Rakovinový nádor mladej spoločnosti?

Nie tak dávno, čo kresťanskí „fundamentalisti“ obhajovali Akeho Greena a slobodu prejavu, som sa akosi zaháčil v istom názore. Dnes už viem, že Ake sa mýlil a prestrelil. Dá sa povedať, že netrafil len „do čierneho“...

Ake označil homosexualitu za rakovinový nádor spoločnosti. Aby nedošlo k pochybeniu: aj môžem byť proti zrovnoprávneniu homosexuálnych a heterosexuálnych manželstiev, aj pre mňa nemusí byť homosexualita úplne „čistým zjavom“, ale v zásade necítim právo ju odsudzovať a dehonestovať. Zavrhujem aktivistickú ideológiu, ktorá na týchto témach parazituje a s mečom tolerancie všetko trvalé odpiľuje, spochybňuje a relativizuje. Odmietam ľavicový liberalizmus, ktorý považujem za skutočný rakovinový nádor spoločnosti. Pritom chcem zdôrazniť, že tým označením neposudzujem aj ľavicových liberálov. Oni sú len „nosiči“, ale aj aktívni apoštoli svojho nádoru.
Dovolím si tvrdiť, že na Slovenskú je prevažná väčšina mladých liberálov stotožnená so silným sociálnym štátom. Teda víta liberalizmus v osobných slobodách – aj to nie úplne a často protekčne, a ekonomickú zodpovednosť – a často aj diktatúru štátu. Už len tieto stanoviská sú liberálne rozporuplné.

„Bojovníci za slobodu pre niečo“

Ďalším slepým miestom je liberalizmus „pre niečo“. Skutočný liberalizmus je bez prívlastkov, nekladie si špecifické ciele pre isté záujmové skupinky vyvolených a veľkých bratov. Poníma slobodu v jej všeobecnosti a úplnej nahote, teda pripisuje slobodnej vôli negatívnu slobodu, čiže „nemožnosť donútenia“.
Ľavicový, resp. moderný liberalizmus je demonštrovaný bez prívlastkov len v morálke, inde si kladie svoje utopistické sny ako najvyššiu hodnotu. Keby len pre svoju osobu, tak je to „OK“, ale on ich vštepuje spoločnosti inštitucionalizáciou svojich presvedčení do etatistických aparátov, povedzme u nás aj za asistencie Európskej únie. Celý proces nazýva „humanizáciou“ spoločnosti. Samozrejme, na svoj obraz maľovaný „pozitívnou slobodou“. Jej teoretik J.S. Mill v nej dospel k záveru, že by štát mal zasiahnuť a viesť jedincov k osobnému rastu a k „väčším rozkošiam“.
Preto je aj ľavicový liberalizmus nasiaknutý aj v rôznych aktivistických perách „bojovníkov za slobodu“ prostredníctvom intervencie štátu. Dnes sa preto už za liberála považuje -na zhrozenie jeho klasikov- kadekto. Pre zaostrenie predošlej metafory: bojovníci za slobodu zvierat, slobodné reprodukčné práva žien a slobodu ich emancipácie, slobodu panenskej prírody, slobodnú sexuálnu výchovu, slobodu minoritného náboženstva, slobodu symbiózy kultúr, slobodu sexuálnej orientácie, slobodu sociálneho minima (či skôr blaha). Ale takto úzko formulovaná sloboda je vždy len na úkor svojho partnera, ktorý je vymodelovaný na opačnej strane vymedzeného problému slobody. Teda zviera je častokát zrovnoprávňované a povyšované nad prirodzené potreby človeka, reprodukčné práva žien podkopávajú práva na život a takto by sa dalo pokračovať ďalej.
