Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
23. október 2020

Dieťa a Boh a ty

Dcérka pozornela. Stíchla. Pozrela mi svojimi krásnymi nevinnými očami do mojich. Bola v nich napísaná otázka: Čo sa ide diať? Očakávanie. Nie, strach v nich nebol. Svojho ocka mala rada a nebála sa ho. Vedela, že nič zlé z jeho strany nemôže prísť.
Dieťa a Boh a ty

Keď som sa v roku 2002 dozvedel, že čakáme naše prvé dieťa a potom nám ho Boh daroval, zostal som na chvíľu v úžase stáť. Mne ho dávaš, hriešnikovi, učiacemu sa od Ježiša, aký má mať charakter? Modlil som sa: „Mne udeľuješ takýto obrovský dar? Nemôžem tomu uveriť. Ty Boh si ma urobil hodným spolupracovať s tebou – Stvoriteľom na stvorení? Čím som si to zaslúžil? Takto si ma vyzdvihol, povýšil, mňa, čo sa len učí chodiť po tvojich cestách? Koľké milosrdenstvo a aká milosť!“

Aká krása! Aká nádhera! Aké svetlo!

Bola to dcérka. Prvorodená.

Pokrstili sme ju na Paschu - Veľkú noc v Cirkvi roku 2003 a dali meno Sára Mária. Symbol toho, že Stará Zmluva sa završuje v Novej.

A bola živá. Akoby chcela svetu povedať: som tu a chcem žiť! Nikdy to nevzdám. Totiž v prvých dňoch a týždňoch kvôli nešťastným okolnostiam bojovala o svoj život. Ocitla sa na hranici života a smrti. Bojovala statočne. A vyhrala ho, lebo jej pomohol Ten, ktorý ju do neho povolal. 

Možno preto si to chcela v neskorších rokoch akoby vynahradiť. Bola veľmi živá a hravá. Tá energia, tá životaschopnosť! Skutočne ako tá, po ktorej meno nosila. Ako Sára, naša duchovná pramatka, manželka patriarchu Abraháma, ktorá s ním precestovala stovky kilometrov a vydržala aj tie najťažšie veci a pre ktorú nebol problém porodiť dieťa Izáka aj vo vysokej starobe. A to už nehovorím o Márii, ideálnej a dokonalej Žene a Matke, ktorá vydržala smrť Syna a ona jediná nestratila ani vtedy vieru.

Nezapochybovala v svojho Syna. V tom je totiž hriech.

Chválime za to Pána.

Kde sa tá živosť prejavovala? Napríklad pri uspávaní večer. My rodičia sme často už ledva klipkali očami a ona – ešte si chcela užiť deň. Nahradiť zameškané zo začiatku? V jeden večer dcérka opäť nie a nie zaspať. Mala vtedy tri roky.

Samozrejme, keď hodiny ukazujú jedenásť hodín večer, dieťa by už malo dávno zatvoriť oči. Jednoducho si vybrala svoj „skákavý deň“. Hopkala na posteli, jašila sa, akoby bol stred dňa. Všeličo sme podnikali – napomínali, vyzývali, ba i hrozili – nič nepomáhalo. Ona si to skákanie užívala.

Zrazu som dostal inšpiráciu Ducha Svätého.

On prichádza náhle. Ako vietor. Veje, kam on chce a kedy chce. Nedá sa vypočítať a sputnať, ale dá sa privítať. Dá sa mu otvoriť, dá sa naladiť si vnútro na jeho počúvanie. Nedá sa mu rozkazovať, ale dá sa prijať. Priznám popravde, keď som začal hovoriť, ani som nevedel, ako vetu dokončím. Len som Sárku položil na posteľ, pevne som ju uchopil, aby sa nemohla pohnúť, vážne sa na ňu zahľadel a dôstojne a jasne vyslovil: „Ježiš“.

Dcérka spozornela.

