Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
19. september 2020

Nietzscheho dejstvo

Friedrich Nietzsche patrí k najpozoruhodnejším a zároveň najrozporuplnejším mysliteľom v dejinách. Je milovaný aj nenávidený. Považovaný za génia i za blázna. Za proroka, ale aj pomätenca. Jeho najobľúbenejším pracovným nástrojom bolo "kladivo". V čom spočíva bieda a lesk tohto spletitého filozofa?
Nietzscheho dejstvo

Jednou z veľmi zaujímavých a krásnych čŕt ľudského myslenia a komunikácie je tvorba metafor, obrazov a symbolov, ktoré človek používa na vyjadrenie svojho vnímania sveta. Metafory majú tú výhodu, že šikovný básnik a umelec nimi dokáže vystihnúť podstatu svojej myšlienky niekedy lepšie ako to dokáže vedec svojím podrobným exaktným opisom. A tak vznikajú romány, príbehy, básne, maľby, sochy a iné diela, ktoré odrážajú vnútorný svet ich autora a ten sa nimi zdieľa obdivovateľom alebo prípadne aj kritikom svojho umenia, čím im dáva podnety na reflexiu, meditáciu a rozjímanie – v konečnom dôsledku nad sebou samým.

Jedna z takýchto zaujímavých metafor označuje naše ľudské dejiny ako divadelnú hru, ako drámu, ktorá má veľmi rôznorodé črty. Je plná napätia, zvratov a neraz nepochopiteľných zápletiek, častokrát bez výhľadu na rozuzlenie črtajúce sa na horizonte našej životnej situácie. Na javisku takto chápaných dejín hrajú svoje úlohy viac alebo menej významné postavy. Niektoré z nich majú iba maličkú, epizodickú úlohu, ktorá svojim významom sotva prekročí hranice ich vlastného života. Iné z týchto postáv majú priam epochálny zmysel a ich zásahy do príbehu ľudských dejín predstavujú zvraty, ktoré majú hlboký význam nielen v ich vlastnom dejstve, ale ich odtlačok siaha ďaleko za hranice ich vystúpenia aj keď sa kulisy a herecké obsadenie niekoľkokrát zmenia.

Takéto poňatie dejín môže vyvolávať námietky. Akoby sa tu implicitne predpokladalo, že táto dráma má svojho scenáristu a režiséra, akoby sme boli všetci určení nejakým osudom, naplánovaným scenárom, ktorý napísal autor tejto divadelnej hry. Môže pripomínať Heglov pohľad na dejiny, ktoré sú rozvojom Ducha a my ľudia sme len akési bábky a prostriedky na jeho sebarealizáciu. Slobodní duchovia našej doby sa budú pochopiteľne búriť pri predstave, že nie sú pánmi sami nad sebou a nad svojím osudom.

Kresťanský pohľad na dejiny nám v podstate kopíruje štandardnú štruktúru drámy, ktorá pozostáva z úvodu, ktorým je stvorenie, zápletka, ktorou je prvotný hriech, vyvrcholenie, keď Izraelitom pohania búrali chrámy, zajímali a nakoniec im odňali tzv. „Júdovo žezlo“, dejový zvrat, ktorým je Kristovo vykupiteľské dielo a napokon rozuzlenie, ktoré možno vidieť v eschatologickom zavŕšení dejín. Takto teologicky poňaté dejiny skutočne majú svojho režiséra a scenáristu so svojou predstavou o kulisách a hercoch. Treba však poznamenať, že tento režisér dáva svojim hercom slobodu, ktorú nevyužívajú vždy na vhodnú improvizáciu a skôr akoby svojím osobným vkladom, ku ktorému ich samotný režisér vyzýva, danej hre skôr škodia ako pomáhajú, a tak náš režisér musí niekedy pracovať s tým, že aj jeho najtalentovanejší herci ruinujú scénu na trosky. A čím je herec talentovanejší, tým horšia spúšť po ňom zostáva.

