Tabuľová vojna na pokračovanie: Prípad Ján Ferenčík

V marci tohto roku mediálnym éterom zarezonovala kauza spojená s odhalením búst dvoch osobností, ktoré výrazne zasiahli do toku politických dejín medzivojnového Československa a prvej Slovenskej republiky. Pomníky Ferdinanda Ďurčanského a Jánosa Eszterházyho sa stali okamžite predmetom vypätých sporov. Pozornosť mienkotvorných denníkov sa na ne sústredila až natoľko, že súbežne vrcholiaci konflikt podobného charakteru na Liptove zostal akoby v ich tieni.

Pri otázke, kto bol Msgr. ThDr. Ján Ferenčík , by pravdepodobne 99,9 % opýtaných zostalo v rozpakoch. Znalejší priaznivci našich moderných dejín a historici ho snáď registrujú ako Hlinkovho nástupcu na ružomberskej fare, tým sa však ich obzor vo väčšine prípadov končí.

Ján Ferenčík sa narodil 1. novembra 1888 v Kežmarku. Po absolvovaní nižších stupňov škôl nastúpil na štúdium teológie, ktoré definitívne ukončil roku 1918 doktorátom. Medzitým pôsobil od roku 1911 ako kaplán v Liptovskej Lúžnej, Liskovej a Ružomberku. Počas existencie Československej republiky bol nielen radovým kňazom, ale angažoval sa i v pedagogickej sfére ako profesor učiteľskej prípravky, špirituál a rektor bohosloveckého seminára v Spišskej kapitule. V uvedenom období rovnako zastával aj post riaditeľa Ústrednej katolíckej kancelárie a špirituála v bratislavskom Svoradove. Súčasne bol aktívny v oblasti publicistiky – okrem viacerých pôvodných spisov s náboženskou tematikou sa venoval prekladateľskej a edičnej činnosti (redigoval časopisy Svätá Rodina, Rozvoj či Plameň). Navonok teda žiadne kontroverzie, Ferenčíkovu prácu na duchovnom i kultúrnom poli nemožno zhodnotiť inak ako skutočne záslužnú, za čo mu na znak vďaky Ružomberský katolícky kruh pri príležitosti 100. výročia svojho založenia odhalil na stene historickej budovy fary pamätnú tabuľu.

Prišiel však rok 1938 a s ním veľa dôležitých zmien nielen vo vývoji Československa, ale tiež vo Ferenčíkovom živote. Po smrti Andreja Hlinku zaujal uprázdnené miesto farára v Ružomberku, pričom funkciu prevzal už v nových politických pomeroch. Medzičasom, 6. októbra sa slovenská autonómia stala skutkom a Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorej bol členom, si postupne začala budovať svoje pozície s cieľom úplného prevzatia mocenského kormidla do vlastných rúk, čo sa jej v krátkom časovom horizonte napokon aj podarilo. Položené základy autoritatívneho systému pretrvali i po 14. marci 1939 a v podmienkach Slovenského štátu sa plne etablovali. V súlade s (oficiálne) kresťanským charakterom režimu logicky stúpol vplyv katolíckej cirkvi na život spoločnosti a politiku. Ferenčík na toto fórum vstúpil ako poslanec Snemu Slovenskej krajiny (neskôr Slovenskej republiky) a predseda župnej organizácie HSĽS. S týmito reprezentatívnymi funkciami sa v dobovom kontexte povedľa výhod nutne pútali určité riziká, ktoré mali z hľadiska retrospektívneho vnímania potenciál vrhnúť na činnosť danej osoby nie príliš svetlé farby. Podobne, ako v každom nedemokratickom režime sa mnohí dali na cestu konformnosti a z rôznych pohnútok napáchli zlopovestným „duchom doby“. To bol aj prípad Jána Ferenčíka.

Ferenčík sa ako šéf straníckej organizácie v Tatranskej župe nemohol utiahnuť do ulity a záležitosti, za ktoré bol zodpovedný, riadiť spoza kancelárskeho stola. Od uvedenej funkcie sa vyžadovali početné verejné prejavy, vystúpenia na slávnostných manifestáciách či príležitostné články v regionálnych novinách. A práve na tomto mieste nastáva problém, ktorý Ferenčíka zásadne kompromituje ako verejného činiteľa, kňaza i človeka – vo viacerých z nich totiž otvorene deklaroval svoj obdiv k ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi...

Ferenčíkove reči, publikované na stránkach Tatranského Slováka, nedávno „odhalil“ v Ružomberku žijúci český historik Stanislav Chytka s ďalším spolupracovníkom Liptovského múzea Jozefom Karikom, ktorý v tom čase pôsobil tiež ako redaktor lokálnej televízie a spoločne zahájili kampaň za odstránenie jeho tabule z budovy mestského úradu. List vtedajšiemu primátorovi požadujúci stiahnutie pamätnej tabule, ani odvysielaná reportáž nepomohli, doska zostala na svojom mieste visieť naďalej. Situácia sa zmenila až po posledných komunálnych voľbách, kedy nominanta KDH Michala Slašťana vo vedení radnice vystriedal kandidát s podporou Smeru-SD Ján Pavlík. Lobing za odstránenie tabule nabral po troch rokoch znova na obrátkach v marci 2011. Jej líder Karika využil prebiehajúcu diskusiu okolo Ďurčanského a na neriešenú Ferenčíkovu kauzu upozornil v rozhovore pre denník SME. Medializácia prípadu bola už len katalyzátorom vývoja, v priebehu dvoch týždňov tabuľu na pokyn primátora sňali a odovzdali majiteľovi.

