O Gen Z sa píše ľahko.
Že sú precitlivení.
Že nič nevydržia.
Že nemajú disciplínu.
Že chcú všetko hneď.
Že „za nás to bolo inak“.
Áno. Za nás bolo veľa vecí inak.
Lenže mladý človek dnes neprichádza do práce ani do školy ako čistý hárok papiera pripravený na firemnú víziu, KPI a osobný rozvojový plán v PowerPointe.
Prichádza do sveta, ktorý je rýchly, hlučný, cynický, neistý a miestami úplne absurdný. A potom sa čudujeme, že jeho prvá reakcia nie je vždy vyrovnaný profesionálny výkon, ale normálna ľudská obranná reakcia na príšerný tlak okolo.
Nedávno som pracoval so študentkou, ktorá v prvom semestri takmer vyletela zo školy.
Nie preto, že by bola hlúpa.
Nie preto, že by bola lenivá.
Nie preto, že by „nemala hodnoty“.
Skôr preto, že sa v tom celom potrebovala najprv zorientovať. V škole. V práci. V sebe. V očakávaniach dospelých, ktorí často hovoria o podpore, ale v praxi chcú najmä rýchly výkon bez vedľajších prejavov človeka.
Postupne sa z nej stala vyrovnaná mladá žena, ktorá začala fungovať aj v škole, aj v zamestnaní.

Nie vďaka transformačnému „quick win“ peklu.
Nie vďaka motivačným frázam.
Nie vďaka tomu, že na ňu niekto pritlačil a nazval to leadership.
Ale vďaka trpezlivosti, hraniciam, dôvere, normálnemu rozhovoru a postupným krokom.
Práca s Gen Z je náročná. Naozaj.
Vyžaduje čas, nervy, citlivosť, dôslednosť a schopnosť nezľaknúť sa prvého chaosu. Vyžaduje človeka, ktorý vie byť pevný bez toho, aby bol cynický. A láskavý bez toho, aby bol naivný.
Takže ak sa na to necítite, je to v poriadku.
Len to, prosím, nechajte tak.
Nevychovávajte cez statusy.
Nediagnostikujte celú generáciu z jednej zlej skúsenosti.
A nevypisujte na LinkedIne múdrosti o mladých ľuďoch, s ktorými ste si nikdy reálne nesadli, nevydržali ich neistotu a nepomohli im prejsť cez obdobie, keď ešte nevedeli, ako sa v tomto svete postaviť na vlastné nohy.
Lebo niekedy z človeka, ktorý „to nezvláda“, nevyrastie problém.
Niekedy z neho vyrastie veľmi schopný človek.
Len nie za tri týždne, nie podľa šablóny a určite nie v režime quick win.