Takouto tragickou postavou dejín spásy bol aj nemecký filozof Friedrich Nietzsche. Málokto pochybuje o tom, že Nietzsche patrí k najrozporuplnejším a zároveň najpozoruhodnejším ľuďom dejín myslenia. Čo možno na niekoľkých riadkoch vôbec povedať o myslení tohto spletitého muža?

Nietzsche sa podujal na veľmi ambiciózny a kolosálny projekt kritiky, ktorej predmetom boli úplné základy nášho tradičného myslenia. Kritizoval pojmy akými sú napríklad pravda, dobro, poznanie, logika, veda, etika a iné. Metafyzika a teória poznania – tam udrelo kladivo najtvrdšie. To všetko súviselo aj s jeho pohľadom na človeka. Nietzsche vo svojom myslení o človeku vychádza z nejakých filozofických predpokladov. Akých? To je otázka vskutku na mieste o autorovi, ktorý je v širokom povedomí vnímaný ako nihilista. V postmodernom myslení, ktoré, či už úmyselne alebo neúmyselne, vychádza z Nietzscheho ostrej kritiky, možno vidieť rozloženie, alebo možno až deštrukciu pojmov pravdy, poznania a sveta , ktorej dôsledkom je (predovšetkým) v dnešnej dobe bezbrehý subjektivizmus bez jasných kritérií rozlišovania pravdy a dobra. Z Nietzscheho textov možno usúdiť, že snahy o „objektívnosť“ vyplývaju z jednotiaceho základného princípu, ktorým je Boh: „Je to dôverčivosť a predpoklad poctivca, dôsledok viery v Božiu pravdivosť – Boh myslený ako stvoriteľ vecí“.

Ako tvrdí, nemožno konštatovať objektívne fakty. Všetko je subjektívne. Nietzsche používa pojem perspektivizmus, podľa ktorého svet nemá jeden objektívny zmysel, neexistuje teda objektívna pravda, ale svet ma nespočetne veľa zmyslov, teda môže existovať nespočetne veľa perspektív (uhlov pohľadu). V jeho myslení neexistuje objektívny poriadok sveta. Naše potreby vykladajú svet. Ak hovoríme tvrdenia, ktorým nárokujeme objektívnu pravdivosť, tak to Nietzsche opisuje ako náš pud vládychtivosti, ktorý by rád vnútil našu perspektívu, náš uhol pohľadu, ostatným ako normu. Takže jedinou udržateľnou kategóriou reality a poznávania je indivíduum, od ktorého sa všetko odvíja. Indivíduum jediné je teda kritériom pravdy a dobra.

Henri de Lubac vo svojom diele Dráma ateistického humanizmu nazval prvú kapitolu Tragické nepochopenie – môžeme doplniť, že ide o tragické nepochopenie s tragickými dôsledkami. V čom spočíva toto nepochopenie? Ide o nepochopenie človeka sebou samým – „Boh je mŕtvy! Boh zostane mŕtvy! A my sme ho zabili! Ako sa utešíme, vrahovia všetkých vrahov? To najsvätejšie a najmocnejšie, čo svet doteraz mal, vykrvácalo pod našimi nožmi – kto z nás zmyje túto krv? Akou vodou sa môžeme očistiť?“

Ako interpretačný kľúč tohto slávneho Nietzscheho výroku treba uviesť, že nejde o výrok, ktorý by sa snažil vyjadriť nejakú ontologickú smrť Boha, čo znamená, že by Boh už neexistoval. Pointa tohto tvrdenia spočíva v tom, že ide o výrok hodnotový. Netvrdí ani tak to, čo je, ale teda skôr to, čo by malo byť. Ide o hlásanie pozitívneho odvrátenia sa od Boha. Boh nám už nemá čo povedať, zabili sme ho vo svojich chrámoch a nemáme sa ako utešiť. Tak sa musíme stať pánmi, musíme človeka a jeho vôľu k moci postaviť na piedestál, na ktorom už Boh nemá svoje miesto. Takto pochopená smrť Boha by mala mať len jediný dôsledok – zrod Nadčloveka.

