Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
26. február 2021

Obri - Nefilim III.

Predposledná časť článku opäť o trochu poodhaľuje tajomstvo Božích synov a obrov z knihy Genezis.
Obri - Nefilim III.

„A videli boží anjeli, že dcéry ľudí sú krásne, a brali si ich za ženy všetci, ktorým sa ich zažiadalo. To sú tí, ktorých ostatní filozofi nazývajú daimonmi, podľa Mojžiša sa však zvyčajne nazývajú anjeli, v skutočnosti sú to ale duše, ktoré sa vznášajú v ovzduší. A nikto nech nechápe to, čo tu bolo povedané, ako nejaký mýtus. Celý kozmos musí byť totiž preniknutý skrz naskrz životom, pretože každá z jeho elementárnych častí objíma jej vlastný a zodpovedajúci druh živých bytostí, zem tých, ktorí žijú na pevnine, more a rieky živočíchov vodných, oheň potom tých, ktorí sú zrodení z ohňa – s takými je možné sa stretnúť najviac v Makedónii, a napokon nebo je domovom hviezd. To sú totiž božské duše, úplne čisté bez akýchkoľvek prímesí, a preto v kruhu sa pohybujúcim spôsobom, akým je vedený tiež im najbližšie príbuzný pohyb rozumu... V zásade však dáva Mojžiš meno „boží synovia“ dobrým a spravodlivým ľuďom, kým hriešnikov nazýva „telami“. „Boží synovia“ sú teda predovšetkým tí, ktorí poznali Jediného... To sú čistí duchovia, ktorých Gréci nazývajú héroovia, kým Mojžiš im dáva oveľa výstižnejšie meno anjeli, pretože prinášajú správy od veľkého vládcu jeho podriadeným a informujú ho o ich potrebách.“ Filón Alexandrijský (20 p. n. l. – 50 n. l.) O obroch (Peri giganton) a O nemennosti Božej

Ako poslednú možnosť, kto boli Boží synovia z knihy Genezis, by som zvážil, že to boli anjeli. K tejto možnosti sa prikláňa aj stará židovská tradícia, vrátane takých židovských vzdelancov ako boli filozof a politik Filón Alexandrijský alebo historik Jozef Flavius (37-100 n. l.).

V kontexte Biblie sa ako Boží synovia označujú anjeli, alebo duchovne premenení (zbožštení) ľudia, čiže svätci, mudrci, zasvätenci, proroci, géniovia... Na začiatku Knihy Jób sa môžeme dočítať: „Tu v ktorýsi deň prišli Boží synovia a postavili sa pred pána. S nimi prišiel aj satan.“ (Jób 3, 6) V tomto kontexte Boží synovia sú zjavne anjeli. S nimi prišiel aj satan, ktorý je tiež anjelom, hoci padlým.

Hneď na začiatku by sa mohli ozvať stúpenci mimozemskej teórie, že ako mohli mať anjeli deti s ľudskými dcérami, keď anjeli nemajú fyzické telo. To by skôr mohli byť tí Boží synovia mimozemšťania, lebo tí telo majú. Je to naozaj zásadná pripomienka.

Anjel je duch. Ak by chcel mať dieťa s pozemskou ženou, v prípade, že nedôjde k nepoškvrnenému počatiu, čo nebol tento prípad, musel by nejako získať telo. Presnejšie, ľudské, a ešte presnejšie, mužské telo. Duch je vždy duch, ale duch sa môže spojiť s telom, môže sa takpovediac inkarnovať. Napokon aj my ľudia sme duchovia (to je podľa mňa zmysel Ježišových slov „Bohovia ste“), ktorí žijú v tele a v tomto sme podobní anjelom, hoci na nižšej úrovni. Pokiaľ je človek duch žijúci v tele, potom by principiálne nemal byť problém, aby telo získal aj anjel. Samozrejme, za predpokladu, že by o také niečo mal vôbec záujem.

