Obri - Nefilim IV.

„Keď Kelti uvideli dolmeny- stavby zostavené z obrovských kamenných podstáv a dosiek, pokladali ich za stoly obrov. V Portugalsku sa dolmeny dodnes označujú antas, hrob či stavba obra. Podľa starých bájí boli staviteľmi Mykén kyklopovia, obri s jedným okom na čele. Homér sa domnieval, že dielom obrov bolo aj mesto Tíryns, ktorého hradby dosahovali výšku 20 a šírku 8 metrov. Legendy o záhadných obroch, ktorý hravo premiestňovali veľké kamene, sa rozprávajú na všetkých britských ostrovoch.“ (Krušina 2001, 275)

Akú veľkosť mohli dosahovať obri, o ktorých sa hovorí v knihe Genezis? Máme nejaké číselné údaje? Jeden číselný údaj je v Biblii, kde sa píše, že Goliáš meral 6 lakťov a 1 piaď. V závislosti od toho, čo považujeme za jeden lakeť, by to mohlo byť niečo okolo 3 metrov. Jasnovidec Edgar Cayce v rámci jedného svojho výkladu o Atlantíde povedal: „Boli rôznej veľkosti, od trpaslíkov po obrov – pretože vtedy na zemi žili obri, ľudia (ako by sme dnes povedali) vysokí (cca 3,5 až 4 m), silnej telesnej konštrukcie.“ (Cayce 1995, s. 47) Teda neboli to až takí obri, ktorí by dosahovali výšku 15 alebo 20 metrov, ako si ich niekedy predstavujú filmári, ale len skromných 3,5 až 4 metre.

Na internete môžeme nájsť fotografie obrovských ľudských kostier, ktoré by mali dokazovať existenciu obrov. V National Geographic však vyšiel článok o tom, ako sa takéto obrázky dajú vyrobiť pomocou photoshopu.

Ak sa nemýlim, tak človek s najväčšou nameranou výškou mal 272 cm. Tento človek mal problémy s chôdzou a zomrel pomerne mladý, pretože ľudské telo, najmä naša kostra, nie je uspôsobené na takúto výšku. Takou síce extrémnou, ale stále znesiteľnou hranicou, je možno 220 cm. Preto, keď vidíme niekde na internete alebo v časopisoch ľudské kostry, ktoré majú desať a viac metrov, tak ide určite o podvod. Človek vysoký tri a viac metrov by mal problém sa pohybovať. Preto obri, ak dosahovali výšku 4 metre, museli mať iný typ kostry, ako máme my. Museli byť oveľa robustnejší a svalnatejší ako sme my. Boli to síce ľudia, ale zároveň by sme mohli povedať, že tvorili zvláštny druh ľudí asi ako Neandertálci. Pravdepodobne sa ale od nás odlišovali viac ako Neandertálci.

Aj Cromagnonci dosahovali bežne výšku okolo dvoch metrov, takže to boli tiež poriadne ráňavy, ale k obrom mali stále ďaleko.

V minulosti existovalo viacero druhov človeka. Spomenul by som napr. druh Homo Floresiensis, čo boli takí hobbití ľudia s výškou okolo 110 cm, pomenovaní podľa náleziska na ostrove Flores v Indonézii. Keď existovali takýto hobbití ľudia, prečo by nemohli existovať aj obrí ľudia?

Rekonštrukcia podoby nežnejšej príslušníčky rodu Homo floresiensis

Skeptický čitateľ by sa teraz mohol opýtať, či existujú nejaké kostrové nálezy obrov. Aj keď sa na internete a v rôznych neserióznych publikáciách objavujú fejkové fotografie obrovských ľudských kostier, zdá sa, že nejaké pozostatky po obroch sa predsa len zachovali.

Na stanici Viasat History som videl dokument, kde jeden zubár zo Sardínie tvrdil, že našiel ľudský zub nadmernej veľkosti. Veľkosť človeka, ktorému patril, odhadol na 2,5 metra. Poslal ten zub na výskum na Turínsku univerzitu, ale keď sa potom pýtal, ako ten výskum dopadol, oznámili mu z Turína, že zub sa stratil. Našťastie nie celkom, lebo on si ten zub nahral na video, čo bolo v tom dokumente aj ukázané.

