Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
27. december 2020

Vtelenie

Vianočná poviedka
Vtelenie

 

Bol koniec roka. Starý zomieral, aby mohol žiť ten nový tak, ako je to neraz aj s ľudským životom. Prvé lúče vychádzajúceho slnka svojím nežným dotykom zobúdzali stvorenie v radosti z nedávneho narodenia Spasiteľa, ktorý prišiel na tento svet. Ligotavo žiariaca pokrývka čerstvo napadaného snehu svojou čistotou každému oznamovala túto udalosť. Nehybné stromy a kamene v trpezlivom postoji mĺkvo kontemplovali príchod svojho Stvoriteľa. Jemný vánok napĺňal pokojom celú prírodu. Avšak, nie všetko stvorenie zdieľalo toto hlboké nadšenie z narodenia Božieho Syna. Slnečné lúče postupne dorazili až k oknu na spálni jedného nenápadného bytu, cez ktoré prenikli do miestnosti, ožiarili ju svojím svitom a jemne pohladili tvár mladého muža, ktorý sa začal prebúdzať z hlbokého spánku. Vstal z vyhriatej postele a prešiel k oknu, ktoré otvoril. Ovial ho čerstvý vzduch. Zavrel oči a s jemným úsmevom na tvári sa nechal objímať žiarivou záplavou. Krása akéhokoľvek druhu ho vždy napĺňala bázňou a radosťou. Snažil sa byť filantropom, chcel milovať ľudí. Ani sekundu nechcel prežiť bez toho, že by nemyslel na potreby druhých. Videl v tom zmysel svojho života. Snažil sa pomáhať kde to bolo možné. Bol rozumný, mal pevnú vôľu a neoddával sa neviazanej zábave. Bol to ešte mladý a neskúsený študent, ale s jasnými predstavami o svojom živote. Priatelia si ho vážili a on si vážil ich, preto im venoval pomerne dosť svojho voľného času a hľadal naplnenie v medziľudských vzťahoch.
Nasýtený sviežim ránom sa odobral do nového dňa. Po dlhom a výdatnom spánku celkom vyhladol. Prešiel do kuchyne, kde si pripravil raňajky. Sadol si za stôl, ktorý stál hneď vedľa okna, takže mohol pozorne a so záujmom sledovať všetko, čo sa deje na okolí. Pri pohľade von si všimol húfy ľudí, ktorí ako črieda oviec išli jedným smerom. „Kresťania“, pomyslel si, a s posmešným úškrnom na tvári sám pre seba v duchu dodal „určite idú do cirkusu“, čím mal samozrejme na mysli bohoslužby. Akosi nemohol pochopiť týchto čudákov, ktorí týždeň čo týždeň, niektorí dokonca deň čo deň, chodili do tých potuchnutých a studených kostolov modliť sa k nejakému nezmyselnému Bohu. Oceňoval sakrálne umenie a príjemné ticho týchto miest – veď on sám trávil veľa času v divadle a aj v prírode – ale ani za nič na svete nedokázal pochopiť, prečo by sa mal človek klaňať mŕtvym modlám. „Načo je boh?“ pýtal sa „veď ho vôbec nepotrebujeme... -
vanitas vanitatum.

