromu. Takto. Je utorok poobede a jediný arista a aktívny chirurg v našej nemocnici v bushi lezú po mangovníku. Bosí. Načahujú sa za mangami. V stredu ráno máme operačky, takže im citlivo naznačujem nech sa šanujú. Náladu mi však naozaj zlepšili.

Navyše mi pripomenuli dôležitú vec. Jednak byť paf z niekoho sa nie vždy oplatí. A potom druhá vec, mala by som odpustiť. Sme ľudia, robíme chyby. Sme lekári, sme rôzni, menej aj viac skúsení, vystrašenejší, aj sebaistejší, tí, čo sa radia, aj tí, čo sa spoliehajú na seba. Robíme chyby, aj keď ich nechceme robiť. Robíme ich ako ľudia, vo vzťahoch, bohužiaľ aj v povolaní... Preto si musíme dávať pozor, vzdelávať sa, radiť sa, pomáhať si, počúvať sa. No a to odpustenie, len to je cesta ako zajtra, či už dnes pri emergency, bude moja duša a moja hlava v pohode, pripravená, čistá. Lebo len to je cesta ako zajtra opäť spolupracovať so všetkými ľuďmi pre dobro pacientov v nemocnici v bushi.

Som ok, safe, blessed. Veď viete. Učím sa byť dobrou lekárkou.

PS: Pôvodne som nevedela, či tento blog zverejniť. Poukazuje na konanie iného lekára, čo to nie je kolegiálne a bežne by som to nerobila. Nechcem sa tu na neho hnevať. Jeho kroky som sa naučila rešpektovať, veď mnohým pomohol. V bushi  je tiež dôležité spolupracovať.

No čas, ktorý som strávila s týmto dievčatkom a jej maminou bol veľkou súčasťou mojej misie. Takže tento blog je na jej pamiatku a možno tak trochu na moje zmierenie sa s touto udalosťou. Mám v nebi anjela, verím tomu.