Keď umrie ticho

Keď prestaneme mlčať bude hovoriť niekto iný. Bude hovoriť svoje slovo našimi perami. Zaplníme vetami smetisko banalít. Neostane v nás viac miesto pre odkaz. Zabudneme, že sme ho mali...,na jeho mieste budú stáť sakrálne sochy doby. Okrúhle reči, voňavé maniere a odmeraný lesk. Keď stratíme zreteľné ticho nájdeme velkolepú biedu sna. Nájdeme dno prečnievajúce z tmy reflektorov. Keď zahodíme pernamentnú samotu ocitneme sa v povrchnosti. I to vrelé podanie rúk bude chladným objatím. Kam pozrieme bude prázdno. ale iné ako sme odmietli. Bude hlboké, zväzujúce a neplodné. Nebude v ňom priestor pre túžbu, nebude v ňom čas vytrvať a nebude v ňom sila rozhodnúť sa. Keď umrie posledný zvon bimbajúci na ticho v našom ja. Umrú obsahy významov. Ostane len prúd bez prameňa. A v rieke sa budú vedľa seba topiť zhrdzavené a ešte neodbalené, no dávno vykradnuté pravdy a chromé postoje.
Keď umrie ticho, umrú ideály. Umrú posolstvá a poslania. Naplnenosť nebude mať kam vstupovať, naše vnútro bude obsadené...