Miloslav Szabó a jeho knižný príspevok k téme potratov

K tejto téme som sa svojho času dostal pri archívnom výskume k mojej diplomovej práci o sociálnej legislatíve na Slovensku v rokoch 1939 až 1945. Zaujala ma a tak som ju spracoval ako príspevok pre trinásty ročník konferencie Ochrana života, ktorá sa konala na Trnavskej univerzite v septembri 2012. 

Keďže zborník z tejto konferencie je takmer nezohnateľný, môj príspevok som pred piatimi rokmi zverejnil na internete. K téme som sa v ten istý rok ešte okrajovejšie vrátil aj v inom texte o populačnej politike Slovenskej republiky (1939 – 1945) z legislatívneho hľadiska. Treba zdôrazniť, že túto a súvisiace témy už hlbšie rozpracovali ďalší autori, napríklad v edičnom rade Populačné štúdie Slovenska. Ale späť k Szabóovej knihe.

Z jej podnadpisu či zo synopsy na stránke vydavateľa by sa azda mohlo zdať, že kniha je podrobným spracovaním kultúrnych vojen o otázke potratov na Slovensku od začiatku minulého storočia (Hlinka) až do súčasnosti (Kuffa). Avšak už vzhľadom na jej útly rozsah (128 strán vrátane početných obrázkov a poznámkového aparátu) niečo také táto kniha nemôže ponúknuť. A – zdôraznime – nie je to ani zámer jej autora. 

Potraty zahŕňajú čosi vyše dvadsiatky zväčša krátkych kapitol, ktoré majú zväčša epizodický či sondážny charakter. Vysvetľujú pôvod pojmu kultúrna vojna, približujú niektoré momenty zo sporov o prípustnosti potratov v prvej polovici dvadsiateho storočia, pričom osobitná pozornosť je venovaná už spomenutému potratovému zákonu z roku 1941, kontextualizujú pozadie ich legalizácie v komunistami ovládanom Československu v roku 1957 či vo svetle poznatkov z minulosti poukazujú na niektoré aspekty súčasnej verejnej diskusie o tejto téme.

Szabó chce svojou knihou, aspoň tak som to ako čitateľ pochopil, prispieť do verejnej diskusie hlavne dvoma argumentačnými líniami: korekciou (alebo obrátením?) v pro-life kruhoch často používaného historického argumentu a poukázaním na (ne)podobnosť dôvodov či motívov boja proti potratom v minulosti a dnes. Pozrime sa na ne bližšie. 

Historický argument: komunisti vs. ľudáci 

Už v úvode Szabó spomína, že odporcovia potratov vo svojej argumentácii radi poukazujú na to, že potraty u nás zlegalizovali komunisti v roku 1957 a dodnes sú u nás vykonávané na základe ich zákona z roku 1986. Avšak už toľko (dokonca vraj takmer vôbec) nehovoria a ani nevedia o tom, že s potratmi mal čosi dočinenia aj podobne problematický ľudácky režim a oproti komunistom stál v tejto otázke na opačnej strane. Nielenže odmietal potraty, ale aj sprísnil príslušnú legislatívu, o čom sa v knihe píše v niekoľkých kapitolách.

Používanie takéhoto, v Szabóovom chápaní, selektívneho historického argumentu demonštruje na textoch dvoch známych slovenských „pro-liferov“: novinára Martina Hanusa a aktivistu Antona Chromíka (s. 107).

Szabó správne upozorňuje na slabosť historického argumentu skrz to, že sa dá otočiť proti tým, ktorí ho v tomto prípade používajú. Ak odporcovia potratov poukazujú na to, že komunisti, ktorých väčšina spoločnosti vníma silne negatívne a ich režim považuje za zločinný, boli pro-choice, ich protistrana môže kontrovať tým, že ľudáci, ktorí majú podobne negatívne renomé, boli pro-life. 

