V 20. storočí v Katolíckej cirkvi prebehlo množstvo zmien, najmä vďaka II. vatikánskemu koncilu. Väčšina veriacich tieto zmeny privítala a ďalej pokračuje po ceste vytýčenej koncilom. Jednou z noviniek je zmena postoja k ekumenizmu a nekatolíckym kresťanom. V tomto blogu sa pokúsim popísať, aké postoje mala Katolícka cirkev k protestantom od reformácie dodnes. Nebudem sa venovať pravoslávnym kresťanom, hoci koncilové zmeny sa týkajú aj vzťahu k nim. Blog chcem napísať rýchlo, takže budem písať z hlavy a nebudem vkladať odkazy na literatúru. Kto má záujem, môže si veci naštudovať aj sám.[i] Text je vyjadrením môjho názoru na vec založenom na niekoľkoročnom štúdiu tematiky, ekumenických stretnutiach a modlitbe.

Reformácia a rozdelenie Cirkvi, Tridentský koncil

Keď Luther a jeho stúpenci v 16. storočí vystúpili so svojou snahou o reformu Cirkvi, dostali sa do konfliktu s nadriadenými, zvlášť s pápežom a boli exkomunikovaní. Teraz sa nám to javí ako jasná vec, ale nebolo to čierno-biele. Boli osobnosti ochotné vstupovať do dialógu (napr. kardinál Kajetán, Melanchton) a takí, ktorí podporovali polemiku a konflikt.[ii] Nešlo len o vierouku. Reformácia cirkevného života a náuky mala dopady na spoločenský život a politiku.[iii]

Keďže bol Luther cirkevnou autoritou za svoje názory exkomunikovaný ako bludár, tak bolo prirodzené, že jeho aj jeho priaznivcov tak Rím označoval. Jeho odsúdenie však veci nevyriešilo, stále mal dosť prívržencov, boli aj iní reformátori a cirkevná jednota nenastala. Navyše nebolo úplne jasné, ktoré požiadavky reformátorov sú zavrhnuté a ktoré by sa mohli prijať. Áno, pápež v Exsurge Domine odsúdil 41 Lutherových téz, ale to nepokrývalo všetky požiadavky reformácie. Spochybnený bol rehoľný život, celibát, prijímanie pod jedným spôsobom, kánon Biblie a mnohé iné veci, ktoré bolo treba ujasniť.[iv] Keďže existovala predchádzajúca cirkevná skúsenosť napríklad s manželstvom kňazov a prijímaním pod obojím, očakávala sa o tomto diskusia, ktorej výsledok sa nedal vopred určiť. Dôsledkom pre tento blog je, že v tej dobe sa nedalo tak jednoducho povedať, kto je bludár a kto pravoverný. Tak ako dnes, aj vtedy boli horlivci pápežskejší než pápež a tiež „liberáli“ (vtedy skôr humanisti), ktorí sympatizovali s niektorými myšlienkami reformácie.[v]

Tridentský koncil reagoval na reformáciu v mnohých oblastiach cirkevného života: definoval vieroučné kánony, odsudzoval bludy, reformoval prax. Aj na ňom sa však diskutovalo a hľadali sa kompromisy. Napríklad otázka Tradície a Písma: reformátori podriadili tradíciu Písmu v mene svojej zásady Sola Scriptura. Katolícka cirkev toto v Tridente odmietla, ale debatovalo sa o tom, čo vlastne Tradícia je. Boli takí, ktorí by radi pod Tradíciu zahrnuli čo najviac oblastí cirkevného života ako napr. aj pôsty a kajúcu disciplínu. Ktorýsi koncilový otec sa však vyjadril, že je pre neho neprijateľné, aby sa na rovnakú úroveň stavali napr. evanjelium sv. Jána a zvyk prežehnávať sa alebo modliť sa smerom k východu. Diskusia viedla k tomu, že v Katolíckej cirkvi sa začalo rozlišovať medzi záväznou Apoštolskou alebo Posvätnou Tradíciou a cirkevnými tradíciami, ktoré sa týkajú menej podstatných vecí života Cirkvi a môžu sa meniť.