Obzvlášť miloval miestny park, ktorý bol už od jeho detstva potešujúcou oázou. Bol pre neho niečim výnimočným. To, čo prežíval na tomto mieste, sa hlboko vrývalo do jeho duše a živé, stále prítomné spomienky si niesol vo svojom vnútri ako vzácne drahokamy, ktorých odraz žiaril v jeho očiach. Toto zvláštne miesto malo v dráme jeho života zohrať ešte jedno významné a tajuplné dejstvo, ktoré by si netrúfol a nedokázal predvídať ani v tých najbizarnejších snoch. Ako študent si vychutnával vianočné prázdniny – v jeho svete to bol najhlbší a v podstate jediný zmysel Vianoc. Dni voľna v tomto období rád trávil tak, že sa zabalil do deky, v obývačke si sadol na pohodlnú pohovku, zahrial sa horúcim bylinkovým čajom a s chuťou sa pustil do čítania nejakej dobrej knihy. Mal veľmi rád filozofiu a vzhľadom na jeho životné postoje nebolo neprekvapím, že kniha po ktorej tentokrát siahol, bola Radostná veda.
Popoludní, hlboko ponorený do ideí, si spomenul, že sľúbil návštevu svojmu priateľovi – susedovi. Bol to starší pán, dôchodca. Mal ho veľmi rád. Bol skromný a pokorný, s bohatými životnými skúsenosťami a trpkými spomienkami na tragickú smrť svojej manželky a detí, čo nepôsobilo práve najpriaznivejšie na jeho, už beztak podlomené, psychické zdravie. Tento starý dôchodca žil sám, nemal žiadnych príbuzných ani priateľov, ktorí by o neho mali záujem. Jediná osoba, s ktorou sa stýkal, bol on, a jeho prítomnosť ho už neraz vyslobodila zo zdrvujúcej osamelosti. Napriek všetkému z neho vyžarovala akási tajuplná charizma. Jeho ťažký životný údel mu neprinášal do života temnotu, ale akoby bol naplnený hlbokým zmyslom. Mladík vyšiel na chodbu, všimol si, že jeho priateľ má otvorené dvere, tak iba zo zdvorilosti zaklopal a vošiel dnu. Domáci vyšiel z izby aby ho privítal.
- Á, to ste vy, vitajte! Ako vidíte, už som vás čakal, môžete za sebou zavrieť dvere. Dnes ste si dali na čas. Nech sa páči, posaďte sa!
- Ospravedlňujem sa, že meškám, akosi som sa začítal. Pri knihách strácam pojem o čase. Dnes sa aj tak dlho nezdržím.
- Ach, tie vaše knihy... Mali by ste si už konečne nájsť ženu. Ako obyčajne, bez mlieka a bez cukru?
- Áno, ako obyčajne, ďakujem. Nuž... čo vám poviem?
Aut liberi, aut libri – na ženy a deti ja nemám čas.
Počas toho, ako pán domáci v kuchyni varil kávu, ctený hosť prešiel cez chodbu do obývačky. Vždy, keď tam prišiel, sa jeho pohľad stretol s pohľadom milosrdného Krista, ktorého obraz visel na stene. Nikdy mu nevenoval zvláštnu pozornosť. Bol to iba obraz, aj keď celkom pekne namaľovaný.
- To ste celý vy... Neviete, o čo prichádzate. Žena by vás dala do poriadku, povedal starý pán, keď sa znenazdajky objavil vo dverách obývačky. Ako dobre viete, celkom ma zaujímajú tie vaše literárne dobrodružstvá. Čo zaujímavého ste sa dočítali tentokrát?
- Niečo, čo by vám zmenilo život, aj keď, ako sa hovorí, starí ľudia sa už ťažko formujú. Milý sused, čítate Bibliu?
- Samozrejme, čítam ju pravidelne.
- Pochopiteľne, ste kresťan... To bola odo mňa hlúpa otázka... alebo ani nie? Každopádne, predstavte si tú scénu, keď Pavol vystúpil na Areopág. V tých Aténach videl niečo veľmi pozoruhodné.
- Máte na mysli oltár, na ktorom je nápis „Neznámemu bohu“?
- Presne ten! Nemáte dojem, že oveľa výstižnejší by bol nápis
mŕtvemu bohu?
- Dnes som na vás intenzívne myslel.