Hra svalov v jej telíčku prestala. Stíchla. Pozrela mi svojimi krásnymi nevinnými očami do mojich. Bola v nich napísaná otázka: Čo sa ide diať? Očakávanie. Nie, strach v nich nebol. Svojho ocka mala rada a nebála sa ho. Vedela, že nič zlé z jeho strany nemôže prísť. Nikdy ju neudrel. Vždy zažila od neho len lásku. Ale bola v nich akási bázeň.

Zažmurkala a zopakovala: „Ješiš.“ Ja ešte raz: „Ježiš!“ Sárka: „Ješiš.“ Potom som z ničoho nič pokračoval (opakujem, vôbec som to neplánoval, vôbec nepredvídal): „Pomôž...“, Sára: „Pomoš...“, ja: „mi...“, ona: „mi...“. A prišlo mi aj posledné slovo: „...zaspať“. Dcérka naposledy zopakovala: „Zaspať.“

– Aha, – uvedomil som si, – aká jednoduchá prosba.

Ježiš, pomôž mi zaspať – to bola naša modlitba. Existuje krajšia prosba? Áno, ale možno v tú chvíľu nie úprimnejšia.

Potom sa stala neuveriteľná a prekvapivá vec: Ruky som spustil z jej pliec, dcérka sa upokojila, našla si najlepšiu polohu medzi perinami a vankúšmi a neprešli azda dve minútky a spala ako syseľ!

– Ona spí! – čudoval som sa.

Ho-hó! To bol zásah pomoci!

Len sme tak naše unavené oči otvárali. Je to možné? Tak tu sa prejavila iná moc. Moc, ktorú nemôže ovládať človek. Nie je prirodzená. Ale nadprirodzená. Áno, Ježiš reagoval na modlitbu dieťaťa a pomohol jej zaspať.

– To je s Bohom také jednoduché? – preletelo mi mysľou.

OBR. Naša prvá dcérka. Nie je nad to, keď žijeme Život s Bohom, priatelia.

Ešte jeden zážitok pri uspávaní.

Raz som opäť išiel dcérku uspávať ja. Boli sme doma sami, len ocko a dcérka, pretože manželka bola na liečení pľúc, užívali sme si vzájomnú blízkosť, "upevňovali" vzťah otec – dcéra. Najprv sme sa hrali s hračkami, tancovali, potom som sa pustil do čítania Biblických príbehov. Ukazoval som jej obrázky Noeho a jeho archy, ako zvieratá išli do lode v pároch. Potom potopu a znak zmilovania sa Boha – dúhu. Milosrdenstvo. Alebo rozprával o Samsonovi, ako bojoval s levom a vyhral, lebo dostal silu od Pána. Alebo o Dávidovi, pre ktorého ani to, že bol pastier, neznamenalo nevýhodu, lebo mal vlastnosti, ktoré si Boh cenil, aby si ho vybral za kráľa. Krásne hral na lutnu a iné nástroje. A potom ako prišiel nový Noe, nový Samson a nový Dávid – Ježiš, ten, ktorý zachránil prvý pár i všetkých ich potomkov; ten, ktorý bol mocnejší ako Samson a vedel aj vzkriesiť zo smrti či premôcť satana; či ten, ktorý sa prišiel ujať svojich oviec. Nový Kráľ kráľov, ktorého mocnárstvo už nikdy nepominie.

Priznávam, že obyčajne som jej – ani svojim ďalším deťom – nečítal a nerozprával takzvané rozprávky. Dôvod? Objavil som v nich veľa kúzel, čarodejníctva (extrémom sú knihy ako Harry Potter – tieto šlabikáre okultizmu a čiernej mágie) a nereálnych vecí, ako napríklad, že zvieratá hovoria. To je predsa proti pravde: oni nehovoria. Ako deťom môžem tvrdiť „žaba povedala toto a tamto“, keď to nie je pravda? Alebo kocúr zabezpečil svojmu pánovi peknú budúcnosť, keď to nie je pravda? K predstavivosti a abstraktnému mysleniu môžem deti viesť a sprostredkovať im ich aj pomocou reality – Biblických príbehov, ktoré sa skutočne stali a často so zázrakmi, ktoré urobil Pán neba a zeme.

