Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
02. september 2020

Kresťanstvo a sloboda

Kresťania sa už 2000 rokov stavajú do pozície ochrancov slobody. Napriek tomu sú mnohými vnímaní ako jej nepriatelia. Je kresťanstvo skutočne ničiteľom slobody, ktorý jednoducho nikomu nič nedovolí a bráni plnému rozletu ľudstva, alebo je jej ochrancom a len pod jeho ochranným plášťom dokáže byť človek skutočne slobodný?
Kresťanstvo a sloboda

Našou spoločnosťou, médiami a verejnou mienkou akosi vždy hýbu a rezonujú v nich aktuálne témy, akými boli za posledné obdobie napríklad plagiáty našich ústavných činiteľov, najnovšia agenda SaS o úprave vzťahu Cirkvi a štátu alebo dnes už dlhodobá téma koronavírusu a ešte dlhodobejšie problémy interupcií a sexuálnej etiky, v zahraničí napríklad vražda Georga Floyda a z nej vyplývajúce dôsledky a tak ďalej… Avšak pri hlbšom pohľade na ne môžeme identifikovať problémy, ktoré presahujú hranice týchto jednotlivých a premenlivých fenoménov. Pri snahe o ich interpretáciu je tak možné vidieť hlbšie problémy pod povrchom tejto reality. Tá nám ponúka dáta, ktoré v sebe ukrývajú oveľa hlbšie metafyzické alebo metaetické princípy a problémy, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tak jednou z týchto metaetických a metafyzických súvislostí, ktoré môžeme vidieť aj za oponou aktuálnej (či minulej alebo budúcej) situácie, je problém slobody.

Pojem slobody patrí medzi najdôležitejšie pojmy našej civilizácie. Tento fenomén po tisícročia udržuje záujem a fascináciu filozofov, teológov, vedcov, predstaviteľov a členov rôznych náboženských skupín, politikov a v podstate všetkých ľudí. V dejinách sa sformulovalo nespočetne veľa filozofických a teologických koncepcií a kategórií slobody, pričom sa pohybovali v rozmedzí od pozície extrémneho determinizmu až po pozíciu neobmedzenej slobody v jej rôznych formách. Ilustračne môžem spomenúť napríklad jeden z filozofických konfliktov 20. storočia medzi štrukturalizmom a existencializmom. Boj o slobodu (čo to vlastne je a ako to funguje, ak to vôbec niečo je a nejako to funguje) je teda problémom, ktorý prekračuje hranice jednotlivých historických epoch a spoločností a vonkoncom nie je vo výhľade definitívne riešenie tejto otázky.

Problém slobody, bohužiaľ bez explicitnej reflexie, vystupuje vypuklo v spoločenskom konflikte v etických otázkach medzi tými, ktorí sa označujú ako konzervatívni (väčšinovo reprezentovaní kresťanmi a tými, ktorí sa označujú ako liberálni (väčšinovo reprezentovaní sekularistami a ateistami), pričom liberáli sú konzervatívcami obviňovaní z nepochopenia slobody a konzervatívci sú liberálmi obviňovaní z jej deštrukcie. V rôznych diskusiách, napríklad o interupciách, tu a tam odznieva slovo sloboda, predovšetkým v obvinení, že konzervatívci chcú vziať, respektíve obmedziť tzv. právo a slobodu žien podstúpiť interupciu. Čo však týmto diskusiám chýba, je predchádzajúca systematická metaetická a metafyzická reflexia a diskusia o slobode – čo to vlastne je a na čo to slúži? Pri odpovediach na tieto otázky by nám prirodzene vyplynuli aj odpovede na mnohé iné, ktoré sa štandardne a dlhodobo zdajú byť neriešiteľnými. To, čo by nás na tomto mieste, vzhľadom na vyššie uvedené, malo zaujímať, je práve vzťah kresťanstva a slobody. Je kresťanstvo skutočne tým ničiteľom slobody, ktorý jednoducho nikomu nič nedovolí a bráni plnému rozletu ľudstva, alebo je jej ochrancom a len pod jeho ochranným plášťom dokáže byť človek skutočne slobodný?