- Táto fráza zvyčajne znamená, že ste sa za mňa pomodlili v jednom z potuchnutých kostolov k tej židovskej mŕtvole. Mám pravdu?
- Vždy som si vážil vašu úprimnosť a otvorenosť, aj keď je hlboko nasiaknutá mladíckou nerozvážnosťou... Ale áno, je to tak. Modlil som sa za vás. Keď som sa dnes ráno pozeral na to nevinné a krehké Dieťa v jasliach, ktoré sa narodilo na tento drsný a nehostinný svet, pripadalo mi to ako záblesk jasného svetla v nepriepustnej temnote. Boh nie je mŕtvy. Mŕtvy môže byť len človek, keď odmieta tú prostú pravdu, že Boh je živý. Modlil som sa, aby sa ten Boh narodil aj vo vás, aby to Dieťa prinieslo svetlo do temnoty vašej duše. Netvárte sa tak prekvapene. Vo vašich smaragdových očiach vidím, čo prežívate vo svojom srdci. Milujete ľudí, umenie, prírodu, celé stvorenie, dokonca to vo vás vyvoláva aspoň povrchnú radosť. Myslíte si, že v tom je celý zmysel, ale akoby vám chýbal podstatný kúsok do skladačky, červená niť, uholný kameň. Intuitívne vnímate potrebu milovať celý svet a rozumom si to aj viete zdôvodniť, ale ani všetko vaše úsilie vás nevie vyslobodiť z väzenia trýznivej prázdnoty.
- Obdivujem váš pozorovací talent, koniec koncov, už ste si niečo odžili, máte skúsenosti. Odpoveď je však celkom prozaická. Je to preto, lebo toho nerobím dosť. Musím sa viac snažiť, s pevnejšou vôľou a odhodlaním. Je to moja slabosť a musím na tom pracovať. A čo vaše depresie a úzkosti? Kde je ten, ako vy hovoríte, živý Boh? Ako vám pomáha s vaším trápením? Kašle na vás, vlastne nie, nekašle. Problém je v tom, že je bezmocný – je mŕtvy.
- Ach, aký ste len voči sebe nepozorný! Všímate si celý svet, chcete každého spasiť, ale váš vlastný osud vám uniká pomedzi prsty. Snažíte sa toho zachytiť čo najviac, ale všetko sa rozplynie, len čo sa nazdáte, že ste to dosiahli. Takisto vám odpoviem prozaicky. Ten Boh práve sedí predo mnou.
- Pred vami sedím ja.
- Veď práve! Vy ste jeho poslom. On mi vás poslal do života, ani si to neuvedomujete.
- Ako môžem byť jeho poslom? Veď ním pohŕdam! Boha nepotrebujeme, ani vy, ani ja. Jediné, čo človek potrebuje, je iný človek!
- Veď vy to všetko pochopíte v správnom čase.
Po chvíli ticha pokračovali v rozhovore.
- Nuž, ale aby ste ma neobvinili, že sa vyhýbam otázke, tak si myslím, že toho obyvateľa Atén, ktorý vytesal ten nápis do kameňa, k tomu viedol práve Boh.
- Hmmm... Čím viac mi hovoríte o tom vašom kresťanstve, tým sa mi zdá čudnejšie. Ako by to bolo možné? Ako by ten boh v takom prípade mohol byť pre neho neznámy?
- Prečítajte si tú stať Biblie pozornejšie. A najmä – čítajte srdcom.
- Ďakujem za kávu. Už budem musieť ísť. Idem dnes večer do divadla a ešte predtým mám jednu záležitosť.
- Rád som vás znova videl. Opäť bolo pre mňa potešením sa s vami stretnúť. Prajem vám príjemnú zábavu a kultúrne vyžitie.
- Ďakujem. A len tak mimochodom, nechcete ísť so mnou medzi ľudí? Možno by ste prišli aj na iné myšlienky.
- Myslím, že najlepšie bude, keď pôjdete sám.
- Nuž, dobre teda. Dovidenia.
- Dovidenia.