O viacerých pozoruhodných nálezoch píše Zdeněk Krušina v pozoruhodnej knihe Tajné dějiny světa 2:

„V blízkosti Braytonu na hornom toku rieky Tenessee boli v polovici 19. storočia objavené skamenené  stopy dávneho humanoida so šiestimi prstami na nohách, s chodidlom širokým 25 cm. Tvor bol sprevádzaný prehistorickým obrovským koňom s kopytami veľkosti 24 krát 30 cm.

Roku 1833 kopali vojaci v kalifornskom Lampock Ranch sklad pušného prachu. Tu vo vrstve lávy našli ľudskú kostru vysokú 3,6 m. Mŕtvy mal v oboch čeľustiach dva rady zubov, bol obklopený ohromnými kamennými sekerami a zdobenými mušľami a kameňmi z porfýru s nerozlúštiteľnými symbolmi. Keď miestni indiáni začali nálezu pripisovať náboženský význam, úrady nariadili, aby kostra aj ostatné nálezy boli znova tajne pochované, takže ich nebolo možné podrobiť vedeckému výskumu.

Kostra s dvojitým radom zubov bola už skôr nájdená tiež neďaleko kalifornského pobrežia na ostrove Santa Rosa. Na základe následného výskumu sa vedci domnievali, že tento tvor lovil malých slonov, ktorí kedysi ostrov obývali.

Pri výkope základov pre kancelársku budovu narazili v roku 1891 robotníci v blízkosti Crittendenu v Arizone 2,5 metra pod zemou na titanský kamenný sarkofág. Kedysi v ňom bola pochovaná bytosť vysoká skoro 4 metre, ktorá sa však už dávno premenila na prach. V štôlni bane Eagle Coal v Bay Creek v Montane objavili baníci v novembri 1926 obrovské ľudské zuby – stoličky, uložené v uhoľnej vrstve starej prinajmenšom 30 miliónov rokov.

Roku 1936 našiel nemecký antropológ Larson Kohl na brehu jazera Elyasi v Strednej Amerike kosti obrovského človeka. Jeho rodáci Gustav von Konigswald a Franz Weidenreich objavili v rokoch 1937 až 1941 v honkongských a čínskych lekárňach niekoľko kostí ľudí obrovského vzrastu... Weidenreich informoval o týchto zvláštnych nálezoch na prednáške American Ethnological Society a spísal o nich celú knihu. V blízkosti mestečka Glen Rose na texasko-mexickej hranici našli v júni 1934 manželia Hahnovci kladivo s odlomenou drevenou násadou, vrastené do skalného bloku. V rovnakej vrstve starej 140 miliónov rokov boli neskôr nájdené kosti dinosaurov. Kovová časť kladiva bola daná na rozbor do Metalurgického inštitútu v Ohiu. Výsledkom bolo, že ide o zlúčeninu železa, chlóru a síry, v súčasnosti nevyrobiteľnú... Nález inšpiroval archeológa Carla Baugha k vykopávkam, pri ktorých urobil ďalšie senzačné objavy. V prastarých kamenných vrstvách našiel odtlačky obrovských ľudských nôh, bosých aj obutých, vedľa stôp dinosaurov. Vyzerá to presne tak, ako keby nejaký lovec praveké zviera prenasledoval. Paleontológ C.N. Dougherty lakonicky konštatoval, že v texaskom údolí obrov sú vo vrstvách starých 140 miliónov rokov stovky stôp dinosaurov patriacich rôznym druhom, súčasne so stopami obrovského človeka, ktorého chodidlá merali 55 cm.

V  júli 1877 našla skupina prospektorov v údolí Spring Valley v blízkosti Eureky v Nevade ľudskú stehennú kosť pevne zapustenú do horniny, do veľmi tvrdého karcitu. Keď kameň rozbili, objavil sa aj zvyšok takmer čiernych kostí nohy vrátane chodidla. Na tejto starej fosílii bola pozoruhodná tiež jej veľkosť: od kolena k päte merala noha 97,5 cm.Katolícky kňaz Carlos Miguel Vaca z Ekvádoru objavil v roku 1965 v provincii Loja na juhu krajiny fragmenty 7 metrov dlhej kostry obryne, ktorú dával do spojitosti s biblickými obrami.“ (Krušina 2001, 194-197)

V múzeu, v peruánskej Ice je mnoho kameňov, ktoré zobrazujú človeka ako súčasníka dinosaurov. 

