KONAJME ZODPOVEDNE !

„Zodpovednosť“ je pojem, ktorý sa v poslednom období často používa. Som tomu rád, pretože zodpovednosť je určite dobrá, či už ako vlastnosť, alebo ako motív konania (či nekonania). Platí to ale iba v prípade, že tento pojem je chápaný v jeho plnej podstate. Myslím, že podstata pojmu „zodpovednosť“ sa ukrýva v slovese „zodpovedať“. Zodpovedne sa správame vtedy, ak vieme uspokojivo zodpovedať otázku, prečo konáme, čo konáme, a tiež prečo nekonáme, ak nekonáme...

Komu máme byť pripravení túto otázku zodpovedať? Komukoľvek, no predovšetkým Bohu a sami sebe. Veriaci ľudia vedia, že s touto otázkou stoja pred Bohom stále a definitívne sa nás to spýta na poslednom súde. Ale aj tí, čo tvrdia, že v Boha neveria, zvyčajne akceptujú pojem „svedomie“. Veriaci definujú svedomie ako „Boží hlas v nás“, preto s týmto pojmom vieme zrozumiteľne pokračovať či už sme veriaci, alebo neveriaci. Takže dochádzame k nasledujúcej všeobecnej formulácii: Zodpovedne konáme vtedy, ak vieme naše (ne)konanie uspokojivo a úprimne obhájiť vo svojom svedomí.

Nedávno som bol priamym aktérom rozhovoru, ktorý sa dá parafrázovať takto: Na moju otázku: „Myslíte, že to čo robíte je správne?“ bolo povedané: „Nie, ale je to prikázané.“ ...  V súčasnosti sme presviedčaní, že zodpovednosť = poslušnosť. Takáto rovnica určite neplatí a ide o vyprázdnenie pojmu „zodpovednosť“. Ak by daná rovnosť platila, potom by sa dalo pokojne povedať, že aj strážnici v koncentračných táboroch, alebo agenti ŠTB, atď. konali „zodpovedne“. Veď poslúchali... Naozaj si myslíme, že svedomiu stačí zodpovedať otázky o našom konaní len tým, že konáme, lebo poslúchame?

Nechápte ma zle; nevyzývam na neposlušnosť, ale vyzývam k skutočnej zodpovednosti, ktorá sa nezaobíde bez úprimnosti pred svedomím. Ak sme úprimne presvedčení, že dodržiavanie nejakého nariadenia je správne, tak v tom prípade jeho dodržiavaním konáme zodpovedne. Ak ale máme sami pochybnosť o správnosti nariadenia, ako zodpovieme svedomiu, že podľa neho konáme; ba dokonca že vynucujeme dodržiavanie tohto pravidla od ostatných? Opakujem, vyzývam k úprimnosti pred svedomím.

Ak sú dvaja ľudia hoc aj opačného názoru, no sú úprimní a snažia sa konať pred svedomím zodpovedne, tak práve to obojstranne úprimné konanie ich dovedie k správnemu výsledku a posunie riešenie problému do stavu, ktorý je celospoločensky lepší. Ak ale niektorá zo strán potláča svoje svedomie, tak bráni dosiahnutiu celospoločensky optimálneho stavu. Dosiahnutiu optimálneho riešenia bráni aj to, ak jedna zo strán nedovolí druhej strane konať podľa jej svedomia. Znakom tejto situácie je napríklad manipulatívne, agresívne a vulgárne správanie. V takýchto prípadoch určite nemožno hovoriť o zodpovednosti, aj keby boli dodržané všetky možné i nemožné formálne pravidlá.

Uvediem ďalší príklad, ktorého som síce nebol priamym svedkom, ale rozprával mi to človek, ktorému dôverujem, takže verím, že sa to stalo: V rámci nedávneho plošného testovania na korona vírus bolo istému človeku oznámené, že je pozitívny. Keďže ten človek sa cítil zdravý, výsledku neveril a priamo na mieste testovania trval na tom, aby mu test s jeho označením fyzicky ukázali. Keď bol jeho test opätovne prekontrolovaný, ukázalo sa, že v skutočnosti bol výsledok negatívny a teda výsledok mu zmenili (či už šlo o chybu, alebo niečo iné, nechám na zodpovednosti zodpovedných :) ...) Chcem vyzdvihnúť to, že daný človek trval na tom, o čom bol presvedčený, aj keď to určite nebolo pohodlné a príjemné konanie. Ak by zostal ticho a nekonal – aj keď mu svedomie hovorilo, že sa má domáhať prekontrolovania jeho testu, tak práve to nekonanie by bolo nezodpovedné. Ako by zodpovedal svedomiu, že nekonal? Tu od príkladu prejdem do všeobecnej roviny, ktorá sa týka každého z nás.

Odpovedí na otázku: „Prečo nekonáš?“ sa núka veľa. Od výhovoriek typu: nemám čas; nemám prostriedky; ľudia by sa na mňa pozerali s nepochopením; je to riskantné; ...  až po úprimnejšie odpovede, ako: nekonám, lebo sa mi nechce; nekonám preto, že sa bojím, ... . Či také odpovede svedomiu stačia, to nechajme na Božie milosrdenstvo. No v každom prípade chcem otvorene povedať: Ak sa nachádzaš v situácii, kedy cítiš, že by bolo správne spraviť nejaký konkrétny krok, a nespravíš to, nesieš zodpovednosť za výsledok svojho nekonania. Špeciálne ak v úprimnosti pred sebou vnímaš, že ku kroku, na ktorý ťa svedomie nabáda máš aj vhodné danosti a je aj vhodná situácia, ale bráni ti v tom napríklad lenivosť, ustráchanosť, prípadne ťa o silu oberá nejaká neresť, je to jasný indikátor, že to spraviť máš.

Zdá sa, že nás čakajú ťažké časy (Boh daj, aby tomu tak nebolo). Žiada sa mi preto pripomenúť: Je zlé byť v zlej situácii, ale je horšie byť v zlej situácii s vedomím, že za tú zlú situáciu môžem (hoci len z časti a hoci len kvôli nekonaniu) aj ja sám.

Preto s plnou vážnosťou a vedomím významu týchto dvoch mocných slov vyzývam: KONAJME ZODPOVEDNE !