Keď som dumal o tom, ako by anjel mohol prísť k telu, tak mi napadli dve možnosti:

1. Anjel sa proste narodil nejakej pozemskej žene ako dieťa. Došlo k štandardnému oplodneniu a namiesto ľudskej duše sa so zárodkom spojil anjel. Keď sa to dieťa narodilo, nežil v jeho tele ľudský duch, ale anjel. Takéto dieťa by asi malo výnimočné schopnosti a potom aj ako dospelý jedinec by vynikalo poznaním a mocou.

2. Vzhľadom na to, že hmota je len stelesnená myseľ, mohol si anjel vytvoriť telo silou svojej mysle, silou svojej imaginácie. Je to, ako keby ste si predstavovali, že pred vami na stole je jablko s takou intenzitou, až by sa tam to jablko skutočne objavilo. Jablko, ktoré by bolo možné vziať do ruky a ochutnať. Toto sa môže zdať niekomu nemožné. Lenže čo je nemožné pre človeka, nemusí byť nemožné pre boha a anjeli sú z pohľadu človeka božskými bytosťami, a preto ich ľudia v staroveku aj nazývali bohovia. Moc a sila imaginácie anjela sú oveľa väčšie ako moc a sila imaginácie človeka.

Židovská tradícia hovorí o týchto anjeloch ako o padlých. Pod padlým anjelom si môže človek predstavovať rôzne hrozné veci, ale ako som písal v prvej časti, padlý môže znamenať aj zostať pozadu, teda nemusí to byť nevyhnutne také to čierno čierne zlo. Padnutie sa môže prejaviť aj ako ponorenie sa do tela, lebo z hľadiska spôsobu existencie anjela ide o úpadok. Telo, hmota predstavujú hrubšiu, nižšiu úroveň bytia, než je jemnejšia, duchovnejšia realita, v ktorej žijú anjeli.

Ak sa biblický príbeh o potope vzťahuje na zánik Atlantídy, ako som o tom písal v minulej časti, potom aj Božích synov a ich synov obrov musíme hľadať na tomto stratenom ostrove.

Podľa židovskej tradície padlí anjeli odovzdali ľuďom aj mnohé poznatky. Boli medzi nimi zrejme nielen technické znalosti, ako spracovávať kovy, ale aj vedomosti o liečivých rastlinách a okultné znalosti o mágii, alchýmii a astrológii.

Vedomosti z mágie, alchýmie alebo astrológie sú vedomosti, ktoré ľudia nezískali nejakým výskumom. Svojím vlastným úsilím by na to nikdy neprišli. Takéto vedomosti mohli byť ľuďom len zjavené. Teda pôvod týchto okultných vied je zrejme v Atlantíde u padlých anjelov.

Ľudia však na všetko toto poznanie neboli pripravení, a postupne začali moc, ktorú im prepožičalo, zneužívať. Časť kňazov prepadla čiernej mágii a zotročovali iných ľudí. Úpadok mravov a zneužitie okultných vedomostí vyvolalo prírodné sily, ktoré nakoniec viedli k potope. 

Od tej doby sa na okultizmus vzťahuje prísne tabu a treba povedať, že oprávnene. V nevedomí ľudstva je uložená spomienka na to, aké katastrofy dokáže spôsobiť zneužitie mágie. Strach z okultizmu je na mieste. Okultné znalosti sa stali predmetom utajovania a iba malé množstvo ľudí malo k nim prístup. Dnes sa to síce zmenilo, ale väčšina ľudí sa o okultizmus nezaujíma, či už preto, lebo v neho neverí, čo je tiež jeden zo spôsobov ako sa chrániť, alebo zo strachu. Keby sa znalosti mágie stali všeobecnými, vyzeralo by to vo svete ako v Harry Potterovi, kde jednotlivé postavy medzi sebou zvádzajú magické súboje. Nedávno som počul o prípade jedného mládenca, ktorý si kupoval knihy o mágii, až to skončilo tak, že sa v ich byte začali diať čudné veci a jeho mama musela zavolať na pomoc pána farára.