Už ako malé dieťa často navštevoval divadlo. Nikdy nehral ani nepísal, ale vo svojom srdci prechovával obdiv k umeniu, ktoré vyjadrovalo krásu, pravdu a dobro, ktoré sa obliekali do všetkých odtieňov života – vyvierajúci životný prúd, presahujúci dosky javiska, múry divadla, ba čo viac, celý vesmír... ale ktorý mu záhadne unikal.
Keď za tmy vykročil zo svojho bytu, pod nohami mu vŕzgala
snehová pokrývka, odrážajúca svetlo z pouličného osvetlenia, ktoré mu lemovalo cestu k divadlu, keď prechádzal cez svoj milovaný park. Holé stromy mu vo vetre mávali na pozdrav svojimi vetvami. Akoby predpovedali, že by sa dnes malo stať niečo nečakané – chvíľa, v ktorej sa malo zasiať semienko Života do jeho srdca a duše.
O ničom netušil a v pokoji, s pohľadom upreným na cestu, krívajúc a podopierajúc sa o palicu, kráčal smerom k svojmu cieľu. Prešiel okolo zamŕzajúceho jazera. Ligotavá hladina sa pokojne vlnila v mesačnom svite. Svojím radostným vlnením tešila každého okoloidúceho. Ohromná plocha a masa vody v ňom vyvolávali bázeň a chvenie. Akoby vyjadrovali tajomstvá ľudskej existencie. Vo svojich túžbach chcel uchopiť nekonečno, prekročiť nedozierne horizonty. Zároveň videl aj topiacich sa ľudí, ktorí sa nemajú čoho zachytiť, stále padajúcich na dno svojho bytia. Bolo mu ľúto každého, kto takýmto spôsobom živoril, kto nenachádzal žiadnu krásu a dobro v sebe ani vo svojom okolí. Kládol si otázku, čo by im mohol dať, ako im pomôcť, čo im chýba, aj keď nevedel pomôcť ani sebe samému. Pri každej príležitosti, pri ktorej sa snažil niekomu vniesť zmysel do života, bol neúspešný. Chvíľkové potešenie sa pominulo a bremeno a jarmo bolestivej existencie znova začalo gniaviť svoju obeť, snáď s výnimkou jeho čudáckeho kresťanského suseda. „Čo bolo na ňom iné? Určite nie ten jeho boh!“ V hlave si cestou dokola prehrával rozhovor so svojím priateľom. Bolo to zvláštne. V hĺbke svedomia vedel, že to, čo robí, má robiť a že je to dobré, ale nevedel nájsť odpoveď na otázku, prečo v tom nedokáže nájsť naplnenie a prečo jeho pomoc druhým neprináša ovocie.
Z hlbokého zadumania ho do hmotného sveta vrátila silueta majestátnej barokovej budovy, ktorá sa vypínala na konci javorovej aleje vedúcej von z parku. Dorazil k divadlu. Prišiel k pokladni, kúpil si lístok, v šatni si odložil svoj purpurový kabát, pletený klobúk podopierajúc sa o svoju palicu prišiel ku schodisku, po ktorom vyšiel neistou chôdzou. Mal zničené koleno. Býval vášnivým turistom a horolezcom, čo sa mu takmer stalo osudným. Nehoda, ktorá sa mu prihodila pri výstupe na bájny Olymp, sídlo pohanských bohov, symbolicky predznamenala jeho neúspech zdolať vrchol hory života. Prišiel do sály, pohodlne sa usadil do mäkkého sedadla a v prítmí a napätí čakal na začiatok predstavenia. Dnes mali hrať Parsifala od Richarda Wagnera. Túto hru videl už niekoľkokrát a vždy ho naplnila zvláštnou túžbou hľadať, otvoriť sa bytiu a počúvať jeho hlas. Masívna životná energia na neho sálala z mladého, cnostného Parsifala prahnúceho po rytierskych cnostiach a nájdení svojho zmyslu. S dojatím si často hovorieval, že chce byť prorokom, akým bol Parsifal, ohlasovať posolstvo životného elánu, ako to vždy robili proroci veľkých ideí.
Po skončení predstavenia sa s nadšeným a predsa tak prázdnym srdcom cestou z divadla rozhodol poprechádzať. Oblažovali ho melancholické zimné večery. Rád sa prechádzal a sníval pri tom o lepšom svete, o svete plnom života. Mal veľmi rád mesto, v ktorom žil, ulice, ľudí, námestia... Prežil tu celý svoj doterajší život, bol to pre neho skutočný domov. Blížila sa polnoc a všetko pomaly zaspávalo v pokojnom tichu. Len on mlčky kráčal ulicami, na ktoré vrhali svetlo pouličné lampy. Dorazil na námestie, ktoré dookola lemovali nevysoké stromčeky a kríky, ktoré v lete žiarili sýtou zelenou farbou. V strede sa nachádzala fontána. Nehybne a dominantne z nej vyčnievala mohutná socha akéhosi starovekého biskupa. Nepoznal ho, bol mu ľahostajný. Kresťanstvom predsa pohŕdal. Obzvlášť, keď bol presvedčený o tom, že ľudia, ktorí kresťanmi nie sú, kresťanov hravo prekonávajú v tom, čo oni sami tak pyšne svojimi ústami vyznávajú. Kládol si otázku: „Načo nám je nejaká nezmyselná viera, nejaký absurdný boh, ak dokážeme žiť aj bez neho a dokonca lepšie ako tí, ktorí ho uctievajú?“