V tomto bode môžeme premostiť k Nietzscheho pohľadu na človeka. Po takejto deštrukcii poznania, sveta a pravdy Nietzschemu zostáva len prijať niečo iné, cez čo musíme pozerať na jeho človeka, ak mu chceme porozumieť. Týmto niečím je moc, alebo presnejšie povedané vôľa k moci. Ak odmietneme tradičné metafyzické pojmy, kam spadá napríklad aj pojem podstaty ľudskej prirodzenosti odvodenej od Boha, jediné, čo nám zostáva je týmto kritériom urobiť človeka samotného. Nietzscheho kritika tradičnej filozofie je dôležitá pre jeho projekt prehodnotenia všetkých hodnôt. Odmietanie pravdy, sveta, poznania a istého typu morálky má za následok to, že človek je odkázaný sám na seba. Sám seba určuje a v konečnom dôsledku sa stáva kritériom všetkého. De facto sa stavia do pozície Boha. Ale keďže v Nietzscheho myslení nemá Boh miesto, bytosť, ktorá sa má po jeho smrti dostať na božský piedestál, je práve nadčlovek, ako cieľ ľudskej vôle k moci. Nadčlovek je symbol, ktorý je najvyššou hodnotou a je mimo dobra a zla. Nadčlovek stojí proti Bohu. Človek sa odpútal od viery v Boha a nie je ním utláčaný. Tým Nietzsche posúva porozumenie svetu a človeku do celkom inej roviny. Odstraňuje od človeka všetko, čo by ho mohlo v jeho svete akýmkoľvek spôsobom obmedzovať. Pravda a morálka sú podriadené vôli k moci nad svojim vlastným životom. Kresťanstvo bolo mnohými, snáď na čele s Nietzschem, označované ako nepriateľ života, ako dekadentný systém, ktorý človeku bráni v jeho rozvoji. Podľa de Lubacovej interpretácie Nietzsche nebojoval proti viere v Boha. Boh bol podľa Nietzscheho len vyprázdnené slovo, nebol to dokonca ani len pojem. To, proti čomu Nietzsche bojoval, bola, podľa de Lubaca, predstava o človeku. Nietzscheho pohoršovala predstava o človeku podriadenom Bohu.

Tragický dôsledok takéhoto myslenia je celkom zrejmý. Nietzscheho výrok o vražde Boha a život podľa neho možno brať ako príčinu dôsledku, ktorým je smrť človeka. Pritakávanie životu, vôľa k jeho ovládnutiu sa zmenili a prevrátili na jeho popretie a zničenie. Vzhľadom na mnohorakú a mnohovrstevnú závislosť človeka na Bohu je takáto vražda Boha v srdci pre neho niečím ničivým. V tomto Nietzscheho výroku môžeme slovo Boh pokojne zameniť za výraz človek a dostaneme dôsledok, ktorý vyplýva z takejto domnelej a zamýšľanej vraždy Boha – Človek je mŕtvy a my sme ho zabili! Ako sa utešíme? Akou vodou sa môžeme očistiť? - Odpoveď na túto otázku sa nám ponúka veľmi zreteľne. To, čo nás môže očistiť je krv a voda vyvierajúca zo srdca Toho, ktorého sme zabili my všetci, a nie len metaforicky alebo hodnotovo, ako to zamýšľal Nietzsche, ale doslova, fyzicky, ktorý kvôli našim hriechom zomrel na kríži.

Nietzsche vstúpil na javisko dejín zahrať svoje dejstvo ako veľmi tragický hrdina, ktorý si svojou improvizáciou zaumienil celkom zmeniť priebeh hry a vziať opraty do svojich rúk, ba čo viac! Každý herec mal hrať svoju vlastnú hru v totálnych troskách a vystavať si svoju scénu nanovo bez ohľadu na režiséra a iných hercov, kulisy a dejstvá, neuvedomujúc si, že tieto na seba nadväzujú a zlom, o ktorý sa on sám snažil, všetko pustoší.