Z toho vyplýva, že svojráznou črtou moderného liberalizmu je protekcionizmus, ktorý nepripustí pre svoju agilitu ujmu spôsobenú druhou stranou vzájomného bilaterálneho konfliktu. Z protekcionizmu sa bezprostredne hrdí ulitarizmus. Čiže „maximalizácia pôžitku“ zabezpečená ochranným odpadkovým košom štátu alebo abstraktnou recykláciou neželených konzekvencií slobody do podoby vyhrotenia šťastia a slobody. Vychádza z presvedčenia, že jedinci sú motivovaní osobným záujmom a že tieto záujmy sa dajú definovať ako túžba po rozkoši alebo šťastia a prianiu vyhnúť sa bolesti. Jedinci pri každej udalosti spočítajú, koľko rozkoše a bolesti im môže priniesť a rozhodnú sa pre taký postup, ktorý sľubuje čo najviac rozkoše a čo najmenej bolesti (mimochodom, ponúka eutanázia a dnešné reality-show niečo iné?). Vytvárajú sa tým úzko sprostredkované kritéria slobody, paralelne tento priebeh organizuje dostatočnú zárodkovú klímu na rizikové zatesnenie vákua slobody (do rámca štátu).
Neželané, alebo problematické spektrum, ktoré narúša minimalistické vákuum slobody, je pre ľavicových liberáloch explicitne neakceptovateľné. Ak je sloboda v našich očiach bezpohlavná, nemožno ju prisúdiť do vienka jednej alebo druhej orientácie. Pri slovku orientácia je demonštrácia uvedeného protekcionizmu nablízku. Sexuálna orientácia je modernými liberálmi neviazaná na rôznosť pohlaví. Vyplýva a priori z idey klasického liberalizmu registrované partnerstvo homosexuálov a následná adopcia detí? Alebo sexuálna výchova ukazujúca deťom nakupovanie prezervatívov? A priori nemožno povedať áno alebo nie. Razantné nie možno vysloviť iba z konzervatívneho nazerania na otázku. Aspoň tento fakt by mohli moderní liberáli rešpektovať a nie preň osočovať odlišné konzervatívne a kresťanské hodnoty. Nemôžu preto zavádzať svoje ideologické kamenie pod základy štátu bez súhlasy väčšiny. Nemôžu poštátňovať svoje idey, musia sa demokraticky podrobiť tvrdému konkurenčnému boju ideológii. Nemôžu sa zbavovať nálepky svojej ľavicovo-liberálnej ideológie a protekčného ulitarizmu pod zámienkou boja proti dogmatickosti, najmä tej konzervatívnej. Toto nemajú v hlave usporiadané najmä naši mladí ľavicoví liberáli, ktorí svoje záujmové atribúty neodkladajú do špecifickej svetonázorovej kolónky, čo im zaručuje hladký boj s konzervatívnymi „tmármi“. Pritom sú to práve oni, ktorí strážia hranice vákua štátnou výzbrojou, a nepripúšťajú víza pre inak zmýšľajúcich.