Z. Krušina uvádza v knihe Tajné dejiny sveta viacero kurióznych objavov, ktoré nezapadajú do nášho chápania evolúcie a geologického vývoja zeme. Okrem týchto pozostatkov obrov, spomína viacero príkladov nálezov ľudských kostí, odtlačkov chodidiel človeka alebo ľudských nástrojov, ktoré boli nájdené v geologických vrstvách starých desiatky alebo dokonca stovky miliónov rokov. Tieto nálezy pôsobia, podobne ako v druhej časti spomínané vyobrazenia moderných dopravných prostriedkov zo starého Egypta, ako chyby v Matrixe. Vedci väčšinou považujú tieto nálezy za podvrhy, ktoré niekto (prečo by to robil?) sfalšoval. To je jedna možnosť. Druhá možnosť je, že tieto nálezy sú pravé a v takom prípade platí, že naše vedomosti o minulosti našej zeme a ľudstva sú viac ako skromné a je toho ešte veľa, čo nevieme.

Ja sa v tomto prípade neprikláňam jednoznačne ani k jednej, ani k druhej možnosti, ale ako nedogmatický človek som ochotný pripustiť obe. Tento typ objavov vedie pyšnú vedu, ktorá už všetko vie, všetko dokáže vysvetliť, takže už neexistuje žiadny priestor pre tajomno, k sokratovskej pokore „Viem, že nič neviem.“ Čím vie toho človek viac, tým sa pred ním otvárajú nové horizonty a tým viac si človek uvedomuje aj to, čo všetko nevie. Veľmi pekne sa to dá ukázať na príklade fyziky. Koncom 19. st. si fyzici mysleli, že všetko podstatné, čo sa dalo vo fyzike objaviť, už bolo objavené. Krátko na to ale prišla teória relativity a kvantová fyzika, ktoré priniesli zmenu vedeckej paradigmy. Dnes vieme, že väčšinu vesmíru tvorí tzv. tmavá hmota, ktorej podstate nerozumieme. Dnešní vedci vedia toho podstatne viac ako vedci pred 130 rokmi, ale zároveň s tým si viac uvedomujú aj obmedzenosť (hranice) svojho poznania.

Jedna z indícií hovoriaca v prospech existencie obrov sú aj viaceré mohutné stavby v minulosti, ktoré len ťažko mohli vytvoriť ľudia s technológiami staroveku. Nie sú to len pyramídy, či už tie v Gíze alebo bosnianske, ale napr. aj kamenná terasa v Baalbeku, ktorú už Rimania považovali za veľmi starú stavbu. Na nej sú umiestnené opracované kamene s hmotnosťou 900 ton. Pričom ešte v neďalekom lome nechali budovatelia terasy nedokončený blok vážiaci 1200 ton. Oni prepravovali takéto kamene ako keby sa nechumelilo, a pri tom sa chumelilo, lebo presúvať takéto bloky by bolo náročné aj v dnešnej dobe s vyspelou technikou. Je to stavba obrov, mimozemšťanov, ako tvrdí Däniken, alebo disponovali ich budovatelia nejakou, pre nás, neznámou technológiou?

Jeden z kamenných blokov v Baalbeku. Presúvať takéto bloky by bolo náročné aj dnes, ako to však dokázali ľudia v staroveku bez modernej techniky?

Jeden z odkazov príbehu o potope je, že ľudstvo sa môže skaziť. O tom istom je aj príbeh miest Sodoma a Gomora. Neexistuje len vývoj smerom hore, čiže evolúcia, ale aj vývoj smerom dole, devolúcia. Môžeme si to ukázať na príklade dnešných ľudoopov.

Hop a je tu ľudoop.