Napriek všetkému sa pri tejto soche vždy veľmi rád pristavil a so záujmom si prezeral jeden zvláštny detail, ktorému vonkoncom nerozumel. Detail, ktorý v ňom vyvolával niečo, čo sám nevedel opísať. Pohľad na horiace srdce, ktoré tento biskup svojou vystretou rukou hrdo dvíhal k nebu, ho vždy nejako vyrušil. Cítil, akoby bol vo svedomí pohnaný k niečomu vyššiemu, lepšiemu, čo sám nedokázal obsiahnuť. Nerozumel tomu. Sám seba sa pýtal, čo to pre neho znamená, odpoveď však nenachádzal. Myslel si, že je to azda niečo podvedomé, nejaký psychopatologický jav. Niečo, čo ho od detstva prenasleduje, len si to nedokáže naplno uvedomiť. Bolo to pre neho príťažlivé, iným spôsobom ako umenie alebo príroda. Už keď sa približoval, pociťoval, akoby ho niečo prívetivo vítalo. Nikomu o tom nehovoril, ani svojmu kresťanskému priateľovi. V dnešnú noc však pre neho plamenné srdce pripravilo nemilé prekvapenie. Stalo sa niečo, čo nečakal. Srdce biskupa dnes mlčalo. Nevyžarovala z neho tá zvláštna energia ako inokedy, akoby mu nič nehovorilo. Do kameňa vytesaný plameň nevyžaroval svoje hrejivé teplo, ale z ničoho nič to bol iba chladný kus opracovaného materiálu: „Kam sa to podelo? Kde je tá poézia srdca?“
Po dlhom pohľade na sochu sa neveriacky a sklamane rozhodol vrátiť domov. Vybral sa tou istou cestou, ktorou aj prišiel. Prešiel okolo divadla a cez javorovú alej na okraji parku nasmeroval kroky k svojmu bytu. Cestou späť si vôbec nevšímal okolie, bol hlboko pohrúžený do svojich myšlienok. Stále mal pred očami blčiace srdce, ktoré tentokrát mlčalo. „Nebodaj sa pokazilo?“ pýtal sa ironicky. Z víru myšlienok ho vytrhol nesmelý pozdrav, ktorý znenazdajky začul z obklopujúcej tmy. Bol to mimoriadne zanedbaný človek, vychudnutý, slabý, krívajúci, so stopami po zraneniach, pravdepodobne po nejakých bitkách. Veľmi špinavý a smradľavý. Mierne sklonený, s pohľadom upreným do zeme, ponížene vystúpil z tieňa do svetla lampy.
- Dobrý večer!
- Dobrý večer, pomôžem ti nejako?
- Chcel som sa len opýtať, či by sa nenašlo niečo pre...
Mladík ho ani nenechal dopovedať.
- Isteže, mám niečo, počkaj chvíľu...
Keď po chvíli našiel vo vrecku mince, ktoré mu vydali v divadle, podal ich bezdomovcovi, ten mu vďačne stisol ruku, pobozkal, rozplakal sa a zmáčal mu ju slzami. V tej chvíli pocítil to zvláštne chvenie, ten záhadný oheň. Tentokrát však zdrojom toho tepla nebolo kamenné srdce zvierané rukou sochy, ľudské dielo, niečo vonkajšie, ale akoby to vyvieralo z neho samotného. V rovnakej chvíli mu prišlo na um, že ten človek potrebuje viac, ako len zopár drobných... Zvláštne sa mu zdalo to, že táto myšlienka akoby nebola jeho. Akoby by prichádzala odinakiaľ, ale vôbec mu nebola cudzia.
- Je zima a keď si ku mne prichádzal, všimol som si, že dokonca krívaš. Vezmi si môj kabát, palicu aj klobúk. Potrebuješ ich viac ako ja. A len tak mimochodom, poznám bezdomovcov, ktorí sem chodia... ale... s tebou som sa tu ešte nestretol. Navzdory tomu mám pocit, že si mi povedomý. Zdá sa mi, že som ťa už niekedy videl a počul, ale neviem sa jasne rozpamätať... Mám prazvláštnu intuíciu, že ťa poznám a zároveň aj nepoznám. Kto si?
Bezdomovec si nasadil klobúk, s pohľadom stále upriameným do zeme si obliekol kabát a oprel sa o palicu.
- Ďakujem ti za oblečenie a palicu. Teraz si budem skutočne pripadať ako kráľ v purpurovom plášti, s korunou na hlave a žezlom v ruke... Už mi chýba len trón, z ktorého by som mohol vládnuť... Nechceš mi dať aj ten?

