Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
08. október 2020

Nástroj jednoty

Katolícka teológia, napriek svojej bohatej tradícii a neustálemu prehlbovaniu poznatkov, trpí často nedôverou a neraz je považovaná, niekedy dokonca aj samotnými kresťanmi, za prázdne a zbytočné táranie. Aký je vlastne zmysel a hodnota teologického snaženia ľudského rozumu?
Nástroj jednoty

Známy novoveký filozof David Hume sa vo svojom diele Úvahy o ľudskom rozume vyjadril nasledovne: „Ak vezmeme do ruky nejakú knihu, napríklad o teológii alebo školskej metafyzike, opýtame sa: Obsahuje nejaké abstraktné úvahy o veličinách a číslach? Nie. Obsahuje nejakú zo skúsenosti vychádzajúcu úvahu o faktoch a existencii? Nie. Hoďte ju teda do ohňa; veď potom nemôže obsahovať nič iné, iba sofistiku a klamstvo.“ Túto myšlienku vyjadril David Hume v 18. storočí, ale pre človeka, ktorý pozorne sleduje dejiny ľudského myslenia je celkom zrejmé, že pointa, ktorú Hume vyjadril, časom nestratila nič na svojej životaschopnosti a v rôznych obmenách ju možno identifikovať aj dnes. Nie sú zriedkavé prípady, keď sa teológ stretáva so zosmiešňovaním a ponižovaním svojej činnosti ako nezmyselného, prázdneho tárania.

V každej epoche dejín spásy stáli teológovia na čele s Učiteľským úradom Cirkvi pred úlohou hlbšie pochopiť a obhájiť identitu Božieho ľudu a jeho nádeje pred tými, ktorí ich vyzývali zdôvodniť ju. Napríklad už aj v Starom Zákone môžeme vidieť horlivé a neochvejné nasadenie prorokov, ktorí boli Božím hlasom a v pohanskom prostredí všetkými silami chránili vzácnu perlu Izraela, ktorá mu bola daná vyvedením z Egypta a zmluvou na Sinaji. Teológovia Kristovej Cirkvi museli od prvých čias obhajovať identitu Božieho ľudu a nádej spásy, spočiatku pred samotným Izraelom, z ktorého sami vzišli a neskôr aj pred pohanským svetom, pre ktorý bola Kristova pravda prinajlepšom smiešna, ako nám to dosvedčuje aj vystúpenie sv. Pavla na Areopágu(Sk 17, 22-34), a prinajhoršom sa stala predmetom nenávisti a prenasledovania.

Korene výziev pre teológiu a Cirkev, ktoré nám kladie súčasný sekularizmus siahajú až do obdobia osvietenstva, ba čo viac, až do obdobia renesančného humanizmu. Osvietenstvo predstavuje syntézu dovtedajších novovekých ideí, z ktorých sa bezprostredne vyvinulo dnešné sekularistické ovzdušie. Dôsledkom sekularizácie je, že kresťanstvo sa stalo iba jedným z možných prístupov k životu. Sekularizmus je v tomto poňatí snahou o osobnú emancipáciu a domnelé oslobodenie sa od pravdy, ktorá už 2000 rokov ako Lumen gentium – Svetlo národov prostredníctvom Cirkvi a jej teológie osvetľuje cestu ľudstvu k jeho konečnému cieľu. „Oslobodenie“ človeka od jeho základu a cieľa, ktorým je Boh vyúsťuje do relativizmu, nihilizmu, radikálneho subjektivizmu, ktorý absolutizuje človeka a jeho schopnosti. Predovšetkým tak dochádza k ideologizácii pravdy(absolutizácia relatívneho), ktorá je skutočným a veľmi závažným súčasným svetovým problémom a v dôsledku nej aj hlboká nejednota ľudstva, triedny boj a vzájomná segregácia. V Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi sa o ideológii píše: V minulosti nechýbali a ešte aj dnes sa na priebehu aktuálnych udalostí dramaticky ukazujú mnohostranné okliešťujúce koncepcie ideologického charakteru, alebo jednoducho vyplývajúce zo spôsobov zvyklostí a myslenia, ktoré sa týkajú úvahy o človeku, jeho živote a jeho určení, spojené s pokušením zatemniť obraz o ňom prostredníctvom zdôrazňovania len jednej z charakteristík na úkor všetkých ostatných.