Časť dnešných opíc, ľudoopi, sú vlastne bývalí ľudia, ktorí sa zopičili, zdiveli. V mýtoch viacerých kmeňov (Krováci...) a národov (Aztékovia) sa hovorí, že opice sú bývalí ľudia, ktorí sa prestali modliť. Niečo podobné sa hovorí na troch miestach aj v Koráne.

„Keď sa povyšovali nad príkaz svojho Pána, povedali sme im: „Staňte sa opicami opovrhnutými.“ (7, 166)

Povedz: „Mám vám oznámiť, čia odmena bude u Boha horšia? Tých, ktorých Boh preklial a Svoj hnev na nich zoslal a z radov ktorých učinil opice, prasce a poddaných tágutovi. Tí majú horšie miesto a ešte viac zblúdili z cesty rovnej“. (2, 65).

„I vedeli ste o tých, ktorí z vás prekročili mieru v sobotu, a tak sme im povedali: „Buďte opicami opovrhnutými“. (5, 60)

Z Darwinovej teórie môžeme vydedukovať, že človek a opice mali kedysi spoločného predka. Z dnes známych ľudoopov bol v čase k tomuto predkovi najbližšie Ardipithecus ramidus, familiárne nazývaný Ardi. Jeho črty, spôsob života a správanie však boli bližšie dnešnému človeku než opiciam. Z toho vyplýva, že v evolučnej línii, ktorá vyšla od tohto spoločného predka a ktorá končí dnešnými opicami, došlo k úpadku. Toto poznanie viedlo antropológa  Owena Lovejoya  k pomerne prekvapujúcemu konštatovaniu: „Výskum Ardiho naznačuje, že ľudia sú oveľa pôvodnejší v evolučnom zmysle než súčasné veľké opice – ako šimpanzy a gorily – ktoré sa ďalej vyvíjali z chýbajúceho článku. V istom zmysle hovoríme, že stará idea, že sme sa vyvinuli zo šimpanza je totálne chybná. Je vhodnejšie povedať, že šimpanzy sa vyvinuli z nás.“ (Páleš 2011, 1) Výsledkom výskumu Ardiho bolo venované jedno celé číslo časopisu Science v októbri 2009.

Sympatický Ardipithecus ramidus, familiárne nazývaný Ardi

Zopičenie môžeme vidieť, keď porovnáme mláďa šimpanza a gorily s dospelými jedincami. Šimpanzie embryo má lebku podobnú človeku. Aj narodené mláďa má ešte črty viac ľudské. Postupne, ako mláďa dospieva, tak mu vystúpi papuľa, zvýraznia sa nadočnicové oblúky a ustúpi čelo. Z takmer ľudskej podoby sa mení na zviera. Vývoj jedinca v tomto prípade opakuje vývoj celého druhu (Haeckelov zákon). Zároveň nám to ukazuje, že tu došlo k úpadku, lebo dnešné šimpanzy a gorily boli človeku v minulosti bližšie než dnes, tak ako to ešte platí pre ich mláďatá. V procese dospievania šimpanza vidíme v skratke devolúciu (úpadok), ktorou tento druh prešiel.

Mladý šimpanz má ešte ľudské črty

Tu vidíme zmenu čŕt medzi mladým a starým šimpanzom.

Vedci urobili aj jeden zaujímavý experiment, ktorý tiež potrvdzuje úpadok tohto druhu. Keď mladým šimpanzom namaľovali na čelo bodku a postavili pred nich zrkadlo, tak sa chytali za čelo, lebo mali ešte určité zárodky sebavedomia, zatiaľ čo dospelí jedinci si už neuvedomovali, že vidia sami seba. Ukazuje nám to, že predkovia šimpanzov mali kedysi dávno zárodky ľudského vedomia, ale kvôli svojmu správaniu, ktoré smerovalo ku zvierackosti, o tieto zárodky vedomia prišli. Pripomínam, že šimpanzy Bonobo patria k najväčším smilníkom v živočíšnej ríši. 

Porovnajte podobu troch goriliatok, ktoré majú ešte ľudské črty tváre a takmer ľudský výraz, so zvieracou podobou dospelej gorily.

