Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
06. marec 2021

Výpoveď jednej mamy: Teraz som „opátkou“ vlastného kláštora

Inšpiratívny príbeh Anny z dedinky na Horehroní
Výpoveď jednej mamy: Teraz som „opátkou“ vlastného kláštora

Vidiek nemusí byť len o farmárčení. Krása vidieckej krajiny nás inšpiruje cibriť si všímavosť, pozýva nás obdivovať nádheru a hravosť všetkého stvoreného. Učí nás chváliť Boha a byť pozornými voči svojmu okoliu: voči potrebám matky Zeme, slabosti svojich detí i voči starým susedom. O týchto svojich skúsenostiach, ako i o skrytom, no na tvorivosť bohatom živote mamy na vidieku nám porozprávala Anna z Horehronia, ktorá je matkou 3 detí a štvrtého na ceste. Okrem potuliek s deťmi po chotári rada píše, číta aj náročnú literatúru, spolu s manželom sa venuje foteniu krásy okolo a je aj autorkou nasledujúcich fotografií.

Vyrastala som v rodine spätej s prírodou, so štyrmi súrodencami sme bývali vo veľkom starom dome uprostred Liptovského Mikuláša, blízko stála pošta, knižnica, škola a aj autobusová stanica, z ktorej sme vyrážali na výlety do okolitých hôr. S detstvom sa mi spája najmä pocit bezpečia, prítomnosť rodičov, ktorí majú na svoje deti čas, a potom príroda, hlavne les, ihličnatý, severoslovenský, ktorý sa s nadmorskou výškou mení na kosodrevinu. A potom hole, kde sedíme s chlebom a vajíčkami uvarenými natvrdo, počúvame svište, sledujeme hrebeň, poľskú krajinu v diaľke a ak máme šťastie, zazrieme aj kamzíky. 

Spomínam si, ako som v jednej z kníh prozaičky Jany Bodnárovej, rodáčky práve z okolia Liptovského Mikuláša, čítala, že hory, najmä majestátny Baranec, pod ktorým leží jej rodná obec, na ňu v útlom veku vplývali depresívne, že mala z Baranca strach. Ja som, naopak, strach z lesov nemala nikdy a práve tento pocit – niečo z mojej vizuálnej pamäti detstva v lesoch a horách, z pohľadov z balkóna rodného domu práve na Baranec – som si vždy chcela preniesť do svojho života ďalej, s mužom a s deťmi.

Vidiek pre mňa znamená blízkosť šumu lesa

Krátko pred pôrodom našej tretej dcéry sme kúpili starší dom v obci vzdialenej 14 km od Banskej Bystrice. Bol vcelku zachovalý, mal drevené podlahy, ktoré sa dali vybrúsiť, veľkú záhradu s ovocnými stromami a cez okná do domu dopadalo príjemné svetlo. Postupne som zistila, že kúsok od domu máme lesné, značkou označené chodníky, kam s deťmi často chodíme, a potom ďalšie a ďalšie kúsky lúk a lesov. Tie majú svoju históriu a ja som ju vždy túžila poznať, lebo tento kraj, to sú kopce, buky, smreky, staré bane, minerálne pramene, permoníci, osady v úzkych dolinách, masové hroby z obdobia SNP... A o tomto som chcela vždy od susedov vedieť viac ako o pestovaní mrkvy alebo papriky. 

Vidiek pre mňa znamená blízkosť šumu lesa, kvety a bylinky, ktoré sú na dosah ruky, ktoré na jar zbierame a lepíme do herbára. Kvalita života mimo mesta pre mňa spočíva v okamihoch, keď za záhradnou bránkou v húštine pri Hrone zbadám bociana so žabou v zobáku, občas volavku a na jeseň kŕdle kačíc, keď z okna s kávou v ruke pozorujem veveričky a počujem ďatľa; keď si s deťmi potom o zvieratách a prírode čítame, sediac pod hruškou a šomrúc, že teraz sa vôbec nemôžeme hrať v pieskovisku, lebo sladké hrušky chutia aj sršňom a tri, štyri týždne v roku nás obťažujú, sú blízko nás, ale neútočia.  

H. D. Thoreau v jednej zo svojich esejí píše, že „rôzne veci sú nášmu zraku skryté ani nie tak preto, že by sa nachádzali mimo nášho zorného uhla, ako z toho dôvodu, že nepresvedčíme svoje myslenie a oči, aby sa na ne zamerali.“ Zdá sa mi to veľmi podstatné, preto sa vo výchove snažím deťom vycibriť všímavosť (alebo ma učia všímavosti skôr ony?) a spolu s Thoreauom ich naučiť aj umeniu chôdze – nájsť záľubu  v obyčajnom kráčaní a pozorovaní okolia. Thoreau to mal, samozrejme, ľahšie, lebo nikdy nenarážal na nechuť, únavu a lamentácie svojich potomkov, no ja sa nevzdávam, lebo podobne ako tento inšpiratívny pútnik po lesoch Nového Anglicka, aj ja sa chôdzou dostávam k prameňom života. Chôdza je dobrodružstvom, expedíciou po chotári s ďalekohľadom a pohárikom na pozorovanie hmyzu v batohu. Je to náročná skúška trpezlivosti, keď chcem rýchlo napredovať, ale deti stoja za každou vŕbou, chcú piť, jesť alebo sa vrátiť domov.