- Trón? Čo je to za čudnú metaforu? Ako ti môžem dať trón? Nemám viac, ako som ti dal.
- Máš niečo mimoriadne cenné, to najcennejšie na celom svete. Je to to jediné, čo od teba chcem.

- Som iba obyčajný študent. Čo cenného by som už len ja mohol mať?
- Tvoje srdce. Chcem byť jeho Pánom, aby horelo plameňom mojej Lásky. Nespokojné bude, kým v ňom nespočiniem – kým sa v ňom nenarodím. Prežívam s tebou prázdnotu, to mučivé ticho, chýbajúci zmysel, roztrieštenosť, a to navzdory tomu, že veľkodušne a obetavo pomáhaš svojim priateľom a vôbec každému, kto to potrebuje.
- Nerozumiem. Ako? Nepotrebujem nikoho na to, aby som konal dobro a našiel šťastie, dokážem to sám mojím rozumom a vôľou! A stále si sa mi nepredstavil. Kto si?
- Bezo mňa nemôžeš nič urobiť! Vari som tam nebol všade prítomný? Azda som neviedol každé tvoje slovo a každý tvoj krok? Tvoja pomoc tým bedárom nie je úľavou pre rany, ktoré nosím na mojom tele? Či si mi neuľavil v mojej bolestivej osamelosti? Nebol to čas strávený so mnou, keď si ochotne počúval svojho osamelého priateľa? Čo si spravil týmto všetkým, mne si to spravil!
- Odkiaľ to všetko vieš? Čo majú znamenať tieto tvoje táraniny? A povieš mi už konečne kto si?! Začínaš ma znepokojovať.
Bezdomovec zdvihol hlavu a ich pohľady sa stretli. Cez slzy, trblietajúce sa v očiach tejto záhadnej bytosti, presvital ten dôverne známy plameň, ktorý hrial mladého muža tentokrát omnoho mocnejšie ako inokedy. Veľmi rýchlo sa na ten pohľad rozpamätal. Do tých milosrdných očí hľadel už nespočetne veľakrát v byte svojho starého priateľa.
- Priateľu, ujal sa slova záhadný muž, ja teba poznám omnoho lepšie ako si vôbec dokážeš predstaviť a ty mňa poznáš omnoho lepšie, ako si ochotný pripustiť. Nie som až tak neznámy, a ako vidíš ani mŕtvy. Pomáhaš mi už dlhé roky v starostlivosti o mojich maličkých – všetko je to moje dielo. Nevystupuj na horu, nesnaž sa dosiahnuť panteón bohov na vrchole svojho vytúženého Olympu. Tvoja duša sa triešti o útesy tejto hory. Ostré kamene na bralách vrchu tvojej pýchy hlbokými zárezmi zraňujú tvoje srdce. Zatiaľ, čo sa márne snažíš vystúpiť k bohom, Boh zostupuje k tebe ako Dieťa a čaká, že ho uložíš do jasiel svojho srdca, prijmeš ho ako milujúca matka prijíma svoje milované dieťa. Aby si sa ty mohol stať bohom, Boh sa stal človekom. Tam, kde blčiaci plameň Lásky stravuje srdce človeka, tam je moja kolíska, moje jasle, tam som zrodený.
Tieto slová naňho zapôsobili zdrvujúco, ledva zo seba vyjachtal niečo zmysluplné, už ani poriadne nevedel kto je.
- Prečo si prišiel až teraz, tak neskoro? Kde si bol doteraz?
- Nedostal si už odpoveď?
Ja som, ktorý som – Alfa a Omega. A známy neznámy zmizol v tme.