To, že nejaký režim (alebo hnutie či ideológia) je všeobecne vnímaný negatívne kvôli tomu, že robil A, ešte neznamená, že B, ktoré tento režim robil tiež, je preto nutne zlé a malo by tak byť tiež všeobecne vnímané. A platí to v oboch uvedených prípadoch a tiež to platí aj naopak. Takéto historické argumenty na žiadnej zo strán sporu o potraty neobstoja, pretože nemajú skutočnú argumentačnú hodnotu. 

Na okraj k tomu ešte môžeme doplniť, že áno, medzi pozadím oboch proti sebe stojacich historických argumentov sú nezanedbateľné rozdiely. Komunisti boli naozaj tými, ktorí ako prví na svete v sovietskom Rusku pred sto rokmi legalizovali potraty, a rovnaké prvenstvo majú aj na území Slovenska. 

Naopak fašisti alebo s nimi kolaborujúce režimy ako napr. ten v Slovenskej republike (1939 – 1945) neprišli so zákazom potratov, ale bránili status quo, resp. sprísňovali už existujúcu legislatívu. To bol aj prípad už spomínanej novely trestného zákona z roku 1941, ktorou boli zvýšené tresty za už existujúce skutkové podstaty vyhnania plodu (teda umelé potraty). 

Okrem toho síce zaviedli aj nové skutkové podstaty, ktoré kriminalizovali rôzne formy napomáhania vyhnaniu plodu, dočasné či trvalé úmyselné zbavenie schopnosti plodenia, ako aj produkciu a distribúciu antikoncepčných prostriedkov zameraných výlučne proti počatiu. To však nemenilo nič na tom, že potraty boli kriminalizované už dávno predtým. Nešlo teda o zásadnú zmenu paradigmy v postoji k umelým potratom, ale skôr o legislatívnu evolúciu.

Okrem legislatívnej „teórie“ je tu však aj prax. Szabó spomína, že po tlaku cirkevných predstaviteľov a lekárskych odborníkov z vládneho návrhu tohto zákona pred jeho schválením vypadla explicitná výnimka zo zákazu potratov: vážne ohrozenie života tehotnej ženy (s. 74). 

Nespomína však už list ministerstva pravosúdia (spravodlivosti) k výkladu tohto zákona, ktorý bol adresovaný Spolku lekárov Slovenského štátu. Podľa neho mohol lekár vykonať potrat, ak tehotnosť ohrozovala život tehotnej ženy, pričom taká situácia sa z právneho hľadiska mala tak posudzovať, „že lekár prerušením tehotnosti zamýšľal zachrániť život ženy a nie vyhnať plod, takže v takomto prípade je vyhnanie plodu iba prostriedkom na zachránenie života ženy.“ Ide tu vlastne o princíp dvojitého účinku.

To, či sa v praxi postupovalo podľa tohto listu alebo nie, sa mi však pred ôsmimi rokmi nepodarilo zistiť. Snáď sa to dozvieme z niektorých chystaných štúdií k tejto problematike. 

Možno ešte doplniť, že odporcovia potratov sa vtedy na Slovensku mohli opierať o prakticky jednotné, dnešnou terminológiou, pro-life stanovisko lekárskej obce (s. 68). A nešlo len o obdobie Slovenského štátu, ale aj o medzivojnovú Československú republiku. Szabó uvádza, že návrh zákona, ktorý mal legalizovať potraty v niekoľkých prípadov, z dielne ministra spravodlivosti Alfréda Meissnera v roku 1932 unisono odmietli všetky lekárske stavovské organizácie v Československu (s. 35).

V závere knihy používa špecifický historický argument aj Szabó, a to v reakcii na porovnávanie počtu obetí umelých potratov s počtami obetí historických genocíd, resp. označovanie umelých potratov za formu genocídy. Podľa neho to nie je vhodné, najmä v spojitosti s holokaustom, keďže ľudáci ako vtedajší odporcovia potratov boli často antisemitmi a ich režim sa skrz deportácie Židov podieľal na holokauste (s. 115). 

Je to však len ďalší variant vyššie spomínaných historických argumentov, ktorých prítomnosť v zmysluplnej diskusii o potratoch nemá svoje opodstatnenie a obe strany by na ich používanie mali azda rezignovať. 