Teológ teda stojí v plnosti pravdy Cirkvi uprostred víru samoúčelného ideologického pluralizmu, v ktorom má každý „svoju pravdu“. Pluralizmus je samozrejme dôležitý, ale ten autentický a nie ideologický. Autentický pluralizmus spočíva v syntéze jednotlivých prístupov a vytváraní jednotnej mozaiky pravdy z našich rôznych prístupov, pripúšťa možnosť omylu a revízie jednotlivých pohľadov. Ideologický nehľadá syntézu a objektívnu pravdu, ale je samoúčelný – pluralizmus pre pluralizmus, kedy sú všetky prístupy paralelné, relativisticky rovnocenné a sami sa jednotlivo vydávajú za konečnú a absolútnu pravdu, pretože niet kritérium na jej rozlišovanie. A tak sa môžeme pýtať – aký zmysel má teológia práve tu a teraz? Aký zmysel má pre človeka štúdium dokumentov Magistéria a diel významných teológov a následná kreatívna nadväznosť a samostatné teologické myslenie?

Teológia, ako možno odvodiť z etymológie, má byť v službe Božieho Slova a teda Božieho Syna. V tajomstve vteleného Slova je vysvetlené aj tajomstvo teológie. Samotná teológia je tak vtelením Božej pravdy vo svete. Teológ je vo svojej otvorenosti odovzdaným a pozorným poslucháčom Slova, ktoré sa zjavuje, ako by to povedal Karl Rahner. Toto Slovo zjednotilo Božské s ľudským, ale aj jednotlivé ľudské navzájom. Otcovia Druhého Vatikánskeho koncilu apelujú na snahu o jednotu a tvrdia, že „podmienky našich čias robia túto povinnosť Cirkvi ešte naliehavejšou, aby všetci ľudia, ktorých dnes užšie spájajú rozličné spoločenské, technické a kultúrne zväzky, dosiahli aj úplnú jednotu v Kristovi.“

„Aby všetci boli jedno...“(Jn 17, 21) tak znie večne platná Kristova požiadavka, ktorá je vložená do nášho svedomia a určuje smer života našej viery. Preto Cirkev a jej teológovia majú stáť v sekularizovanom, duchovne rozdrobenom a ideologickom svete na strane jednoty a plnosti pravdy. Preto mohol Henri de Lubac povedať, že naša Cirkev a dovolím si doplniť, že aj jej teológia, nie je ani latinská, ani grécka, ale všeobecná – katolícka. Je dedičkou univerzálnej dobrotivosti Boha a stále hovorí ako v dobe svätého Augustína: „Som vo všetkých jazykoch, moja je gréčtina, moja je syrština, moja je hebrejčina, jazyk všetkých národov je môj, pretože som v jednote všetkých národov“. Podľa de Lubacovej predstavy nič skutočne ľudského, nech už to pochádza odkiaľkoľvek, jej nesmie zostať cudzie. Dedičný majetok všetkých národov je jej neodcudziteľným venom. Cirkev je privilegované miesto, kde sa stretávajú túžby človeka a túžby Boha. Ona učí všade ľudí o ich povinnostiach a chce tiež naraz naplniť, a v omnoho väčšej miere, priania všetkých duší a všetkých čias. Jej úlohou je všetko pozbierať, aby to spasila a posvätila. Ak niekto vidí v katolicizme iba jedno z mnohých náboženstiev aj keby povedal, že je to jediné pravé náboženstvo, mýli sa o jeho podstate, alebo je minimálne povrchný. Katolicizmus je Náboženstvo v pravom slova zmysle. Je to forma, do ktorej sa musí ľudstvo odieť, aby bolo konečne samo sebou. Je to jediná skutočnosť, ktorá nepotrebuje ku svojej existencii stavať sa proti niečomu, je to opak „uzavretej spoločnosti“. Katolicizmus je večný a je si istý sám sebou ako jeho Zakladateľ, je to sama neústupnosť jeho zásad, ktorá mu bráni, aby sa nikdy nezaplietal do pominuteľných hodnôt, zaisťuje mu nekonečne chápavú pružnosť – celkom proti exkluzivizmu a topornosti, ktoré sú charakteristické pre sektárskeho ducha. Cirkev je všade doma a každý sa má cítiť doma v Cirkvi. Keď sa vzkriesený Kristus zjavuje svojim priateľom, berie na seba podobu všetkých rás a každý ho počuje vo svojom jazyku. Toľko predstava Henriho de Lubaca.