Čas a celý svet sa zastavil. Po tomto rozhovore, dlhé chvíle, ktoré mu pripadali ako večnosť, bez mihnutia oka meravo stál, uprene a nechápavo hľadel na miesto v tme, kde sa zjavil a zmizol tento známy neznámy. Keď precitol, vykročil smerom domov. Nebol schopný jedinej ucelenej myšlienky, hmlisté obrazy a nesúvislé predstavy celkom opantali jeho vedomie. Nedokázal sa na nič sústrediť, roztrúsené slová zbesilo tancovali v jeho mysli. Zrazu si uvedomil, že stojí pred dverami svojho bytu. Vošiel dnu, sadol si do kresla a snažil sa usporiadať myšlienky, pochopiť, čo sa vlastne stalo. V tej chvíli akoby začul slová svojho priateľa. Vzal do ruky Bibliu a začal čítať stať o Pavlovom vystúpení v Aténach. Keď prišiel k záveru kapitoly, kde ľahostajní a do seba zahľadení Aténčania zosmiešnili jeho svedectvo slovami „vypočujeme ťa o tom inokedy“, prenikla ho hlboká ľútosť a túžba po Bohu. „Nie Pane, nie inokedy! Hneď teraz chcem počúvať tvoje slovo!“ Na jazyk mu prišli slová, ktoré nahlas vyriekol z hĺbky srdca: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva!“ Hneď ako to povedal, padol na kolená a po celej miestnosti sa začal rozliehať hlas práve narodeného Dieťaťa. Slzami nevýslovnej radosti kropil podlahu, ktorú mal pod sebou. Cítil Jeho prítomnosť v každom svojom pohybe, v každom svojom nádychu. Kolíska v srdci tohto mladíka už nikdy nebola prázdna. Dieťa rástlo a mocnelo, aby mohol byť jedného dňa z dreva jeho kolísky zhotovený kríž. To však v tej chvíli ešte tušiť nemohol...

 

Inzercia

"Človek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi, cestou, ktorú určil sám Kristus, cestou, ktorá bez akejkoľvek inej možnosti vedie cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia." (RH 14)

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Nástroj jednoty

Nástroj jednoty

Katolícka teológia, napriek svojej bohatej tradícii a neustálemu prehlbovaniu poznatkov, trpí často nedôverou a neraz je považovaná, niekedy dokonca aj samotnými kresťanmi, za prázdne a zbytočné táranie. Aký je vlastne zmysel a hodnota teologického snaženia ľudského rozumu?

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.