Inzercia

Ale prišiel aj čas večera a noci. Čas ísť „do spánoviec“.

Umyť zuby, obliecť pyžamo.

A Sárka ako obvykle pred spaním vypila skoro celú fľašu kakaa. To bola jej norma. Obľúbený nápoj. Horšie bolo, že začala čkať. Aj by už spala, ale čkanie ju znova a znova prebúdzalo. Na výzvy, aby vari dopila fľašu a tak ho zahnala, nereagovala, piť už nechcela. Žalúdok bol plný.

A tak keď zastaviť čkanie nešlo prirodzenou cestou, povedal som si, že pôjde nadprirodzenou (či vlastne... nie je táto oveľa prirodzenejšia ako tá prvá?). Načo máme Boha a vieru v neho? Veď Otec chce a teší sa, keď sa naňho obraciame aj s tými najmenšími potrebami – vtedy sa cíti užitočný a má z toho radosť. Ako pravý Otec – nechce sa cítiť neužitočný, nie to ešte – ako u mnohých kresťanov – nezáujmom o svoju moc odsúvaný na nedôstojnú vedľajšiu koľaj pasivity. Ako ho musí studeniť tá naša nevšímavosť a ignorancia.

Ľahostajnosť.

Keby ľudia vedeli, že väčšia urážka Boha je ignorancia a ľahostajnosť pokrstených (naschvál nepíšem kresťanov, lebo vlastne nimi nie sú) ako nevedomosť neveriacich... Konali by inak? Pristupovali by k Otcovi inak?

Tak som vyslovil modlitbu – prosbu: „Ježiš, prosím, pomôž nám a zastav to čkanie.“ Ježiš však tentoraz s tým nebol spokojný. Hneď vzápätí som počul vnútorným sluchom:

Prečo ja? Ja som svoju moc dal každému kresťanovi.

Urob to ty.

Chcel ma niečo naučiť.

Priznám sa, už predtým som to mal na mysli, ale rozhodol som sa až na toto Ježišovo vyzvanie. Vedel som totiž o Ježišovom rozkaze horúčke Petrovej svokre (Mt 8:14-15), vtedy pri štúdiu Písem som sa pri tom dlho zastavil. A vedel som aj toto:

„Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“ (Jn 14:12-14)

Zmocnil som sa autority Toho, kto za nás zomrel a rozkázal: „Čkanie, v mene Ježiša Krista prestaň! Rozkazujem ti v mene Ježiša, aby si odišlo!“

Áno. Stalo sa.

Po týchto slovách prestala úplne čkať. Pokiaľ predtým to robila azda dvadsať minút, po tejto modlitbe to už neurobila ani jedinký raz (!), upokojila sa a o malú chvíľku už pravidelne zhlboka dýchala. Čkanie hneď prestalo. Zaspala!

Chvíľu som pozeral, ako sa jej pravidelne nadvihuje malá hruď v rytme nádychov; započúval sa do jemného zvuku, ktorý počuť pri prechode vzduchu nosnými dierkami takého malého dieťaťa a obklopila ma bázeň voči Bohu, ktorý má takúto moc.

– Áno, s Bohom je to také jednoduché, – vedel som.

Tak tu máš dva postupy: raz ti pomôže Ježiš priamo, inokedy ty musíš ukázať vieru a v jeho mene (nie vo svojom, samozrejme) to ty ako kresťan musíš alebo máš urobiť. Vždy je to však tá istá moc: moc Zmŕtvychvstalého.

Chce to len vieru.