Gorily a šimpanzy predstavujú úpadkové formy ľudskosti. Niekto by sa mohol opýtať, či by sa mohli tieto tvory v budúcnosti nejako pozdvihnúť na inteligentnejšie bytosti podobné človeku? V princípe je to možné, ale musel by tu byť nejaký vonkajší impulz, ktorý by im pomohol. Nateraz platí, že ľudia sú ľuďmi a opice opicami, ale pre nás je dôležité to, že keď si nedáme pozor, tak naši potomkovia budú o stotisíc rokov behať po pralese, klbčiť sa o korienky a namiesto artikulovanej reči vydávať škreky.

Jeden z dôvodov, prečo sa ľudia tak radi pozerajú na ľudoopov, so záujmom či pobavením, je, že ľudoopi sú karikatúrou nich samých. V ľudoopoch môžu vidieť stelesnené niektoré nižšie črty svojej povahy.

Zároveň by pre nás mal byť pohľad na ľudoopov mementom, aby sme si nenechali vziať našu ľudskú podstatu, aby sme opatrovali a rozvíjali iskru ducha, ktorá nám bola daná. Ak nechceme skončiť ako oni, zopičiť sa, nemali by sme sa prestať modliť k svojmu stvoriteľovi. V súčasnej dobe už prebiehajú útoky na ľudskú prirodzenosť a tento tlak sa bude v budúcnosti ešte stupňovať. Keď Janka Cigániková povedala, že ak sa niekto považuje za psa, tak pokiaľ nikomu neubližuje, nie je na tom nič zlé, tak je to práve príklad nepriameho útoku na ľudskú prirodzenosť. Vyzerá to ako neškodný šplech povrchnej potetovanej ultraliberálky, v skutočnosti ide ale o veľmi nebezpečnú záležitosť.

Rudolf Steiner vyslovil predpoveď, že v budúcnosti sa ľudstvo rozdelí na dva prúdy. Jeden prúd pôjde smerom k altruizmu a duchovnosti, kým druhý bude upadať hlbšie do materializmu a egoizmu. Časom sa ľudia patriaci k tomuto druhému prúdu od tých prvých začnú odlišovať aj svojím fyzickým výzorom. Dnes nevieme len podľa výzoru rozlíšiť, kto patrí kam, ale v budúcnosti to má byť jasné na prvý pohľad. Tak sa možno vo svete objavia noví neandertálci.

Americký filmový priemysel produkuje každoročne filmy, ktoré krivia realitu a sú globálnymi šíriteľmi hlúposti. Jeden z takých filmov je aj Planéta opíc. V čom spočíva klamlivosť tohto filmu?

Ľudské telo je uspôsobené tak, aby sa cezeň mohol prejavovať ľudský duch. Toto telo je výsledkom mnoho miliónov rokov trvajúceho vývoja, kedy sa na jeho formovaní podieľali sily ducha. Telo je nástrojom ducha. Duch potrebuje telo, aby mohol pôsobiť vo svete. Tak, ako je ľudský mozog orgánom myslenia, tak sú pery, jazyk, zuby a hlasivky uspôsobené na tvorbu artikulovanej reči. Ľudská tvár je zase uspôsobená na to, aby mohla vyjadrovať rôzne duševné stavy.

Keby sa opice skutočne duševne pozdvihli tak, ako je to zobrazené vo filme Planéta opíc, tak by sa zároveň s tým menil aj ich vzhľad. Ich papuľa by sa zmenila na ústa, vytvorilo by sa im čelo ako znak myslenia, ustúpilo by ochlpenie, črty tváre a ruky by sa stali jemnejšími. A pochopiteľne, zmeniť by sa musel aj mozog. Telo sa totiž prispôsobuje duchu. Opice by sa aj svojím výzorom začali podobať ľuďom, až by boli úplne ako ľudia.

Naopak, ľudia, ktorí by poklesli mentálne na úroveň zvierat, by sa im časom začali podobať aj fyzicky, zopičili by sa.