Inzercia

Takýto obraz Cirkvi smeruje k horizontom, ku ktorým má smerovať aj jej teológia. David Hume by mal skutočne pravdu, teologické traktáty a dokumenty Magistéria by skutočne patrili do ohňa a boli by iba prázdnym táraním – ak by v nich nebolo prítomné vtelené Božie Slovo. Nejde primárne o uhladenosť teórie, logickú rigoróznosť, jasnosť pojmov a presvedčivosť argumentov. Vedecký aspekt teológie je samozrejme veľmi dôležitý, ale je v službe vyššiemu cieľu. Teológia by mala priniesť do sveta a svedomia každého človeka jednu jedinú a plnú Kristovu pravdu, spojiť ľudí v Kristovi do jedného univerzálneho spoločenstva – Kristovho tela(1 Kor 12-31), a to predovšetkým osobným príkladom života – žitou teológiou – nechať prehovoriť svojimi slovami a skutkami vtelené Božie Slovo, ktoré is berie naše telo, koná našimi rukami a hovorí našim jazykom – Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 20)

Doteraz povedané môžem zhrnúť a snáď aj presnejšie vystihnúť slovami Karla Rahnera: „Kde totiž človek bezpodmienečne prijíma svoje bytie v definitívnej dôvere, že je prijateľné, kde sa človek v definitívnej odovzdanosti, definitívnej dôvere odhodlá padnúť do priepasti tajomstva svojej existencie, tam práve prijíma Boha. Nie Boha čistej prírody, ani Boha čistej duchovnej prirodzenosti, ale Boha, ktorý v celej svojej nekonečnosti dáva sám seba v strede a v hĺbke tejto existencie. A preto stojí kresťan mimo pluralistického zmätku a dúfa, že za týmto zmätkom sa vo všetkých, ktorí majú dobrú vôľu, predsa len skrýva definitívne „áno“, ktoré už nemôže zaniknúť v názorových sporoch. A v tomto zmysle vidí kresťan cirkev ako kruh veriacich, ktorí vyznávajú tiež na úrovni výslovnej reflexie cirkvi ako učiteľského úradu vo svojej viere, nádeji a láske v konečnom dôsledku len to jediné: že totiž Boh, absolútny a živý, víťazí uprostred všetkého pluralizmu svojho stvorenia vo svojej sebadarujúcej láske.“

Učme sa počúvať Božie Slovo, ale zároveň to Slovo aj uskutočňovať v našom živote. Slovo, ktoré sa v nezištnom a láskavom sebadarovaní odovzdalo človeku a samo ho vedie k sebadarovaniu. To je zmyslom teológie, ktorá tak nie je sofistikou a klamstvom, ako to o nej povedal David Hume, ale je nástrojom jednoty a jednomyseľnosti celého ľudstva.

Veľmi zreteľne a hmatateľne sa to ukazuje napríklad v sociálnej náuke Cirkvi, ktorá v konečnom dôsledku(tak ako všetko ostatné) vyviera zo samotného srdca kresťanskej viery, ktorým nie je nič iné ako tajomstvo Najsvätejšej Trojice – ale o tom nabudúce...

Odporúčame

Blog
Nietzscheho dejstvo

Nietzscheho dejstvo

Friedrich Nietzsche patrí k najpozoruhodnejším a zároveň najrozporuplnejším mysliteľom v dejinách. Je milovaný aj nenávidený. Považovaný za génia i za blázna. Za proroka, ale aj pomätenca. Jeho najobľúbenejším pracovným nástrojom bolo "kladivo". V čom spočíva bieda a lesk tohto spletitého filozofa?