Potrebujem vlastne omšu?

Dnes som počas online hodiny spomenul pred žiakmi, že mi chýbajú omše a jedna žiačka sa ma opýtala, či sa niečo v mojom živote zmenilo tým, že sú zatvorené kostoly. “Áno zmenilo sa”,odpovedal som jej a ona sa mi snažila nahovoriť, že sa nič nezmenilo. Veď predsa k Bohu sa môžem modliť aj doma. Čo sa teda zmenilo a načo je dobré chodiť do kostola? Toto je moje zamyslenie sa nad touto otázkou.

Pevný bod v rozbúrenom mori

Je mi to trápne priznať, ale odkedy máme s manželkou deti, stal sa zo mňa nedeľný katolík. To, čo som nikdy nechcel byť sa stalo skutočnosťou. Och, ako som mal rád časy na strednej a vysokej škole, keď som mal toľko času, že som mohol chodiť na omše denne, nie iba v nedeľu. Cez týždeň je to úplne iné kafé. Pri deťoch sa mi to ale akosi nedarí a často sa stáva, že deti ani na tú nedeľnú omšu ísť nechcú. A pre mňa je to taký pevný ostrov v rozbúrenom mori. Ak mám toho na práci šialene veľa, ak mi ide z toho všetkého, čo sa vo svete deje hlava prasknúť a ak sa celý svet zmieta v neistotách a mení sa šialenou rýchlosťou, omša je deň čo deň, týždeň čo týždeň rovnaká. Rovnaký priestor, rovnaké fresky, rovnaké sochy, rovnaké slová, rovnaké postoje, rovnaké formulky, gestá. Rovnaký pokoj. Rovnaký Boh. Včera, dnes i naveky. Istota. Toto je to, čo potrebujem. Áno, môžem sa doma modliť, pretože doma je to aj tak stále ten istý Boh, ale nie je to to isté. Mohol by som vám povedať, aby ste nešli na koncert vášho obľúbeného interpreta, skupiny, ale pozreli ste si tento koncert doma na Youtube? Asi by ste mi dali za pravdu, že je to diametrálne odlišné. 

Spoločenstvo - porovnanie so školou

Niečo, k čomu by sa dala omša a dôležitosť omše veľmi ľahko a dobre prirovnať tak, aby to možno pochopili aj neveriaci, je škola. Škola a zvlášť jednotlivé triedy sú zoskupením ľudí, s ktorými sa stretávame denne. S niektorými si sadneme a s niektorými sa naopak veľmi nemusíme. Či sa nám chce, alebo nechce, chodíme do školy, pretože (a to verím platí pre väčšinu žiakov) v sebe máme akúsi vnútornú motiváciu, akýsi vyšší princíp, že nám škola niečo dáva. A aj keď mnoho žiakov tvrdí, že je škola zbytočná a predmety, alebo učivo,ktoré sa tam učia sú zbytočné, predsa nám škola chýba, keď ju žiaci skončia, alebo ako v tomto období korony. Koľko žiakov by sa tak rád vrátilo do školy. Rovnako aj my učitelia. A tiež by som mohol povedať ako moja žiačka v úvode “čo sa vlastne zmenilo?” Učíme sa rovnako. Len forma sa trochu zmenila. Omša, rovnako ako škola, má teda jeden veľmi dôležitý prvok, ktorý potrebujeme v našich životoch a to je spoločenstvo. Stretávanie sa s ľuďmi, ktorí majú rovnaký, alebo aspoň zdanlivo rovnaký cieľ ako my. My ľudia sme spoločenské bytosti, potrebujeme mať okolo seba blízkych ľudí, priateľov. Ak ich nemáme, náš človek bude upadať. Aj keď si budeme nahovárať, že nie, že sa nič nezmenilo. Zmenilo. Existuje milión štúdií o tom aký je rozdiel byť s niekým naživo a volať si s ním cez videohovor. Naživo je všetko lepšie. Všakže?