„Skloníme sa, aby sme sa dotkli a ošetrili rany druhých? Skloníme sa, aby sme sa navzájom vzali na plecia? To je súčasná výzva, z ktorej nesmieme mať strach,“ píše pápež František v encyklike Fratelli Tutti. Často rozmýšľam, že práve takto si ošetrujeme rany aj my so susedmi, keď stojíme pri plote a vymieňame si svoje príbehy. Moje deti sú pre bezdetných susedov dôchodcov svetlom, ich veselé hlasy, krik a poletovanie. Susedia mi často „ošetrujú rany“ svojou štedrosťou, keď v nedeľu za obedom dostaneme podnos so šiškami, od ďalších susedov už koncom mája hlávkový šalát, v októbri debničku s jablkami a párkrát do mesiaca vajíčka od tzv. „šťastných sliepok“. Môj muž, kardiológ, im zase pomôže s ich zdravotným stavom, poradí, nastaví liečbu, povzbudí. 

Inzercia

Práca mamy? Neviditeľná, nedocenená... no krásna a tvorivá

Mám tri deti a štvrté by sa malo čoskoro narodiť. O deti sa starám deviaty rok, nikdy som  „nepracovala“, ale keď čítam v Laudato si o ľudskej práci, že by „mala byť priestorom ...mnohorakého osobného rozvoja, kde sa prelínajú viaceré dimenzie života: kreativita, projekty do budúcnosti, rozvoj schopností, uplatňovanie hodnôt, komunikácia s inými, postoj adorácie“, tak je to presne o mne, o mojej namáhavej práci mamy. Moja práca je nedocenená, neviditeľná, ale je v nej veľká sloboda. Som spokojná, mám čas na čítanie, na pozeranie klubových filmov (občas), keď to epidemiologická situácia dovoľuje, tak na návštevu knižníc, tvorivých dielní, galérií, múzeí a na cestovanie. Nič ma nestresuje, je tu priestor na čítanie a učenie sa s deťmi cez zážitky. Teší ma, že nemusím kvôli zamestnaniu alebo nejakým projektom odmietať vlastné deti, že nemusia chodiť do škôlky, že sa môžeme len tak motať svetom a premýšľať, ako v budúcnosti pomôžeme ako rodina našej obci a skautskému rodinnému oddielu, do ktorého patríme. Momentálne však dokážem byť len „opátkou“ svojho vlastného kláštora, ako píše Rod Dreher v Benediktovej voľbe, snažím sa  zabezpečovať,„aby bol život našej rodiny usporiadaný takým spôsobom, že poslanie poznať Boha a slúžiť mu je jasné všetkým jeho členom.“ 

Som v 39. týždni tehotenstva, čoskoro bude moja hlavná náplň práce starostlivosť o malé dieťatko, možno bude uplakané a možno nie, ale viem, že „môj vidiek“ mi bude oporou. Že svetlo medzi konármi stromov, vietor a vtáky, ktoré prilietajú z juhu a štebocú v záhrade, mi pri starostlivosti o štyri deti budú nenahraditeľnými pomocníkmi. 

 

Pripravila Ivana Németová 

 

Inšpiratívne príbehy z vidieka je projekt iniciatívy Kresťan na vidieku, spoluorganizátormi sú Fórum života a Fórum kresťanských inštitúcií (FKI). Zverejňované sú v rámci portálu Zastolom.sk.
Ak chcete dostávať príbeh a kresťanské enviro-inšpirácie každé 2 týždne do svojej mejlovej schránky, prihláste sa na odber 
newslettra Kresťan na vidieku.
Dávame Vám do pozornosti aj záznam webinára 
V ZDRAVOM TELE – ZDRAVÝ DUCH, ktorý sa nedávno uskutočnil, a tiež viacdielny seminár SEMENÁR, ktorý odštartujeme už vo štvrtok 11.3.2021.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Krížová cesta súčasnej doby

Krížová cesta súčasnej doby

Dajú sa nájsť spojivká s našimi krížovými cestami a tou, ktorú prešiel Ježiš? Spojenie proroctiev napísaných stovky rokov pred Ježišovým narodením a povzbudenia z modlitieb žalmov? Existuje niekde napísaná odpoveď na naše problémy a trápenia? Môžte to skúsiť. Slová žalmov ku každému zastaveniu prišli „náhodne“ otvorením si knihy žalmov počas modlitby. Nech vás nimi Pán povzbudí tak, ako povzbudil mňa. Nech vás prevedie cez ťažkosti života, ktoré možno práve teraz prežívate. Venujem zvlášť všetkým, ktorí sa cítia opustení, sami a majú veľa trápení.