Školské vyučovanie v európskom staroveku nabádalo mladých ľudí k čnostnému životu. Robilo to aj pomocou krátkych aforizmov, z ktorých niektoré sa stali povestnými.

1. ĆNOSŤ JE NAJVAĆŚIE DOBRO, NERESŤ JE NAJVAĆŚIE ZLO

Zábavy sú prchavé, zdravie sa pominie, aj o majetok človek prichádza. Čnosť je imanie duše, trvalý statok. Vedomie, že robíme dobre, nám dáva väčší pocit šťastia, než čokoľvek iného. O túto vnútornú radosť nás nemôžu pripraviť ani životné nehody. Čnostný človek je šťastný i vo svojej smrti.

2. CESTA ĆNOSTÍ JE TVRDÁ, CESTA NERESTÍ ĹAHKÁ

Ľudský humanizmus akéhokoľvek odtieňa je optimistický. Verí, že človek je v zásade dobrý a že zlo sa dá premôcť dobrým poučením a dobrou výchovou k čnosti.

Aj kresťania sú optimisti, i keď iného charakteru. Dobre si totiž uvedomujú, že človek, hoci bol stvorený ako dobrý, predsa len trpí na následky dedičného hriechu a je vystavený pôsobeniu Zlého, nečaká ho zápas iba s „krvou a telom“, ale taktiež s kniežatstvami a mocnosťami zla a úkladmi diabla (porov. Ef 6, 11-12). Kresťania si preto nemyslia, že by človeku stačili samotné ľudské sily k prekonaniu zla, ktorému je vystavený. Napriek všetkému však veria, že Božia pomoc, sila milosti vedie človeka k tomu, aby padnutú ľudskú prirodzenosť mohol očistiť. Hriechom sa naklonila ku zlu, čnosť je návyk, ktorý ju môže priviesť späť k dobru.

Ak bolo povedané, že „cesta čnosti je tvrdá“, predsa len toto tvrdenie sa nemôže chápať tak, akoby šlo o ubíjajúcu lopotu, pri ktorej niet úľavy. Hovorí sa, že zvyk je druhá prirodzenosť. Prirodzené jednanie býva spontánne, ľahké. Pre starých kresťanských spisovateľov je čnosť návrat k prvotnej, pôvodnej, hriechom nenarušenej prirodzenej povahe. Človek vyšiel z rúk Božích dobrý, naklonený ku všetkému dobrému, dokonale čnostný. Čnosť je teda návrat do raja. Z toho plynie, že čnostný život je vlastne ľahký a dáva šťastie. Neľahký je iba na začiatku. Preto si vyžaduje istú tvrdosť pokánia, námahu, sebapremáhanie. Avšak čoskoro sa stáva tým ľahší, čím radikálnejšie a pevnejšie bolo počiatočné pokánie.

3. NERESTÍ JE MNOHO, ĆNOSTI TVORIA JEDNOTU

Podľa sv. Tomáša Akvinského čnosti rastú úmerne, tak ako prsty na ruke. Zo skúsenosti je známe, že ten, kto sa usiluje zdokonaliť v jednej čnosti, zväčšuje tým rast i iných čností. Preto sa odporúča tzv. partikulárne spytovanie svedomia, mesačné predsavzatie cvičiť sa v jednej čnosti. Svätý František Assiský vo svojom Pozdravení (alebo tiež Chvále) čností hovorí o ich jednote toto: „Kto má jednu (čnosť) a ostatné neuráža, má všetky. A kto uráža jednu, nemá žiadnu a uráža všetky.“ Napr. niekto je úprimný, ale chýba mu takt a jemnosť; trpí tým obraz celého človeka.

4. ZLATÁ STREDNÁ CESTA

Aj správna zásada vedie na scestie toho, kto nepozná mieru. Podľa Aristotela je teda čnosť uprostred medzi dvomi opačnými neresťami. Tak napr. rozvážny človek nie je ani bojazlivý ale ani opovážlivý. Šetrný nerozhadzuje peniaze, ale si musí dať pozor, aby sa nestal lakomcom. Preto sa často hovorí o „zlatej strednej ceste“. Kresťanskí autori sa tu odvolávajú na „večnú múdrosť Šalamúnovu“, pretože i Kniha múdrosti začína povestným napomenutím, že všetko má svoj čas a svoju mieru (porov. Kaz 3, 1nn). Veľmi známy je tiež výrok sv. Antona pustovníka: „Bez rozvážnosti sa i dobro obráti na zlo“. Je preto potrebné vo všetkom zachovať správnu mieru.

Toto napomenutie je samozrejme potrebné správne chápať. Neznamená to, že by sme „nemali preháňať“ v snahe o čnosť. O dobro sa musíme snažiť všetkou silou i všetkou horlivosťou. Ide však o to, čo je skutočné dobro. Duchaplne by sa dalo povedať, že „prostrednou“ horlivosťou sa nenájde nikdy správny „stred“ čnosti.

5. ĆNOSŤ JE SAMA SEBE ODMENOU

Obyčajne pracujeme za odmenu alebo aspoň chceme prácou niečo dosiahnuť. Za dennú prácu dostáva robotník peniaze a tie mu umožňujú žiť. Aká odmena je však za čnostný život? Stoickí filozofi považovali už samotnú túto otázku za nedôstojnú. „Čnosť je,“ ako hovorili, „najvyššie dobro“, a preto sa nerobí už pre niečo vyššieho. Človek je za svoju námahu dostatočne odmenený už tým, že je čnostný.

Uvedená zásada vyzerá veľmi ušľachtilo. Kresťania však váhali, či ju majú prijať a keď, tak v akom zmysle. Cieľ i odmena života je Boh. Preto šlo kresťanom o to, aby stanovili, ako spolu súvisí čnostný život a život v Bohu. Inšpiráciou k tejto téme je evanjeliové podobenstvo o robotníkoch najatých pracovať do vinice v rôznych časových intervaloch. Tí, čo pracovali celý deň očakávali vyššiu finančnú odmenu, než tí, čo robili iba jednu jedinú hodinu. Podobenstvo naznačuje, že odmenou pre kresťana (čnostného človeka) je už to, že celý deň (život) mohol mať účasť na konaní služby v prospech rastu Božieho kráľovstva vo svete i v ňom samotnom. Zároveň však hovorí i o večnej odmene, ktorého obrazom je „denár“; ktorý dostane každý, kto vo vinici Pána pracoval, bez ohľadu na dĺžku pracovnej doby. Lotor po pravej strane je existenciálnou ilustráciou tejto večnej odmeny. Že však v nebeskom kráľovstve nie je postavený na roveň napr. Panny Márie, Kráľovnej všetkých svätých, a že ani v živote nemal možnosť zažiť útechu plynúcu z čnostného života, je tiež pravda. Veľkosť, či intenzita milosti, ktorú sme počas „celodenného“ úsilia o čnostný život získali, ide s nami a smrťou ju nestrácame.

6. KRISTUS - SÚHRN VŚETKÝCH ĆNOSTÍ

Pre posledného veľkého filozofa Grécka Plotina je Boh zvrchovaná duchovná krása. Čnosť zdobí, krášli. Čnosťami sa zdokonaľuje Boží obraz v človeku, a tak sa teda prehlbuje naše spojenie s Bohom. Naše spojenie sa uskutočňuje skrze Krista. Preto Origenes stotožnil čnosti s Kristom. Možno sa pritom inšpiroval novoplatonskými úvahami. Isté však je, že sa priamo odvoláva na Evanjelium. Tam čítame, že Kristus je pravda (porov. Jn 14, 6). On je tiež spravodlivosť, čistota, láska. Ak žijeme podľa pravdy, ak praktizujeme evanjeliovú čistotu a lásku, skrátka, ak rastieme v čnostiach, rastie v nás Kristus, máme v sebe Krista.