Obdobie po koncile po začiatok 20. storočia

Koncil spečatil rozdiely medzi katolíkmi a protestantmi. Tieto sa potom prejavovali v ďalšej teologickej práci a tiež v prejavoch cirkevného života. Katolícka identita už nebola definovaná len pozitívne – že človek je kresťanom, patrí do Cirkvi, patrí Bohu, ale viac aj negatívne – nie je protestant. A toto viedlo k tomu, že sa zdôrazňovali rozdiely a čo bolo spoločné, bolo podozrivé. Keďže reformátori zaviedli ľudovú reč v liturgii, tak sa zdôrazňovala úloha latinčiny. Proti vyzdvihnutiu všeobecného kňazstva u protestantov stálo zdôrazňovanie sviatostného kňazstva a hierarchickej štruktúry Cirkvi. Odmietnutie obetného charakteru eucharistie viedlo k vyzdvihovaniu omše ako obety a zabúdaniu na aspekt hostiny. Podporovaný bol kult svätých, rôzne pobožnosti, najmä eucharistická adorácia a procesie.

Toto znamenalo pre katolicizmus ochudobnenie, pretože sa odmietali aj veci, ktoré môžu byť pre vieru prospešné. Keďže ich však vyzdvihla reformácia, tak boli automaticky podozrivé a ak ich chcel niekto presadiť, už sa musel brániť proti obvineniam z herézy.[vi]

Zabarikádovanie sa vo svojich vieroučných pozíciách a budovanie identity spojenej s negáciou toho druhého viedlo k tomu, že nebol priestor pre dialóg, iba pre polemiku. Toto všetko spolu s náboženskými vojnami, násilnou rekatolizáciou, uplatňovaním zásady cuius regio, eius religio, pestovaním kultu mučeníkov svojho vierovyznania na každej strane nevytváralo priestor pre otvorenosť voči druhej strane. Pre katolíkov všetci protestanti zostávali bludármi a nepriateľmi. V takomto prostredí mohol byť jedinou možnosťou obnovy jednoty Cirkvi iba návrat nekatolíkov do lona Katolíckej cirkvi.

20. storočie, ekumenické hnutie a reakcia Pia XI.

Niekedy začiatkom 20. storočia došlo v protestantskom svete k zmenám. Myslím, že pri rozvoji svojich misijných aktivít si začali uvedomovať, že prítomnosť rozličných kresťanských komunít v misijnom území sťažuje ohlasovanie Krista. Nekresťania sa právom pýtali, čo je to za nezmysel, že x skupín hlása, že sú nasledovateľmi Krista a veria v Boha, ktorý je láska a pritom každý má tú svoju pravdu, ten svoj správny spôsob bohoslužby a všetci ostatní sa mýlia. Tento problém viedol k snahe o diskusiu a spoluprácu. Toto dosiahlo medzinárodné rozmery a viedlo k usporiadavaniu ekumenických konferencií a vzniku ekumenických organizácií.[vii]

Robili sa rôzne experimenty, ako pomôcť jednote, mohlo sa ísť cestou kompromisov, hľadania spoločného menovateľa, prižmúrením oka nad niektorými nezhodami. Katolícka cirkev toto odmietala. Stále je pre ňu podstatná viera, že práve jej bola zverená plnosť pravdy a prostriedkov spasenia a teda nie je možné niečo z toho zanechať a spájať sa takto s inými. Vatikán teda odmietol takéto ekumenické úsilie, zakázal katolíkom zúčastňovať sa týchto aktivít a neumožňoval ani spoločné modlitby s nekatolíkmi. Začiatkom roku 1928 vydal pápež Pius XI encykliku Mortalium Animos o náboženskej jednote.

Pápež tu odmieta účasť na vyššie popísaných stretnutiach a zdôvodňuje to tým, že ich organizátori podľa neho pokladajú všetky náboženstvá za viac či menej dobré a sú to podľa nich rozličné spôsoby, ktorými sa prejavuje náboženský zmysel, ktorý máme všetci vrodený. Zdôrazňuje, že existuje jeden Boh a aj jedna Ním založená Cirkev, ktorá je viditeľná. Označuje ju ako dokonalú spoločnosť. Odmieta teda predstavu čisto neviditeľnej Cirkvi, Cirkvi, ktorá by bola federáciou rozličných cirkevných spoločenstiev, ktoré nezdieľajú rovnakú vierouku. Tiež pápež varuje pred indiferentizmom a modernizmom. Nejdem sa ďalej príliš rozpisovať, kto chce, nájde si to na nete a prečíta.[viii] Dôležité je, že pápež odmieta účasť katolíkov na vtedajších akciách „pan-kresťanov“, lebo tým by podporovali ich mylné názory. Ako jedinú alternatívu pri snahe o jednotu vidí návrat všetkých nekatolíkov do Katolíckej cirkvi, pričom viackrát zdôrazňuje dôležitosť prijatia pápežskej autority. Nehovorí o hodnote dialógu s nekatolíkmi, to v jeho texte nezohráva nijakú úlohu.