Rast

Opäť by som omšu mohol prirovnať ku škole. Ak chodíme do školy, rastieme. Učíme sa nové veci, ktoré sa nám možno niekedy zdajú byť zbytočné a nevidíme ich zmysel, ale časom všetko pochopíme. Tak je to aj s omšou. Možno sa nám zdá, že nám to nič nedáva, ale až časom uvidíme zmysel toho všetkého. Viem, viem, písať tu pre neveriacich, že ten čas nastane až v nebi, môže byť veľmi abstraktné. Odpustite mi to teda. Ak nie sme pokorní a nezaujímame sa o svoj život, neuvidíme ani rast chodením na omše ani rast spôsobený školou. Alebo inak. Zažil som žiakov, ktorí boli takí pyšní, že na vysokej škole (na ktorú sa dostali vďaka tomu, že študovali našu školu) si nechceli priznať, že sa na našej škole niečo naučili. Opačný príklad môže byť Steve Jobs, ktorý uznal význam prednášok kaligrafie na vysokej škole až niekoľko rokov neskôr, keď pracoval na zostrojení počítačov, ktoré v obrovskej miere ovplyvnili svet. Ak chceme my veriaci nejako rásť, mali by sme chodiť na omše, mať spoločenstvo s inými veriacimi, čítať Sväté Písmo a Modliť sa. Chcel by som len podotknúť, že omša a modlitba sú dve diametrálne odllišné veci. Modlitba doma nikdy nenahradí svätú omšu a svätá omša nenahradí modlitbu.

Niečo, čo neveriaci nemôžu pochopiť, pretože to nikdy nezažili

Omša nie je divadlo, tak ako si veľa ľudí myslí, ani sa tam nechodíme najesť, tak ako si myslí jedna pani poslankyňa. Áno, priznávam, že mnohí kresťania za celý svoj život nepochopia tajomstvo svätej omše a ani ja sám nemôžem povedať, že by som toto tajomstvo čo i len trošičku pochopil. Tajomstvo je tajomstvom. Podľa mňa, ak je niekto ťahaný týmto tajomstvom, už mu je niečo zjavené. Ak niekto chce chodiť na omše, už mu bola časť tajomstva odhalená. Aby som to ale povedal trochu jednoduchšie, skúsim to prirovnať k programátorom. Sú ľudia, ktorí nepotrebujú k svojmu životu mať počítač, ani mu nepotrebujú rozumieť. Nepotrebujú vedieť, ako bol ktorý program napísaný a ako funguje. Potom sú ďalší, ktorý tomu nerozumejú, ale vedia, že sa dá použiť na dobré veci a tak počítač používajú. Majú z neho úžitok. A potom sú tu ajťáci, ktorí vedia o počítačoch veľa a keď o tom začnú rozprávať, je to pre nás akoby boli z inej planéty. My tomu nerozumieme, ale dôležité je, že oni áno. Tak je to aj s omšou. Sú ľudia, ktorí rozumejú tomu, čo sa tam deje, potom sú takí, ktorí tomu nerozumejú, ale majú z nej úžitok a nakoniec sú takí, ktorí ju nepotrebujú a nechodia na ňu.

Pocit, že som doma

Posledný bod som dal zámerne nakoniec. V podstate súvisí so spoločenstvom, ale nie je to to isté. Pre mňa je chodenie na omšu dôležité aj preto, že viem, že tam som doma. Áno, keď pozerám omšu doma cez počítač, som doma, ale doma som aj tam, kde je moje srdce.  A moje srdce je doma aj tam, v tej starej budove. Tam sa cítim dobre. Tam nachádzam pokoj. Tam si môžem oddýchnuť. Tam je ticho. Tam si chodím po radu. Tam sa spájam s Bohom ľahšie. Tam chodím prosiť o odpustenie. Tam je to, čo potrebuje môj duch. Tam je predsieň neba. A ja verím, že nebo je mojím pravým domovom, do ktorého sa po tejto krátkej púti životom raz vrátim. 

Neviem Katka, či som ti to vysvetlil dostatočne. Som ti každopádne vďačný, že si si do mňa na tej hodine rypla a ja som si mohol hlbšie uvedomiť aká je pre mňa omša dôležitá. Ďakujem