Na to, čo sa udialo v Atlantíde, sa malo zabudnúť. Preto praotec Noe začal sadiť vinič. Víno sa malo stať prostriedkom zabudnutia. Atlantída mala byť vymazaná nielen z povrchu zemského, ale aj z pamäti ľudstva. Spomienka na ňu sa udržiavala len v rôznych ezoterických spoločenstvách ako boli egyptskí kňazi, ktorí o Atlantíde povedali Solónovi a zrejme aj Platónovi. Zabudnutie sa podarilo, lebo dnešná veda existenciu Atlantídy odmieta. Príbeh o Atlantíde je braný len ako bájka.

Po potope sa objavila dúha ako znamenie toho, že Boh už na ľudstvo nezošle ďalšiu potopu. Podľa R. Steinera boli na Atlantíde silné hmly a dúha sa tam nevyskytovala. Ovzdušie bolo nasýtené vlhkosťou. V mytológii sa to odrazilo ako hmly Avalonu a pozostatkom atlantských hmiel je možno aj povestná londýnska hmla.

Príbeh padlých anjelov je zrejme zachytený aj v postave z gréckej mytológie, Prometeovi. Prometeus dal ľuďom oheň (oheň symbolizuje svetlo poznania) a za to bol prikovaný na Elbrus, kde mu chodil orol trhať pečeň, vždy keď mu dorástla. Pečeň je symbolom vitality, lebo je to jediný orgán, ktorý dorastá. Obraz Prometea nám ukazuje, že človek platí za rozvoj vedomia stratou vitality.

Z mýtov a rozprávok vyplýva, že medzi ľuďmi a obrami neboli práve najlepšie vzťahy. Obri vystupujú väčšinou ako zlé postavy. Radi si dokonca pochutnali na ľudskej pečienke, boli teda kanibali.

Samuel Sagan v tetralógii Atlantské tajomstvá, čo je román o zániku Atlantídy, pripisuje obrom znalosti čiernej mágie.

Cenným prameňom, z ktorého sa môžeme dozvedieť niečo obroch, je príbeh Odyseovho putovania z trójskej vojny domov na rodnú Itaku. Odyseus je sám osebe zaujímavá postava. Len vďaka nemu dokázali Gréci dobiť Tróju. To, čo sa nepodarilo dosiahnuť hrubou silou, to sa podarilo ľudským umom, inteligenciou. Odyseus nám ukazuje, že rozum, chytrosť, šikovnosť dokáže zvíťaziť nad fyzickou silou a je tak postavou, ktorá symbolizuje prebúdzanie ľudskej inteligencie.

Počas cesty z Tróje domov narazil Odyseus so svojimi druhmi na jednom z ostrovov Egejského mora na obra – kyklopa Polyféma. Obor mal iba jedno oko uprostred čela. Keď ich obor chcel jedného po druhom skonzumovať, vypichli mu rozžeraveným kolom jediné oko. Obor tak zostal úplne slepý. Aby sa dostali z jeho jaskyne, priviazali sa zospodu k ovciam. Tu použil Odyseus znovu svoj rozum.

Polyfémos bol bytosťou s iným typom vedomia než Gréci. Jedno oko uprostred čela odkazuje na tretie oko, ktoré prepožičiava vnímanie duchovných skutočností. Obor vnímal svet inak. Meno kyklop znamená zase človeka uvažujúceho v kruhu, kyklicky resp. cyklicky. To poukazuje nielen na cyklické uvažovanie, ale aj cyklické chápanie času. Teda čas nie je niečo, čo smeruje od nejakého začiatku ku koncu, ale je to neustále opakovanie nejakých cyklov, možno niekedy špirálovitým spôsobom.