Riešenie vyvolalo prirodzene protichodné reakcie – na jednej strane uspokojenie, na strane druhej pobúrenie. Dovolím si priamo a vecne z pozície nezaangažovaného pozorovateľa predostrieť niekoľko vlastných poznámok a postrehov k celému priebehu sporu.

Je nespochybniteľné, že Ján Ferenčík vykonal počas svojho politického pôsobenia v rokoch 1939 – 1945 nadprácu, ktorú vykonať nemusel. Obdivné vyjadrenia na „Führerovu“ adresu plusové body jeho morálnemu profilu nepridávajú, práve naopak. Bez akýchkoľvek snáh o bagatelizovanie vyjadrení župného predsedu HSĽS by si však iniciátori kampane mali položiť celkom legitímnu otázku: O čom inom mal vlastne Ferenčík hovoriť na oslavách Hitlerových narodenín? O peknom počasí? To sotva. Vyhnúť sa pri tejto príležitosti patetickým oslavným vetám venovaným hlave Tretej ríše bola rovnako nepredstaviteľná myšlienka, ako žeby na oslavách 1. mája v 50. rokoch rečníci nespomenuli nehynúce zásluhy súdruhov Vladimíra Iľjiča Lenina a Josifa Vissarjonoviča Stalina v boji za budovanie socializmu. Veľmi úboho a pre Kariku ako vyštudovaného historika tiež profesionálne devalvujúco vyznievajú prívlastky, ktorými Ferenčíka veľmi smelo a sebavedome častuje („fašistická sviňa“ a pod.). Vôbec štýl, akým prezentuje jeho osobu, musí neznalého čitateľa priviesť k jednoznačnému záveru, že Ferenčík bol nacista telom i dušou. Ak by si však Karika detailnejšie preštudoval archívne dokumenty, možno by sa dopracoval k zaujímavému materiálu – konceptu prednášok z cirkevných dejín (ročník 1936/37), kde Ferenčík zaujíma k nacizmu až prekvapujúco diametrálne odlišné stanovisko, než aké mal mať podľa aktivistov kampane: „... Prišlo však národne socialistické hnutie k moci r. 1933 a s ním začalo sa „nové pohanstvo“ intenzívne forsírovať na úkor kresťanstva. Program národne sociálnej strany Hitlerovej neobsahuje nijaký paragraf proti cirkvi, ale spomína nové náboženstvo mravov a mravného cítenia germánskej rasy... Biskupi boli hatení vo vykonávaní svojej pastierskej činnosti. Katolícka tlač bola takmer celkom zastavená. Proti katolicizmu pracovalo sa a pracuje sa najväčším terorom. Katolíckej mládeži znemožňuje sa návšteva kostolov. Katolíctvo je zahnané do katakomb. Väzenia sú preplnené katolíkmi a veriacimi protestantmi. Kresťanstvo jednako hrdinsky sa bráni proti Hitlerovej tretej ríši“. (Štátny archív Bytča, pobočka Liptovský Mikuláš, fond Ján Ferenčík, škatuľa 1).

Vytvorenú schému obrazu Jána Ferenčíka nechal Karika pre efekt podoprieť i odbornými posudkami od troch vedeckovýskumných inštitúcií. Hoci všetky svorne zaujali k Ferenčíkovi viac-menej jasne negatívne stanoviská, v odborných kruhoch vonkoncom pri všetkej úcte veľkú váhu mať nemôžu. Nik z oslovených pracovníkov Historického ústavu SAV, Vojenského historického ústavu či Múzea SNP a dokonca ani nik z ich kolegov sa touto osobnosťou nikdy výskumne nezaoberal, nenapísal o nej jednu-jedinú štúdiu či aspoň biografický článok a o jej pôsobení vedia zrejme toľko, koľko sa dozvedeli z internetu alebo ústnym podaním.

Pre predstaviteľov organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov i pre investigatívnu žurnalistiku (alebo občiansky aktivizmus?) Jozefa Kariku skrývajú steny ružomberských budov ďalšie výzvy. Tou nasledujúcou by mohla byť napríklad tabuľa rotmajstra Ľudovíta Hruboňa na Dončovej ulici – na jednej strane jedného z hlavných organizátorov Povstania v meste, no súčasne i spoluorganizátora vyvraždenia niekoľkých desiatok miestnych Nemcov – bezbranných civilistov počas SNP. Uvidíme, či naberú odvahu rúbať do vlastných radov alebo vo svojom úpornom boji proti všetkým humanite sa protiviacim zjavom zostanú na polceste.

Pre Ružomberský katolícky kruh môže byť kauza dobrým ponaučením do budúcna. Vedenie spolku by si malo podľa starej zásady „dvakrát meraj a raz rež“ pred inštaláciou pamätnej dosky dobre rozmyslieť, či je vhodné vo verejnom priestranstve umiestňovať tabule dejateľom, ktorí nemajú čistý štít a pri reakciách na útoky voči nim ich nekriticky obhajovať, častokrát veľmi infantilnými protiargumentmi. Riskujú tak totiž, že stratia nielen vážnosť, ale aj ľudskú tvár.

Anton Hruboň
Autor je šéfredaktor portálu DruhaSvetova.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo