Chaos vs. armáda

Armáda je spoľahlivá. Na rozdiel od polície, ktorá je silne prepojená s aktuálnym politickým vedením a lokálne s rôznymi parciálnymi záujmami mocných, armáda je skôr štát v štáte. Udržiava si svoje vlastné hodnoty a procesy - tie sú jasné a pevne opreté o hierarchickú štruktúru, vďaka ktorej je efektívna a rýchle reagujúca. Keď príde rozhodnutie zhora, bez zbytočných spochybňovaní sa šíri smerom dolu (sen každého politika, ktorý aktuálne nie je v opozícii, ale prischla mu vládna zodpovednosť...).

Na opačnom konci pomyselného spektra je umenie a kultúra. Tá z duše nemá rada nemennosť štruktúr, jej existenčnou potrebou je prinášať vždy niečo nové, progresívne, provokatívne. Zastaviť sa znamená mentálne zomrieť a vyprchať z centra diania. Samotní umelci považujú neusporiadaný život za nevyhnutnosť, bez ktorej by jednoducho neprišla tá pravá autentická inšpirácia, sprevádzaná silnými emóciami. Veď predsa len silné emócie znamenajú autentickosť! Preto sú herci prvými na tribúnach, keď sa deje spoločenská zmena, a vďaka za to, pretože námestia potrebujú emóciu. Je však zjavné, že od korektného systematického riadenia štátu to má ďaleko.

Súčasná vláda nedostala žiadnych sto dní na zorientovanie sa vo vnútorných procesoch ministerstiev. Autentické a podľa volebných výsledkov mimoriadne sympatické odhodlanie narazilo na nutnosť riadiť štát pevne, ale zároveň demokraticky, liberálne, dialogicky. Na jednej strane chceme od nej rýchle, jasné inštrukcie a závery, na druhej strane každý aktér v tej-ktorej oblasti (od bežných OZ až po veľké asociácie a zväzy) sa cíti byť oprávnený byť vypočutý a žiada vkladať do vládnych dokumentov vlastné pohľady. Tieto dve potreby sú zjavne ambivalentné a od samotných aktérov zdola vyžadujú porozumenie, že nie sú celkom dobre splniteľné. Buď budeme efektívni ako armáda (príp. Čína), alebo budeme musieť v záujme demokracie strpieť primeraný chaos. Celkom výstižne toto napätie zobrazuje tzv. okno vitality (viď obr.). Teória, ktorú publikoval evolučný biológ Robert Ulanowicz (v ekonomicky aplikovanom článku s Lietaerom a kol., 2010) vysvetľuje princíp udržateľnosti, podľa ktorého fungujú prírodné ekosystémy. Princíp vyjadruje optimálne vyváženie medzi dvomi krajnými polaritami - efektivitou (ak chcete, štruktúry a hierarchia) a schopnosťou sebaobnovy (ak chcete, tvorivosťou a chaosom). Príroda si nevyberá maximálnu efektivitu, ale smeruje k balansu týchto dvoch požiadaviek.

V istom zmysle súčasné vládnutie pripomína trošku ponovembrový stav. Celkom nezorientovaní ale slušní ľudia chcú konečne skončiť s dlhodobým a pevne zakoreneným zločineckým systémom, ale jednoducho chýba úradnícka prax. A za chrbtom už im kuvikajú skúsení postkomunisti, ktorí sa v tých štruktúrach vyznajú mimoriadne dobre, veď ich sami budovali. Oni by žiadny chaos nepripustili. Ich systém kradnutia bol dokonalý, prepracovaný, masívny a do posledného miestečka personálne pokrytý. Vtedy dokázali vypustiť zo svojho močiara Mečiara, dnes majú pripravených onakvejších lídrov s jamkami na lícach a prepracovanými komunikačnými stratégiami.

Nespomínate si? Teraz, nedávno. Až do vraždy Jána a Martiny bola situácia na zúfanie - média boli celkom bezmocné. Dennodenne prinášali dôkazy o brutálnej korupcii a zneužívaní moci, no otupenosť v spoločnosti dosiahla rozmery, že ani do očí bijúce kauzy s verejnou mienkou nepohli. Naopak, niektoré kauzy dokonca preferencie Smeru zdvihli. Dnes títo neľudia bez hanby a bez škrupúl znovu klopú na dvere so svojím Majstrom Poriadkom (ktorý medzitým vymenil ksicht za iný) a ponúkajú liek na chaos.

Iste, nie sú tu len dve alternatívy - čestná a chaotická vláda vs. mafiánska pevne štruktúrovaná vláda. Ideálom je čestná, kompetentná, zreteľne komunikujúca vláda s jasnou rozvojovou víziou. Kedy sme takú mali?

Chcem len povedať, že chaos patrí k demokracii, do nejakej miery ho musíme strpieť a dokonca musíme strpieť aj osobnostné limity vládnych politikov. Až rok vládnutia mimo pandemickej situácie dá presnejšiu informáciu o tom, či táto vláda je nielen čestná ale aj kompetentná. Zdá sa, že na takýto rok si budeme musieť ešte nejaký ten piatok počkať.