V postavách týchto Grékov víťazí opäť rozum nad hrubou silou. To, že Gréci vypichli Polyfémovi (tretie) oko, znamená víťazstvo moderného bdelého vedomia postaveného na aktívne racionálne uvažujúcej ľudskej individualite nad starým archaickým vedomím založeným na atavistickej jasnovidnosti.

Inzercia

Okrem knihy Genezis sa v Biblii hovorí o obrovi aj v Prvej knihe Samuelovej. Ide o obra menom Goliáš. Goliáš meral 6 lakťov a 1 piaď. Teda asi 3 metre. Z textu nie je možné jednoznačne určiť, či išlo naozaj o obra, alebo len o človeka Homo sapiens sapiens, ktorý narástol do nadmernej výšky, lebo autori textov opisujúcich nejaké minulé deje niekedy aj zveličovali. Ak by sme verili číselnému údaju uvedenému v Biblii a tiež to, že Goliáš dostal od Dávida ranu kameňom doprostred čela, by mohlo nasvedčovať, že išlo skôr o obra. Rana do čela mierila totiž na tretie oko ako u Polyféma.

Určité otázky vyvoláva aj datovanie. Trójska vojna sa kladie do obdobia okolo 1200 p. n. l. Panovanie Dávida zhruba do 1000 p. n. l. Ak obri žili na Atlantíde, mohli nejakí z nich prežiť skazu tohto kontinentu? Príbehy Odysea a Dávida naznačujú, že mohli. Otázkou je ale aj to, nakoľko vyjadrujú historickú pravdu a nakoľko ide o symbolické či priamo fantazijné príbehy. Najmä putovanie Odysea domov na rodnú Itaku sa dá interpretovať aj ako alegória.

Na tomto príbehu je pravdivé prinajmenšom jeho duchovné posolstvo. To, či došlo ku konfrontácii Grékov s reálnym obrom na nejakom ostrove, to je ťažko povedať. Tak isto je ťažko povedať, kedy by sa mal tento príbeh odohrávať, či v čase historickej trójskej vojny alebo tu ide o zlúčenie dvoch tém z veľmi vzdialených historických období do jedného príbehu.

Postavy obrov sa pomerne často vyskytujú aj v slovenských rozprávkach a povestiach. Píše o tom Miloš Jesenský, to je taký slovenský záhadológ, inak riaditeľ Kysuckého múzea, v knihe Tajomné miesta Slovenska:

„Obor (ozruta, ozrutáň, ráňava, opacha) bol obrovskou bytosťou ľudského vzhľadu. Súvisel s tzv. elementárnymi bytosťami zeme (skalní a horskí duchovia). Nielen na Slovensku, ale aj u ostatných slovanských národov sa zachovala tradícia o gigantických ľuďoch, ktorí mali obrovskú silu a miesto kyjakov používali s obľubou kmene vyvrátených stromov. Dlho žili na dovtedy pustom svete sami, až náhle vyhynuli. Tradíciu o ich nezvyčajnom vzraste- podobne ako u drakov- podporovali v ľudovej slovesnosti aj príležitostné objavy pravekých fosílií v horách a riečnych údoliach.

Podľa doteraz zozbieraných rozprávaní boli obri: 1. predchodcami dnešných ľudí, 2. poslední z nich žili paralelne s dnešnými ľuďmi (Samuel Reuss, Pavol Dobšinský), 3. mali jediné oko uprostred čela a boli kanibalmi (Pavol Dobšinský).

Fragmenty predstáv o obroch ovplyvnili predovšetkým zmiešané typy démonologických predstáv o Kovovladovi, Rune, grgalici a príbuzných entitách. (Grgalica bola démonická bytosť, ktorá pchala ľuďom do úst prsia a tak sa ich snažila zadusiť. Prejavovala sa húkaním.) (Jesenský 2014, 14-15)