Proti absolútnym hodnotám a monopolu náboženstva

Ľavicoví liberál sa dá od (mimo delenia na pozitívne/negatívne slobody) klasického liberála prosto diferencovať. Ten prvý popiera absolútne hodnoty a a často ich posiela pod ortieľ relativizácie, ten druhý hovorí, že hodnoty môžu byť relatívne, ale ani unisono netvrdí opak. Skôr inverzne, veľmi často svoje názory podopiera určitými nepísanými pravidlami, najmä v ekonomike. Tá sa totižto v očiach ľavicových liberáloch má vyprofilovať jasne do polohy sociálnej, ekologickej, humanistickej, len nie anonymnej – trhovej, ekonomicky slobodnej.
Konzervatívci chápu dejiny aj ako súboj hodnôt. Tých pravých, nadčasových a tých pseudovedeckých, pseudohumanistických. Históriu vidia ako krivku univerzálnej prosperity civilizácie, ktorá vystúpi buď hore alebo dole vzhľadom na to, ako sa vnútorne k absolútnym hodnotám priblíži. Ľavicoví liberáli však chápu tento proces dosť útržkovito, vytrhnutý z kontextu istých pevných pravidiel. Naproti tomu konzervatívci veria, že akonáhle spoločnosť rešpektuje absolútne hodnoty v koexistencii so súkromným vlastníctvom, dostáva sa do veľkej výhody zoči-voči hodnotovo nekoherentným civilizáciám. Klasickí liberáli si tento konzervatívny „čuch“ cenia a necítia potrebu degradovať kresťanstvo na úroveň slepého fundamentalizmu, z ktorého sa liberálnej avantgarde zdvíha žlč. Tá si dejiny a rozličné civilizácie pod intenciou exaktnej objektivity glorifikuje ako ekvivalentné, či je to islamská, budhistická, kresťanská, socialistická, kapitalistická – vždy je to jedna ľudská „kasa“ na relatívnom poli kultúrneho marxizmu. Ak sa kresťanstvo a kapitalizmus považuje za strategický artikel západnej civilizácie a dodáva mu aspoň optické privilégium pred ostatnými civilizáciami, tak ho treba dokonale zrovnať so zemou, aby sa zamedzilo „vykorisťovaniu“ kultúrnemu a ekonomickému.
Kresťania chcú sociálnu náuku presadzovať pomocou prirodzenej ľudskej solidarity, aj z týchto východísk boli pre komunistov nevhodní a zavrhnutí ako „sponzori vykorisťovania“. Zrejme ďaleko od toho prerozdeľovacieho štátneho stereotypu moderní liberáli ďaleko neodbočili. Kresťania sú pre nich jednoducho neprijateľní aj z emancipačných súvzťažností. Nie sú totiž vhodní adepti pre koncept multikulturalizmu a morálneho liberalizmu. Pre modernistov liberalizmu sú monopolné náboženské aj kultúrne majority a ich nadčasové hodnoty neprípustné, pre korektnú náboženskú identifikáciu spoločnosti musia byť podriadené parazitnej sekulárnej tolerancii. Avantgardné náboženské okultizmy už nie sú stredobodom pozornosti a kritiky. Prinášajú rýchle a „sladké“ ovocie (rozkoš) bez siahodlhejšieho pestovania pevných morálnych zásad a pravidiel (bez bolesti), a presne zapadajú do „škatuľky“ ulitarizmu – v prenesenom význame - kultúrneho marxizmu.
Relativizmus je badateľný v otázkach ľudských práv. Tie sú v konzervatívnych očiach prirodzené a fixné, dá sa k nim „prehrýzť“ len slobodou ruka v ruke s adekvátnou zodpovednosťou jednotlivca. Nestanovil ich človek inžinierskou metódou, ale pokúša sa ich jadro objaviť a obhájiť – čo sa mu v prípade americkej ústavy (a sv. písma) takmer podarilo. Tak, ako sa môžeme domnievať, že feudalizmus práva ľudí eliminoval alebo minimalizoval, s tou istou – ale naruby- pointou dospejeme k záveru, že to isté sa dnes stelesňuje zo strany ľavicových liberálov a ich „veľkej plodnej matke“ - Európskej únii. "Humanrightizmus" - Absurdná generácia a množenie ťažko reálne uchopiteľných práv produkuje neschopnosť základné práva jednotlivca chrániť. Ďalšie generovanie práv spôsobuje zbytočnú eróziu vynútiteľnej ochrany v splave zmätkov a inflácie ľudských práv. Dcérou tejto inflácie je aj frekventovaná a vraj „liberálna“ antidiskriminačná legislatíva. A v neposlednom rade, jej synom je despotický syn, ktorý na úkor rozširovania ľudských práv eskaluje aj dominanciu absurdných povinností občanov voči štátnej moci.