Inzercia

Známy belgický teológ Edward Schillebeeckx v roku 1989 publikoval svoju knihu Človek ako príbeh Boha. V úvode uviedol, že hlavnou myšlienkou knihy je poznámka jedného malého chlapca, ktorý raz údajne vyriekol: „Ľudia sú slová, ktorými Boh rozpráva svoj príbeh.“ Príbeh, v ktorom jednotlivé slová textu na seba vzájomne nadväzujú a vytvárajú súvislý text dejín a príbeh lásky, vykúpenia a odpustenia – príbeh spásy. K tomuto príbehu sme povolaní aj my. Podľa Schillebeeckxa by malo byť v každom ľudskom rozhovore prvoradou úlohou počúvať. Avšak nikto, kto má akékoľvek postavenie, nie je pánom svojho rozprávania. Všetci komunikujeme v určitom kontexte, ktorý sme si sami nevytvorili. Môžeme zachytiť iba určitú časť príbehu a pridať k nemu zmysluplnú kapitolu. Nemáme autoritu hovoriť sami zo seba, pretože skôr ako hovoríme my, sami sme oslovení, kde sa nám ponúka nami nevymyslená a nevykonštruovaná skutočnosť. Skúsenosti a odovzdaný príbeh majú autoritu do tej miery, do akej sprostredkujú ten zmysel príbehu, ktorý ľudí správne formuje. Nie sme autormi tohto zmyslu, ale ten je nám zjavený a daný ako dar. Len ak máme takýto prístup, môže byť Duch Svätý kreatívny, prísť s niečím novým a stále nás hlbšie ponárať do Kristovej pravdy.

Nietzsche neprijal to, že by mal by len pokračovateľom nejakého príbehu a chcel napísať ten vlastný, pričom mu celkom ušlo, že jeho geniálny talent a herecké umenie – umenie života, ak ostaneme pri našej metafore dejín, by mali svoj hlboký zmysel len vtedy, ak by pridali kapitolu do príbehu, ktorého by sme mali byť všetci súčasťou – ak by sa nechal ako slovo vpísať Bohom do textu – do príbehu Ježiša z Nazareta.

Už spomínaný veľký teológ 20. storočia, kardinál Henri de Lubac vo svojom diele Dráma ateistického humanizmu jednu kapitolu nazval príznačne Nietzsche ako mystik. Vzhľadom na vyššie uvedené to môže pôsobiť priam poburujúco, obzvlášť ak zohľadníme to, že je to z pera tak jasnej a brilantnej mysle, akou sa vyznačuje Henri de Lubac. Avšak, keď sa zamyslíme nad podstatou mystiky a posnažíme sa pochopiť Nietzscheho uvažovanie, zistíme hlboké podobnosti. Mystika spočíva v jednoduchej bezprostrednosti: Boh – duša. U Nietzscheho môžeme vidieť snahu búrať bariéry a žiť život v jeho úplnej bezprostrednosti, mimo všetkých predsudkov a zväzujúcich štruktúr, v pritakaní životu samotnému. Čo iné možno vidieť u veľkých kresťanských mystikov? A tak nám tento tragický hrdina hlása mysticizmus bez Boha, vedomý si svojej inakosti a svojráznosti vyhlásil: „Tento mysliteľ nepotrebuje nikoho, aby ho odmietol, túto úlohu vykoná sám“, čo následne de Lubac parafrázuje: „Tento mystik nepotrebuje nikoho na to, aby ho odmietol. Postará sa o to sám.“ Nietzscheho túžba po živote viedla k smrti.

Jeho filozofia je zrkadlový obraz kresťanského spôsobu myslenia. Nietzsche viac, ako ktorýkoľvek iný filozof, potrebuje očistu Kristovým evanjeliom. Možno povedať, že v jeho pohľade na človeka možno nájsť veľmi hlbokú intuíciu, ale odtrhnutie človeka od jeho základu, ktorým je Boh a jeho uzavretie sa do seba samého, celkom zdevastovalo ohromný potenciál vznešeného ducha, ktorý sa tak stal v konečnom dôsledku len karikatúrou toho, čo sa dá v hlbokom jadre jeho myslenia objaviť. Sv. Irenej povedal: Boh sa stal človekom, aby sa človek stal bohom. A iný autor tvrdí: „Úlohou veľkých mystikov je v skutočnosti hlboko premeniť ľudstvo, a to tým, že sami najskôr dajú príklad. Cieľ bude dosiahnutý len vtedy, keď na konci bude to, čo teoreticky malo byť už na začiatku, božské ľudstvo.“ A môžeme doplniť – Ak už sme Kristovou zásluhou bohmi, a teda máme účasť na jeho živote, prečo by sme sa mali snažiť byť iba nadľuďmi?

Zárodok a ideové korene súčasných problémov postmoderny, relativizmu a nihilizmu môžeme vidieť už v Nietzscheho diele. Namiesto hlbokého mystika nám dejiny pripravili rozporuplnú osobu, od ktorej sa predsa môžeme niečo veľmi dôležité naučiť. Veľmi jednoducho nám môže poslúžiť ako monumentálny príklad toho, aké dôsledky má to, keď človek odmietne seba samého ako Božie stvorenie a neuvedomí si, že všetko čo má, je od Boha a má zmysel iba v ňom. Pre nás je dôležité aj to, že sa nemusíme báť skúmať a snažiť sa pochopiť názory a životy, ktoré sú dokonca aj diametrálne odlišné od tých našich. Boh nás dokáže vo všetkom a všade poučiť. Ako hovorí apoštol Pavol: „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!“(1 Sol 5, 21) A na inom mieste: Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia.“(Rim 8, 28) V takejto konfrontácii môžeme lepšie pochopiť samých seba aj naše miesto v dejinách. Negatívne postavy, ktoré svojou improvizáciou a nerešpektovaním scenára ničia divadelnú hru, nám v konečnom dôsledku ukazujú pravdu o dráme samotnej, o nás samých, o režisérovi – Bohu, a dokonca aj v ich replikách môžeme objaviť semienka pravdy – pretože aj ich chybné repliky iba vychádzajú zo scenára, z ktorého ich vytiahli a zmenili podľa svojej svojvôle. Tak môžeme danú hru, kulisy a vôbec všetko lepšie pochopiť. Nietzsche môže byť pre nás veľmi užitočným autorom. Spôsob jeho radikálnej kritiky nás núti hlbšie sa zamyslieť nad našim myslením a odbúravať predsudky, aby sme hľadali pravdu nepredpojato. Je tragickým paradoxom, že ten, ktorý pravdu ničil, si vonkoncom neuvedomoval, že v skutočnosti vytvára podmienky pre jej hľadanie – chýbal tomu len konečný a všeobjímajúci stupeň reality – Kristus, bez ktorého sa všetko rúca ako domček z kariet. Nietzscheho dôraz na jednotlivca a jeho mystické intuície ukazujú, že jednotlivec sa ničí, keď samého seba absolutizuje, keď sa odtrhne od všetkého a nie je ničím vyživovaný ako ratolesť na viniči(Jn 15, 5).

Boh nám dáva nádej. Nech by bolo akokoľvek zle, určite platí to, že Boh všetko dokáže obrátiť na dobro a zo všetkého si dokážeme vziať niečo pozitívne. Zlé veci nám niekedy ukazujú, že ich opak je pravdou. Nech nám znie trvalá Božia výzva, ktorú Nietzsche a mnohí po ňom vo víre svojej tragédie nedokázali započuť: „Poď, človeče môj milý, nie si tu sám!“

 

 

 

 

Odporúčame

Blog
Kresťanstvo a sloboda

Kresťanstvo a sloboda

Kresťania sa už 2000 rokov stavajú do pozície ochrancov slobody. Napriek tomu sú mnohými vnímaní ako jej nepriatelia. Je kresťanstvo skutočne ničiteľom slobody, ktorý jednoducho nikomu nič nedovolí a bráni plnému rozletu ľudstva, alebo je jej ochrancom a len pod jeho ochranným plášťom dokáže byť človek skutočne slobodný?