II. svetová vojna, II. Vatikánsky koncil a súčasnosť

Myslím, že k zmene postoja významne prispela II. svetová vojna a prenasledovanie, ktorému boli vystavení kresťania naprieč konfesiami.[ix] Kontakty, ktoré sa počas nej budovali medzi veriacimi rozličných vyznaní viedli k poznaniu, že máme toho mnoho spoločného, môžeme sa spolu modliť a snažiť sa premieňať svet podľa Božej vôle. Skúsenosť tejto blízkosti nebola zabudnutá a ďalej sa rozvíjala. Otvárali sa možnosti ekumenickej spolupráce, najskôr na individuálnej a lokálnej úrovni, keď biskupi udeľovali schválenie, aby sa určení jednotlivci zúčastnili na ekumenických stretnutiach, neskôr Rím za Pia XII. povolil katolíkom modliť sa s nekatolíkmi Otčenáš.

Keď Ján XXIII. zvolával koncil, jednota Cirkvi bola jedným z jeho hlavných cieľov a pozýval k tomu všetkých kresťanov. Povedomie o tom, že s inými kresťanmi toho máme veľa spoločného a môžeme ich pokladať za bratov, už bolo v Katolíckej cirkvi prítomné. Koncil potom už hovorí o nekatolíkoch ako o oddelených bratoch. Vyzýva k úcte a dialógu. V dokumente Lumen Gentium hovorí o tom, ako sa Katolícka cirkev cíti spojená s nekatolíckymi kresťanmi. V dokumente Unitatis Redintegratio potom definuje katolícke zásady ekumenizmu. Opäť potvrdzuje jednotu a jedinečnosť Katolíckej cirkvi. Prisudzuje však nekatolíckym cirkvám a cirkevným spoločenstvám úlohu v pláne spásy. Čiže už to nie je postavené tak, že nekatolíci môžu byť spasení napriek tomu, že sú členmi nekatolíckeho spoločenstva, ale vďaka tomu – Duch Svätý si totiž používa aj tieto zoskupenia. Dokument rozlišuje medzi ekumenickým dialógom a prestupom do Katolíckej cirkvi. Ako nástroje ekumény vyzdvihuje obrátenie ku Kristovi, modlitbu, odstraňovanie predsudkov, teologický dialóg a rôzne možnosti spolupráce. Varuje však pred falošným irenizmom, kedy sa zmlčiava alebo zatemňuje nejaká časť katolíckej náuky, ktorá by stála v ceste zblíženiu.

Reforma, ktorú spustil koncil sa rozbehla a v ekuméne sa dosiahli významné pokroky. Áno, po formálnej stránke toho chýba ešte veľa. Čo sa však zmenilo, je celková atmosféra. Veriaci rôznych konfesií si už nie sú navzájom nepriateľmi, ale bratmi. Mnoho katolíkov má skúsenosť tohto bratstva, ktorá sa nedá vymazať. Preto aj keď existujú skupiny, ktoré ekuménu odmietajú, už nie je možný návrat späť. To by bolo podobné ako keby Peter po skúsenosti s Kornéliom tvrdil, že sa nič nestalo a stále treba pohanov obrezávať. Príliš veľa katolíkov na všetkých úrovniach Cirkvi už spoznalo, že Duch Svätý nás vedie k jednote a tiež aká to má byť cesta.