Defektný ekonomický „mačkopes“

Ľavicoví liberáli sa stavajú do pozície advokátov solidarity a slobody prioritne pre slabé sociálne alebo poddimenzované kultúrne society. Sami využívajú nemalé prostriedky na lobbing miesto užitočnej a presne rámcovanej pomoci v núdzových situáciách. Ak je človek skutočne milosrdný, dobročinný, nemusí hneď zneužívať všetkých navôkol vysoko vyrúbanými daniami, ktoré sú koniec koncov vyberané aj z hrivien „chudoby“. Pritom stačí tak málo – zarobiť si na vlastnú filantropiu vlastnými schopnosťami, predovšetkým využitím ich kapitálovej hodnoty na trhu. Motívom nám potom nemusí byť len uspokojenie svojich potrieb, ale aj „zaplátanie“ existenčných dier „sociálne slabých“ (ktoré sú aj tak syndrómom štátnej impotencie). Takýto motív je elementárnou podmienkou solidarity.
Ľavicoví liberáli si nie sú zrejme vedomí svojich ekonomických defektov pri riešení konkrétnych problémov. Nedokážu apercipovať ekonomický liberalizmus, radšej exponujú svoj výkladný tovar tretej cesty, čiže takého ekonomického „mačkopsa“, miešanca socialistickej idey a regulovaného trhu. Nepostrehli, že kapitalizmus bez zásahov štátu má úžasný pozitívny rozmer aj pre menej šťastnejších, čo je dokázateľné najmä v oblastiach, kde kapitalizmus drží majoritné „podiel“ (napr. výpočtová technika). Alebo si jednoducho pomýlia kapitalizmus so socializmom a neoprávnene obvinia trh z vykonštruovanej „sociálnej nespravodlivosti“ (napr. oblasť školstva, dopravy). Tak nám ponúknu ich humánnu alternatívu – väčšie regulácie a dosah štátu (a samozrejme protekcionizmus a korupciu). Kapitalizmus, resp. socializmus s ľudskou tvárou je hnacím motorom pre myšlienky utrhnuté z reality. V dohľadnej dobe bude liberálna ľavica schopná skonštruovať aj pojem gravitácie s ľudskou tvárou (na tú graviditu sa už chystajú).
Sloboda prirodzene vytvára ekonomické nerovnosti, zarovnávaním rozdielov sa slobody de facto zriekame. Zriekame v prospech afektívnych slobôd ľavicových liberálov. Podľa nich má štát má sociálnu zodpovednosť a povinnosti voči svojím občanom a pozerá sa na štát nie len ako na ohrozenie osobnej slobody, ale v istom zmysle i ako na garanciu osobnej slobody. Na rozdiel od raných liberálov pozerajú moderní liberáli na štát pozitívne ako na štát, ktorý plní širokú škálu sociálnych a ekonomických funkcií. Zároveň je v pozícii prostriedku, cez ktorý sa človek oslobodzuje a získava slobodu.
Ak takéto myšlienky prostredníctvom aktivistického odkazu a zbierok z charitných koncertov infikujú aj rozvojové krajiny zruinované socializmom, centrizmom a následnou príživníckou korupciou vládnucej elity, žaloba bude samozrejme podaná na plecia džungle nadnárodného kapitalizmu a ekonomickej slobody. Z toho pre socialistických liberáloch plynie ďalší špecifický odtieň: latentný ekonomický nacionalizmus. Teda v ekonomike sú presne tým zlom, proti ktorému v otázkach slobody úpenlivo bojujú – proti diktátu a nacionalizmu.
Miesto skutočnej pomoci v podobe ekonomickej globalizácie a liberalizácie voľného obchodu nasyťujú naše senzibilné uši ódami o ľudských právach. Tie sú spolu s ľavicovým pacifizmom pre súčasných diktátorov asi takou veľkou neznámou, ale zároveň aj príležitosťou na trvalý "rozvojový" dôchodok.

Dá sa vôbec zachytiť v týchto slovách slovenská liberálna ľavica?

Made in Slovakia

Jednoznačné áno nepoznám. U nás prúdia dva väčšinové smery: nacionálny socializmus (starší priaznivci) a ľavicový liberalizmus (mladá spoločnosť), ktoré sa častokrát podávajú v jednom intelektuálnom kokteile. Podávajú ho väčšinou komunistickí barmani, čo je dôsledkom historickej epochy komunizmu a veľkej škály jeho nesmrteľných noshledov prevlečených do liberálnych kabátov. Z tejto paralely a všeobecnej neznalosti trhovej ekonmiky sa v mysliach našich "liberáloch" zrodila latentná anitkapitalistická mentalita. Mladá myseľ by mala svoje ľavicovo-liberálne intelektuálne elity hľadať skôr tam, kde ručička ukazuje (na komunizmom nepoznačený) západ.
Aj tá naša krehká ANO je skôr len taký liberálny paškvil s hŕstkou voľnomyšlienkarov doľava (Eva Černá, Jozef Heriban a spol.) a nepatrnou skupinkou doprava (Rudolf Zajac, asi jediný viditeľný klasický liberál na Slovensku). Dá sa čosi usúdiť z priazne mladých voličov k istej politickej strane – SMERU. To však značí aj nízku averziu voči komunistickej minulosti a mierny príklon k maďarskej karte. Západný ľavicovo-liberálny rakovinový nádor nám „žiaľbohu“ nehrozí, my si pestujeme ten svoj, náš slovansko-vlastenecký, s náhubkom europeizmu. Nám ostatným ostáva iba tuhá viera v silnú konzervatívno-liberálnu onkológiu, ak nie v Boha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo