O covide trochu inak

Jedným z najpozitívnejších javov celej tejto hrôzy, čo spoločne už rok zažívame, je zmena pohľadu mnohých ľudí na vedcov a odborníkov. Niežeby ich predtým nikto nerešpektoval, ale skôr to bol taký pasívny rešpekt - ste tam niekde ďaleko a asi robíte zložité veci, ktorým neporozumiem, ani keby som veľmi a dlho chcel, no môj život príliš neovplyvňujete a vlastne väčšina z vás možno ani nie je pre môj život celkom potrebná.

Táto apatia s jemným pozitívnym nádychom na pozadí sa dnes zmenila na aktívne uznávanie kvality, vážnosti a autority. Vedci (aspoň teda v dvoch-troch disciplínach) sú aktívne vyhľadávaní, začínajú svojím spôsobom tvoriť politiku a dokonca sa stávajú morálnymi autoritami. To je výborná správa. Napriek tomu, takpovediac jednorozmerná.

Život má aj iný rozmer a ním je viera. Predstavte si geometrický plošný útvar, napr. obdĺžnik. Môžeme akokoľvek naťahovať jednu stranu (vedu), bádať a rásť v poznaní, nehovorí to nič o našom druhom rozmere. Niekedy dokonca ten, ktorý sa v jednom rozmere dostal veľmi ďaleko, má pokušenie vyvodzovať závery o tom druhom. To keď Freud vyhlási, že "pre náboženstvo som už našiel miestečko vo svojom nízkom domčeku od tej doby, čo som narazil na kategóriu neuróza ľudstva". Na to mu Frankl odpovedá, že vedci projektujú nejakú skutočnosť na plátno a filtrujú jej iné dimenzie, čo je legitímne, inak sa veda robiť nedá. Ale takýto vedec "musí tiež vedieť, čo robí, a to znamená, že musí vedieť o zdrojoch chýb, okolo ktorých zameral svoj výskum". Inými slovami, "nebezpečie nespočíva v tom, že sa vedci špecializujú, ale v tom, že špecialisti generalizujú". Špeciálne vedy nemôžu vedieť odpovedať na otázky viery a metafyziky. Mnohí z vedcov si to veľmi dobre uvedomujú, to, čo chcem povedať, je, že ak sa vo verejnom diskurze nastaví poznanie (veda) ako jediný rozmer ľudskosti, potom nutne dochádza k radikálnej redukcii človeka, vnímania hodnôt, zmysluplnosti bytia atď. V médiách je potrebné nastoľovať aj metafyzické otázky - čo nám pandémia hovorí o nás samých? Aký má táto situácia ďalší význam? Čo prežívajú ľudia, ktorí sú tesne pred smrťou? Akým spôsobom vedomie smrti mení hodnotu bežného dňa? Aké sú spirituálne príčiny rastúcich agresívnych kontrafobických reakcií ľudí na sociálnych sieťach? atď. Hoci lekársky zásah je priamy, dobre viditeľný, pragmatický, užitočný a zaslúži si bonboniéru, vo finále je ešte významnejším duchovný rozmer človeka. Hlboké šťastie a zmysluplnosť môže prežívať aj človek, ktorý je ťažko chorý, a naopak, existenčnú frustráciu aj človek, ktorému mnohí môžu zdravie a fyzickú kondíciu závidieť. Sú to proste dve dimenzie, ktoré na sebe v princípe nezávisia.

Na záver si neodpustím jednu poznámku na obhajobu ministra zdravotníctva, ktorá má, napokon, súvislosť s vyššie povedaným. Radi by ho teraz, keď sme na vrchole problémov a už to pôjde skôr samospádom k lepšiemu, vymenili. Pekne sa v tom najhoršom nechal prefackať, ale smotanu z "vyriešenia" krízy by sme už mohli zlíznuť my... (okrem toho nám príliš začal sekať do našej chobotnice! A navyše je kresťan! To sú tri muchy jednou ranou...). Pritom si myslím, že na kresle ministra zdravotníctva by Slovákom napomohol ani kúzelník. Slováci nie sú Nemci. Nevedia dodržiavať pravidlá, vždy hľadajú cesty, ako sa vyhnúť kontrole zhora a získať malú skrytú výhodu pre seba na úkor "toho verejného" (v preklade "na úkor iných", ale to sa ťažšie počúva). Máme to vrodené - nielen z čias komunizmu, ale z celej našej historickej skúsenosti poddanského národa, ktorú komunisti ešte s nadšením zvýraznili likvidáciou hrdosti na vzdelanosť, morálnu zásadovosť či šľachtické korene (ako osviežujúco a zároveň exoticky pôsobil Karel Schwarzenberg!). V takomto kultúrnom nastavení a v prostredí rozkradnutého zdravotníctva sa pandemická kríza rieši veľmi ťažko. Naopak, práve duchovný rozmer človeka môže zodpovednému človeku pomôcť tento fakt ustáť a nerezignovať. To, že sa viera Marka Krajčího stáva predmetom útokov, pričom neexistuje jedno jediné ministerské rozhodnutie, ktoré by sa malo dať vysvetliť jeho religiozitou, je len prejavom nízkych agresívnych pudov ideologických aktivistov. Ale to už je iná téma.