Maličké a malé deti majú dušu, ktorej nemusíme vysvetľovať, že existuje Boh, berú ho ako samozrejmú realitu. Malé dieťa ti nikdy nepovie: Pochybujem, že jestvuje Boh a už vôbec nie: neverím, že existuje, alebo ukáž mi dôkazy, že je.

Deti len potrebujú byť vedené k Tomu, o ktorom vedia, že ich stvoril. Vedené; alebo ešte lepšie povedané – Ježišovými slovami: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“ (Mk 10:14). Teda stačí im nebrániť prichádzať (filozofiou, pochybnosťami, ťažkou teológiou, neznášanlivosťou či nenávisťou medzi bratmi a sestrami a pod.) k Tomu, ktorého cítia vo svojej svätyni duše ako prítomného. Ich modlitba je jednoduchá a bezprostredná – ako rozhovor našich detí s nami, otcami a matkami. Či pochybuje dieťa, že má otca alebo mamu?

Štefan Patrik Kováč, ThLic.

Viac zásahov/zázrakov Boha v knihe Život v Božej moci (2019), nezabudnime, že v nej môžeme žiť stále. Vhodný darček na Vianoce.
Čítanie na letné večery: Život nie je ľahký (poviedky) (2016).

! NOVINKA: Sviatky Boha 2 (2020) - hlboký prienik do tajomstiev Vianoc zo SZ pohľadu + 3 SZ sviatky.

Buďte požehnaní, priatelia.

Spisovateľ duchovnej literatúry, evanjelizátor. Autor kníh Život v Božom požehnaní, Život s Bohom, Toto je skutočná Afrika, Sviatky Boha 1, Život nie je ľahký, Život kresťana u moslimov v Ázii, Život v Božej moci, Sviatky Pána 2 (NOVINKA). Vedúci Spoločenstva Živá voda. Člen Spolku slovenských spisovateľov. Učiteľ. Venuje sa teologickým témam a stavu kresťanstva doma i vo svete. Vystupuje s kresťanskými vyučovaniam v spoločenstvách a na akciách kresťanov. Duchovný poradca; vedie ľudí k duchovnému rastu. Ženatý (2001). Otec piatich detí (Sára, Juditka, Samuel, Miriam, Dávid).

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
7 prúdov BL a uzdravenie žalúdka

7 prúdov BL a uzdravenie žalúdka

Oľga vtedy stála medzi lavicami v chráme a v srdci mala veľkú túžbu a očakávanie. Totiž od jesene 2016 cítila obrovské bolesti v žalúdku, jesť mohla len s veľkými ťažkosťami, brala silné lieky a bola permanentnou návštevníčkou ambulancie gastroenterológa. Tie bolesti sa stávali neznesiteľnými. Spredu zaznela výzva, aby ľudia kládli ruky na tých, čo stoja pri nich a modlili sa za ich uzdravenie.

Blog
Chaos vs. armáda

Chaos vs. armáda

Asi najpevnejším naratívom, ktorý sa uchytil voči súčasnej vláde, je príbeh o chaotickom riadení. Paradoxne, najviac tento naratív sýtia tí, ktorí systematicky až celoživotne pracujú na rozložení konzervatívnych štruktúr (samozrejme, na vlne sa nesie aj smerácka opozícia). Keď však ide o život, obraciame sa na tú najkonzervatívnejšiu sekulárnu inštitúciu v štáte.

Blog
Ľudia po celom svete opúšťajú mestá. Čo nás ďalej čaká?

Ľudia po celom svete opúšťajú mestá. Čo nás ďalej čaká?

Pokračujúca druhá vlna koronavírusu prináša do našej spoločnosti veľkú transformáciu. Ďalším z prejavov zmien spoločnosti je, že ľudia po celom svete opúšťajú stredy veľkomiest a sťahujú sa na ich okraj alebo do vzdialenejšej periférie. Prázdne námestia a obchodné centrá pred pár mesiacmi boli obyčajnou predzvesťou.