Sloboda je v kresťanstve nerozlučne spätá s pojmom poznania, ktoré je na jednej strane predpokladom slobody, z iného hľadiska je sloboda predpokladom poznania. Pre poodhalenie odpovede na vyššie uvedené otázky sa môžeme pozrieť do histórie a identifikovať spôsob, akým Cirkev definovala svoje poznanie a prehlbovala ho. Katolícka cirkev bola vždy veľmi vnímavá na svet, ktorý ju obklopoval a počas celých jej dejín ju zdobí prijímanie a a očisťovanie rôznych spôsobov myslenia a následného zosúladenia s jej aktuálnym stavom poznania Zjavenia, prípadne dokonca prehodnotenia poznania Zjavenia. To možno povedať tak o akademickom prostredí, ako aj o magistériu. Veľmi zjednodušene, aj keď možno až neadekvátne, vieme identifikovať vývoj najvplyvnejších smerov teológie a kresťanskej filozofie a vedy. V období antiky u cirkevných otcov dominoval prúd filozofického platonizmu, konkrétne napríklad augustínovského novoplatonizmu, aby bol v stredoveku na niekoľko storočí vystriedaný aristotelovskou filozofiou razenou predovšetkým sv. Tomášom, ktorá sa v 19. storočí začala otriasať pod údermi neslávne známeho modernizmu, ktorý sa vo svojej čistejšej podobe pretransformoval do tzv. nouvelle théologie. Tú reprezentujú napríklad Henri de Lubac, Jean Daniélou, Yves Congar, Hugo a Karl Rahnerovci, a aj Joseph Ratzinger – predovšetkým v kontexte Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý býva niektorými nesprávne a pejoratívne hodnotený ako „víťazstvo modernizmu“.

To naznačuje veľké ideové bohatstvo Cirkvi a jej skutočne otvorený postoj k svetu, v ktorom žije. Veľmi zreteľne to vidíme v scholastickej metóde pro et contra. V 12. storočí stál pri zrode tejto scholastickej pracovnej metódy francúzsky mysliteľ Peter Abelard, ktorý patril k najvýznamnejším logikom, filozofom a teológom svojej doby. V jednom zo svojich najznámejších diel Sic et non (Áno a nie) definoval princípy scholastickej metódy. Tá spočívala v tom, že pri koncipovaní odborného diela bolo potrebné zhrnúť dovtedajšiu tradíciu riešenia nastoleného problému a až následne prísť s vlastným stanoviskom a riešením. Bolo potrebné zhrnúť argumenty pre a proti. Abelarda k definícii tejto metódy hnal jednoduchý poznatok, že pri riešení jednotlivých teologických a filozofickým problémov sa nemožno slepo odvolávať ani na tie najváženejšie autority, pretože jednotlivé autority vo filozofii a teológii častokrát formulovali protichodné stanoviská a pre hľadanie pravdy a prehlbovanie poznania je teda nevyhnutná nepredpojatosť a sloboda rozumového úsudku.

Okrem iných boli v stredoveku takýmito veľkými autoritami dvaja výnimoční svätci a geniálni teológovia – dominikán Tomáš Akvinský a františkán Bonaventúra. Dejiny Cirkvi si ich v osobnom živote pamätajú ako veľmi dobrých priateľov, ale na akademickej pôde ako nezmieriteľných rivalov, ktorí akoby boli reprezentantmi tradičného filozofického súperenia Aristotela a Platóna. Obaja svojim vlastným spôsobom výrazne prispeli k prehĺbeniu teologického a filozofického poznania (nielen) svojej doby. Takýto prístup slobodu nielen podmieňuje, ale ju aj predpokladá – slobodu ducha nasmerovanú na jediné – Pravdu, ktorou je Kristus.