Zhrnutie:

Nemyslím si, že Boží synovia z knihy Genezis boli mimozemšťania, ani príslušníci nejakej vyspelej civilizácie napr. Atlantídy, ale v zhode so židovskou tradíciou z knihy Enochovej si myslím, že to boli padlí anjeli. Títo padlí anjeli sa nejakým spôsobom stelesnili a mali deti s ľudskými dcérami. Výsledkom ich spojenia boli obri, pričom o obroch sa tu nehovorí len v metaforickom, ale v doslovnom slova zmysle. Podľa jasnovidcov dosahovali obri výšku tri až štyri metre a hoci disponovali veľkou fyzickou silou, rozumovo boli v porovnaní s ostatnými ľuďmi zaostalí. To našlo svoj odraz aj v mýtoch a rozprávkach, kde vystupujú obri ako tí hlúpejší. Takéto príbehy o obroch sú rozšírené takmer po celom svete.

Boží synovia teda padlí anjeli odovzdávali ľuďom rôzne poznatky, medzi nimi aj okultné, na ktoré neboli ľudia pripravení. To viedlo k morálnemu úpadku a zneužitiu okultných síl (čierna mágia), ktoré vyvolalo ničivé prírodné sily (zemetrasenia, sopečná činnosť, extrémne poveternostné javy, možno pád asteroidu) a tie spôsobili potopu, ktorú som stotožnil so zánikom Atlantídy. Ostrov či kontinent Atlantída v Atlantickom oceáne sa potopil pod hladinu. S tým mohli byť spojené aj tsunami vo veľkej časti sveta, čo sa odrazilo v starovekých mýtoch o potope.

Či sa podarilo niektorým obrom prežiť zánik Atlantídy, je otázne. Niektoré nálezy a mýty nasvedčujú tomu, že nejakí obri sa mohli zachrániť, ale nakoniec aj tak z nejakého, pre nás neznámeho, dôvodu vyhynuli. Toto ľudské pokolenie bolo zavrhnuté, pretože sa skazilo. V mýtoch a rozprávkach vystupujú obri často ako kanibali.

Praotec Noe je vodcovská postava z Atlantídy, podobne ako indický Manu, mezopotámsky Utanapištim alebo grécky Deukalion.

Ja som pri interpretácii biblického textu využil rôzne zdroje a tradície. Keby som to neurobil a snažil by som sa tomuto textu porozumieť len z neho samého napr. bezbrehým etymologizovaním, ako to robia niektorí biblisti, tak by som síce možno zachoval pravovernosť, ale pravda by mi unikla, lebo „pravá“ viera a pravda, nemusí byť vždy to isté. Pravda je však to, o čo mi prednostne išlo.

Na záver poznámka, ktorá zaujme predovšetkým milovníkov Tolkiena. Počas jedného rozhovoru s regresným terapeutom Patrikom Bálintom, keď sme sa rozprávali o Atlantíde, že ako to tam bolo, som spomenul Tolkienovho Pána prsteňov. Ja som chápal Pána prsteňov ako takú alegóriu duchovného boja, ktorý prebiehal cez 2. svetovú vojnu a sprevádza vlastne každú fyzickú vojnu. On mi na to odpovedal, že Pán prsteňov je práve o Atlantíde. Stredozem je Atlantída a boje so zlom, ktoré sú v Tolkienovi opísané, sú práve opisy atlantských zápasov. Príbeh Atlantídy našiel svoj odraz aj v keltskej a germánskej mytológii (Edda), ktoré Tolkien poznal a z ktorých čerpal inšpiráciu.

Mojím cieľom bolo odpovedať na otázku, kto boli Boží synovia a obri z knihy Genezis. Nakoľko sa mi to podarilo, nechám na posúdení každého čitateľa. Minimálne dúfam, že sa mi podarilo čitateľom sprostredkovať zážitok dobrodružstva z objavovania tajomna, ktorý som pri písaní článku mal.

Literatúra:

Biblia (2009). Ikar. Spolok svätého Vojtecha.

Cayce, E. (1995): Tajemství Atlantidy. Eko- konzult.

Korán (2013) www.koran.sk

Krušina, Z. (2000): Tajné dějiny světa. Eminent.

Krušina, Z. (2001): Tajné dějiny světa 2. Eminent.

Páleš, E. (2011): Ľudoopi sa vyvinuli z človeka – nie naopak. Angelológia po 20 rokoch. Trojruža.