Vďaka vydarenej rozprávkovej tv inscenácii je v tejto krajine asi najznámejší obor z rozprávky bratov Grimmovcov O smelom krajčírikovi, ľudovo známej ako Iba raz čapil a sedem ich zabil. Postavu krajčírika hral Peter Holec a obra stvárnil Peter Debnár. Krajčírik nevyniká silou, za to rozumu má za dvoch. Zaujímavá je jeho konfrontácia s obrom. Obor vyhodí do vzduchu kameň a chce, aby to isté urobil aj krajčírik. Ten ale vypustí škovránka. Obor rozdrví kameň a chce to isté aj od krajčírika. Krajčírik vyberie akože kameň, v skutočnosti však tvaroh a vytlačí z neho vodu, čo obor nedokáže. Obor je tu vykreslený ako hlupák, ktorý ako keby mal nejaké zastreté vedomie neschopné rozlíšiť kameň od tvarohu. Opäť teda víťazí inteligencia nad fyzickou silou a možno aj archaickým inštinktívnym vedomím. Obor nie je celkom doma vo fyzickom svete. Jeho schopnosť vnímať, jeho ostrosť videnia a vedomia sú obmedzené.

To, prečo mali obri inteligenčný deficit, vysvetľuje Rudolf Steiner v jednej svojej prednáške:

„V týchto vývojových dobách sa ľudské telo stále ešte pretváralo. V atlantskej dobe ešte nebolo ľudské telo spútané do pevných foriem ako dnes, ale bolo to ešte tak, že duchovne vysoko vyvinutí ľudia v tej dobe boli fyzicky malí, boli to malí ľudia. Naproti tomu človek, ktorý duchovne nebol veľmi vyvinutý, mal v atlantskej dobe obrovsky rozvinuté fyzické telo. A človek si mohol povedať, keď vtedy takého obra stretol: Ten nie je na vysokom stupni duchovnosti, pretože celou svojou bytosťou zapadol do tela. Všetko, čo je obsiahnuté v povestiach o obroch, sa zakladá úplne na poznaní pravdy. Keď teda v germánskych povestiach je obsiahnutá skutočná spomienka na tie doby, tak to pociťujeme z duchovne vedeckého hľadiska ako niečo správne, že obri sú hlúpi a škriatkovia sú vlastne veľmi chytrí. To všetko vychádza z toho, že sa o atlantskom obyvateľstve dalo povedať: To sú malí ľudia, tí majú veľkú inteligenciu, tam je zase veľký druh ľudí, a tí sú všetci hlúpi (Aj v rozprávkach a povestiach vystupujú obri ako hlupáci, ktorí sa nechajú menšími, ale inteligentnejšími ľuďmi ľahko oklamať. – J.B.) Kde ľudská inteligencia vstúpila do telesnosti, tu toho duchovne veľmi veľa nezvýšilo. Takže fyzická mohutnosť bola výrazom toho, že tam nezvýšila žiadna duchovnosť. Telo bolo vtedy ešte úplne schopné premeny. Práve v dobe, kedy Atlantída začala zanikať, tu bol veľký rozdiel medzi ľuďmi, ktorí boli dobrí vo svojich duševných vlastnostiach a ktorí boli malého vzrastu oproti obrovským postavám, ktoré boli nerestné, u ktorých išlo všetko do telesnosti. Dokonca v Biblii by ste mohli nájsť dozvuky tejto skutočnosti, keby ste ich chceli hľadať.“ (Steiner 2009, 212-213)

Tieto informácie čerpal Steiner z kroniky Akáša, to je akýsi vesmírny archív. Tak, ako má televízia v archíve odložené všetky relácie, ktoré kedy odvysielala, tak aj v tomto archíve sú uchované záznamy o všetkom, čo sa vo vesmíre udialo. Ja si myslím, že aj Mojžiš čerpal informácie o stvorení sveta z tohto archívu, lebo je nemožné, aby bol pri stvorení sveta osobne prítomný. Buď si to celé vymyslel, alebo to mal z nejakého takéhoto zdroja. Akáša je pôvodne sanskrtský pojem a my Árijci v ňom dokážeme rozpoznať kašu.