Touto poznámkou sa dostávam k dôležitému faktu, ktorý je kľúčovým v živote Cirkvi aj v pochopení slobody a taktiež oprávňujúci vyššie opisovanú slobodu ducha. Týmto faktom je, že kresťanská viera má osobný charakter. Kresťanská viera je stretnutie s osobou Ježiša Krista a v tomto stretnutí človek spoznáva zmysel seba aj celého sveta. Je to stretnutie, v ktorom je človek schopný dôjsť k plnému sebapoznaniu, naplneniu a sebarealizácii. Duch života nás vedie k tomuto stretnutiu. On sprítomňuje Boha v tomto svete a ukazuje sa ako milujúca láska. Zaujímavo to vyjadruje Joseph Ratzinger. Nejde len o to, že sme objavili zmysel, ale že tento Zmysel nás pozná a miluje – Logos sveta a nášho života. Kresťanská viera v Boha Stvoriteľa znamená, že ten ako slobodný tvorí plne slobodné stvorenia. Joseph Ratzinger označuje kresťanskú vieru ako filozofiu slobody. Boh Stvoriteľ nie je remeselník, ale slobodný tvoriaci duch, ktorý vytvára slobody a my sme jeho obrazom. Na počiatku je sloboda. Kresťanská viera v Boha je voľba primátu Logu, ktorý je tvorivou slobodou a láskou. A práve preto je toto tvorivé myslenie tvorivé, pretože je láskou. Sloboda je v Ratzingerových intenciách nosnou štruktúrou sveta. V myslení Henriho Bergsona Boh nemá nič plne hotové. Je neustálym životom, činnosťou, slobodou. Takto pochopené tvorenie nie je záhadou. Zakúšame ho v nás samotných, akonáhle konáme slobodne.

Inzercia

Ako poznanie a poznávanie ďalej súvisí so slobodou? Jednoducho povedané – čím viac poznávame, a teda čím viac poznáme, tým sme slobodnejší. Vyplýva to z teórie konania, podľa ktorej človek koná intencionálne. Intencionálne konanie znamená, že je vždy zamerané na určitý cieľ, ktorým je nejaké dobro (minimálne daný subjekt konkrétny cieľ za dobro považuje, aj keď sa môže mýliť). Naše slobodné rozhodovanie je na dobro nevyhnutne nasmerované – to podstatne patrí k štruktúre ľudskej prirodzenosti. Rozdiely v jednotlivých skutkoch sú dôsledkom toho, že sa odlišuje úroveň (kvantita a kvalita) nášho poznania a omylov o tom, čo je dobré a čo nie je dobré. Poznanie je tak nevyhnutné pre vedenie dobrého života, čo je vlastne konečným cieľom nášho všetkého snaženia. Len na základne kriticky a zodpovedne získaného pravého poznania dokážeme objavovať dobro a voliť tie správne prostriedky na jeho dosiahnutie. Len ak viem, čo je dobré, môžem sa pre to dobro slobodne rozhodnúť.

Sloboda v kresťanskom chápaní sa dá biblicky vysvetliť na známej Kristovej sebaidentifikácii s cestou, pravdou a životom – "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“(Jn 14,6). Sloboda je daná cestou, pravdou a životom. Cesta predstavuje metódu, predstavuje otvorenosť, transcendenciu, prekročenie vlastných horizontov, odpútanie sa od všetkého k tomu, čo je Pravdou. Človek sa vo vnútornej slobode a otvorenosti ducha necháva viesť Kristom po ceste poznania. Pravda predstavuje poznanie – okrem teoretického predovšetkým to existenciálne, sú to aj formulované pravdy, ale hlavne osobná skúsenosť a dotyk. Táto metóda a výsledky jej aplikácie vedú k dôsledkom, ktorým je náš praktický život. Život Božích detí predstavuje dynamiku, pohyb, rozhodovanie, konanie, krásu, dobro, kreativitu – jedným slovom slobodu. Ak definujeme slobodu prostredníctvom tejto Kristovej sebaidentifikácie, potom nám nezostáva nič iné, ako povedať, že samotný Kristus je Slobodou – a nik nepríde k Bohu, iba ak v Slobode.