Je pravdou, že pre mnohých je to stále neprebádaná oblasť. Neraz som sa stretol s takým vnímaním, že predtým sme evanjelikov označovali za heretikov a teraz ich nazývame oddelenými bratmi. Ako keby jediné, čo sa udialo, bola zmena zaužívaných termínov. Tí, ktorí tak hovoria asi ešte nezažili to bratstvo s nekatolíkmi. A to pápež Ján Pavol II. v encyklike o ekumenickom úsilí Ut unum sint hovorí, že už je „tendencia nahradiť zaužívaný zvrat oddelení bratia vhodnejším označením, ktoré lepšie vyjadruje hĺbku spolupatričnosti, viazanú na charakter krstu a živenú Svätým Duchom bez ohľadu na historické a kanonické rozpory“. Má sa hovoriť o „druhých kresťanoch“, „iných pokrstených“, „kresťanoch z iných spoločenstiev“.[x]

Zmena v Cirkvi?

Vidíme, že postoj Katolíckej cirkvi k ekumenickému hnutiu sa vyvíjal. Znamená to, že tu došlo k zmene v tom zmysle, že v jednej dobe Cirkev učila čosi a potom učila čosi iné? Znamená to, že pravdou môže byť len jedno? Som presvedčený, že takáto dilema je falošná.

Pripomína mi to dilemu fundamentalistických kresťanov, ktorí nástoja na tom, že zem má cca 6000 či koľko rokov, že svet bol stvorený za 6 dní a podobne. V ich videní by snaha o inú ako doslovnú interpretáciu biblických textov znamenala popretie pravdivosti týchto textov a tým pádom by to poprelo pravdivosť Biblie ako takej. Čiže ak neveríme, že v Biblii bolo stvorené svetlo a striedanie dňa a noci skôr, ako Boh stvoril Slnko a mesiac, tak rovnako nemusíme veriť ani tomu, že Boh nás vôbec stvoril, že Kristus je Boh a že za nás zomrel a vstal z mŕtvych.[xi]

Podobne tradicionalisti odmietajú vnímať to, že v Cirkvi – podobne ako v Biblii – spolupôsobí Božský a ľudský prvok. Aj Biblia má svoje limity, keďže ju písali ľudskí autori. A to o Biblii veríme, že je Božím slovom. Cirkevné dokumenty majú tieto limity tiež a to ešte vo väčšej miere. O Svätom Písme totiž vyznávame, že inšpirované Duchom Svätým, pri vyjadreniach magistéria vieme, že to, čo je vyhlásené ex cathedra, je chránené od omylu. Teda je prirodzené, že ak čítame dokumenty z 16. alebo 19. storočia, tak ich treba chápať v kontexte tej doby. Pius XI. ako pastier chránil svoje stádo vo svojej dobe, neriešil možnosti, ktoré sa objavia o pol storočia či neskôr. To ani nemohol, veď nevidel do budúcnosti. Žiaľ, pre tradicionalistov je určitá etapa v dejinách Cirkvi vzorom, podľa ktorého treba usporiadať všetko ostatné. Ako keby všetko, čo v nejakej dobe pápeži vyjadrili, bolo Božím slovom, ktoré sa nemôže meniť, lebo by Boh odporoval sebe samému. Ľudský aspekt a z toho vyplývajúce obmedzenia nie sú ochotní reflektovať.

Zmeny v Cirkvi nastávajú a sú o tom mnohé štúdie a dokumenty. Nie sú to však zmeny, ktoré by zasahovali podstatu. Aj keď si porovnáme Mortalium Animos a Unitatis Redintegratio, tak vidíme, že zámer aj záber dokumentov je odlišný. Pius XI. rieši konkrétnu situáciu, dáva usmernenia do svojej doby. To nie je nejaké slávnostné, nemenné učenie ex cathedra. Reaguje na vtedajší stav ekumenického hnutia, zvlášť na jeho negatívne aspekty. Nehovorí nič o tom, ako by mal ekumenický dialóg z katolíckeho pohľadu vyzerať, ako jedinú alternatívu vníma prijatie nekatolíkov do Katolíckej cirkvi.

II. vatikánsky koncil nemá záujem odsudzovať už odsúdené. Jeho celkový prístup je pastoračný, ako to formuloval pápež Ján XXIII. Koncil hovorí o tom, ako by malo ekumenické úsilie vyzerať z hľadiska Katolíckej cirkvi. Toto úsilie stojí vedľa prestupu nekatolíkov do RKC, navzájom sa nevylučujú. Prináša niečo nové, niečo, čo muselo zrieť a je plodom reflexie nad realitou, ktorá tu už neodškriepiteľne existuje.