S akášickou kronikou mám tiež určitú skúsenosť.

Zúčastnil som sa na jednom duchovnom školení vo Veľkej Fatre. Súčasťou toho bola aj návšteva v tejto kronike. Išlo v podstate o skupinovú meditáciu. Školiteľ nám dal nejaký návod, ako začať a potom už každý postupoval v tichosti sám v sebe. Mne sa do tohto cvičenia veľmi nechcelo, ale nechcel som to ostatným kaziť, tak som sa prispôsobil. Snažil som sa to mať rýchlo za sebou, tak som sa dosť ponáhľal. Prebiehalo to asi takto:

Vošiel som do veľkej starobylo pôsobiacej budovy. Bola to vlastne veľká knižnica alebo archív. Ja som rýchlo išiel k polici, kde boli údaje o mne. Nepotreboval som žiadne usmernenie, vedel som intuitívne, kam mám ísť. Vybral som knihu, ktorá bola o mne, z police a položil som ju na stôl. Bola to veľká a hrubá, starobylo pôsobiaca, kniha so špecifickou výzdobou, ktorú tu nebudem opisovať, lebo to nie je dôležité pre tému článku. V tej knihe bolo všetko o mne. Dala by sa nazvať knihou osudu. Jedna kolegyňa si tam dokonca vyhľadala dátum svojej smrti. Keďže sa mi nechcelo veľmi v tej knihe listovať, tak som otvoril aspoň obal. Na vnútornej strane obalu som uvidel ukrižovaného Ježiša. Nebol to však namaľovaný obraz, ani fotografia, ale vyzeralo to ako reálny výjav. Ako keď sa pozeráte cez okno a vidíte svet za oknom. Ako keby som videl reálne ukrižovanie z pozície očitého svedka pred 2000 rokmi. Postupne sa ten výjav zväčšil, v žiarivých farbách zaplnil celú oblohu a rozšíril sa až do nekonečna. Potom som sa ešte pozrel do tej knihy, prečo mám k alkoholu taký vzťah, aký mám. V knihe som nelistoval. Otvoril som presne na tej strane, kde bol opäť výjav, ktorý mi dal vysvetlenie. Bola to síce kniha, ale namiesto textu v nej boli živé výjavy.

Táto skúsenosť viedla aj k prehodnoteniu môjho postoja k Ježišovi. Dovtedy som ho bral ako jedného z viacerých duchovných majstrov, mudrcov, ale potom som si uvedomil, že som s ním nejako užšie prepojený a chápal som ho už nie ako jedného z viacerých, ale ako special one.

 

Literatúra:

Biblia (2009). Ikar. Spolok svätého Vojtecha.

Jesenský, M. (2014): Tajomné miesta Slovenska. Vydavateľstvo Matice Slovenskej.

Krušina, Z. (2000): Tajné dějiny světa 1. Eminent.

Sagan, S. (2017): Atlantské tajomstvá. Spiaci zobud sa! AEON GROUP.

Steiner, R. (2009): Duchovněvědecká nauka o člověku. Anthroposofická společnost.

Odporúčame

Blog
Obri - Nefilim II.

Obri - Nefilim II.

Pátranie po identite Božích synov a obrov z knihy Genezis pokračuje. Tentoraz budem uvažovať o možnosti, či Boží synovia nemohli byť predstavitelia nejakej vyspelej starovekej civilizácie.

Blog
Boh s nami

Boh s nami

Ako sme si už všimli pred týždňom, druhé nedeľné čítanie je cez pôstne nedele nezvyčajne harmonizované s prvou lekciou. Do nej je na každú nedeľu chronologicky vybraná nejaká pasáž zo starozákonných dejín spásy. Druhá pôstna nedeľa v cyklu B nám tak ponúka rozprávanie o Abrahámovej obete svojho syna Izáka (Gn 22, 1-2. 9a. 10-13. 15-18). K nej bol zapasovaný úryvok z Pavlovho listu Rimanom.