Následne, ak je Cirkev Kristovým telom, ktorého je on hlavou, tak z toho celkom prirodzene vyplýva, že takto poňatá sloboda je prítomná v živote Cirkvi nie náhodne, ale bytostne patrí k najhlbšiemu jadru jej identity a prirodzenosti. Kresťanstvo teda slobode neškodí, ale je jej ochrancom a tým, ktoré vovádza ľudstvo do stále hlbšej a plnšej slobody. Jeden z najväčších katolíckych mysliteľov Karl Rahner tvrdí, že človek tým, že je sám pre seba úlohou, problémom, ktorému čelí vo svojom živote, má skúsenosť so sebou samým ako so slobodnou bytosťou. Práve v tomto Rahnerovom chápaní slobody môžeme vidieť ako je sloboda podmienkou ale aj dôsledkom poznania. V jeho filozofii a teológii smeruje človek „odniekiaľ“– „niekam“. V našom kontexte to môžeme vztiahnuť na slobodu. Slobodný človek vychádza od svojho Stvoriteľa ako jeho obraz a slobodne sa má k nemu navrátiť. Sloboda je kategóriou, ktorá predchádza naše myslenie a konanie. Človek sám seba nedokáže poňať ako neslobodného a bez osobnej zodpovednosti. Sloboda je tak súčasťou základnej štruktúry ľudskej prirodzenosti. Sloboda sa prejavuje v čase a priestore, v našom každodennom konaní a myslení, kde môžeme mať s našou slobodou skúsenosť a vnímať ju. Slobodu podľa Karla Rahnera nemožno vnímať ako schopnosť, ktorá človeka uschopňuje robiť, čo si zmyslí vo svojej ľubovôli, ale ide o schopnosť rozhodovať sám o sebe a sám seba aktualizovať a realizovať. Sám seba aktualizovať a realizovať v konečnom dôsledku neznamená nič iné, ako žiť podľa Božej vôle: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“. V rámci tohto textu môžeme urobiť transpozíciu daného výroku, ktorá je zároveň v súlade s niektorými kľúčovými momentmi Pavlovej teológie vykúpenia formulovanej v Liste Galaťanom: „Už nežijem v otroctve, ale žijem v Slobode.“

Od týchto východísk sa môžeme aspoň nakrátko presunúť ku konkrétnosti, praxi a realite každodenného života. Nie je jednoduché počúvať a čítať ako nás kresťanov obviňujú z toho, že pre nás sloboda nič neznamená a to len z toho dôvodu, že formulujeme kategorické morálne výzvy, obhajujeme objektívnu pravdu a dobro, ktoré sú náročné, vyžadujú si úsilie, ale v konečnom dôsledku sú oslobodzujúce. Sú to v podstate výzvy k autentickému, slobodnému kritickému mysleniu, ktorého úlohou je hľadať pravdu a dobro, rozhodnúť sa preň a konať ho v živote. Nič viac. Dejiny kresťanstva a aj jeho súčasný stav teda priamo odporujú obvineniam z tmárstva a totalitarizmu. Áno, je potrebné si pripustiť a prijať naše zlyhania a hriechy, kedy naša konkrétna kresťanská morálka nebola v súlade s našim bytostným statusom a odkláňali sme sa od našich ideálov, ktoré sú Božím darom, ale za to sme sa už mnohokrát ospravedlnili a rozhodne to nemení nič na tom, že len v autentickom kresťanskom živote (v živote transcendencie) dokáže byť človek slobodný. Ak Cirkev ohlasuje morálne zásady, ktoré sú podľa jej viery objektívne platné, je to preto, aby sme boli slobodní. Poslušnosťou k slobode – paradox? Ten sa vyrieši, akonáhle človek pripustí, že podmienkou slobody je sebazaprenie, vnútorná sloboda, ktorá je jedinou a výlučnou cestou k plnosti života – Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.(Mk 8,35)

 

Odporúčame

Blog
O Božom štáte

O Božom štáte

Cirkev je často obviňovaná z toho, že svetu vnucuje svoje postoje a neadekvátnym spôsobom vstupuje do jeho diania. Čo však naznačuje jej náuka a dejiny? Je Cirkev skutočne tou mocenskou mašinériou, za akú ju považuje svet, alebo je znakom a nástrojom Pravdy, Dobra a jednoty celého ľudstva?