Motívy odporcov potratov

Pri druhej línii ide o argumentáciu najmä odporcov potratov, o to, z akých dôvodov proti potratom vlastne bojovali. Oproti súčasnosti je tu pomerne významný rozdiel.

Ako to sám Szabó zhutnene zhrnul v rozhovore pre Denník N: „Nebolo to ako dnes, keď sa argumentuje právami nenarodených – to sú novšie veci, povedomie práv detí vtedy ešte nebolo a začalo sa rozvíjať až neskôr. Jednak tu bol zákaz – nesmie sa zasahovať do Božieho poriadku – a na druhej strane otázka, ako rozmnožiť národ. Už s nacionalizmom v 19. storočí sa rozvíjali fantázie, že čím nás bude viac, tým sme mocnejší; niektoré národy vymierajú, iné mohutnejú, lebo majú vysokú pôrodnosť.“

S tým nemožno nesúhlasiť, sám som v mojej diplomovke zaradil spomínaný zákon z roku 1941 a obdobné vtedajšie úpravy medzi pronatalitné opatrenia, keďže demografický faktor hral v diskusiách okolo tohto zákona významnú rolu. 

Szabó v knihe nachádza akoby paralelu s návrhom na obmedzenie potratov, ktorý podali kotlebovskí poslanci v roku 2018 (s. 110). V ich zdôvodnení, ktoré inak používajú aj všetky ich ďalšie návrhy zákonov k tejto otázke, nachádza silný dôraz na demografické hľadisko – obmedzenie potratov má podľa nich napomôcť zvrátiť negatívny demografický vývoj. 

K tomu sa žiada uviesť niekoľko poznámok.

Kotlebovský návrh zákona je pomerne výnimočný v tom, že vo svojom zdôvodnení akcentuje aj populačné hľadisko (paradoxne pritom môže vyznievať skutočnosť, že rómske ženy podstupujú umelé potraty disproporčne viac ako príslušníčky majority). Ak sa pozrieme na iné významné súčasné či nedávne iniciatívy na zmenu potratového zákona, ich zdôvodnenie stojí takmer výlučne na zdôrazňovaní práva nenarodeného na život a propopulačný argument nehrá (takmer) žiadnu rolu. 

Platí to napríklad v prípade návrhu na absolútny zákaz potratov od poslanca Petra Gaburu v roku 2008 (hlasovalo zaň 36 poslancov naprieč všetkých vtedajších poslaneckých klubov – to len na margo rečí o súčasnom vraj najkonzervatívnejšom parlamente), podobnom návrhu poslancov Štefana Kuffu, Jozefa Mikloška a Mariána Kvasničku z roku 2015 (19 hlasov za), ktorý je zároveň zatiaľ posledným pokusom o úplný zákaz potratov na Slovensku, návrhu poslanca Richarda Vašečku z roku 2018, ktorý obsahovo kopíroval skorší návrh kotlebovcov (46 hlasov za), návrhu poslancov Milana Krajniaka a Jozefa Lukáča z roku 2019 (44 hlasov za), ale aj v prípade vyhlásenia Novinári za život z roku 2011, ktoré Szabó spomína v súvislosti s Martinom Hanusom.

Treba tiež uviesť, že demografický argument proti potratom nie je vôbec nosný. Ak sme proti nim hlavne kvôli demografickej kríze, po prípadnom pominutí krízy by sme s potratmi zrazu problém nemali? Ak je niekto principiálnym odporcom potratov (ako napr. Katolícka cirkev), tak sa s týmto sotva uspokojí. Taký argument môže byť v pro-life kruhoch najtiaž použitý ako vedľajší či podporný, ale určite nie ako hlavný či esenciálny.

Navyše sa významne oproti minulosti zmenili aj okolnosti, resp. praktická stránka veci. Profesor detského lekárstva Alojz Ján Chura, ktorého viackrát spomína aj Szabó, vo svojej knihe Slovensko bez dorastu z roku 1936 uvádza kvalifikované odhady, že počet potratov na Slovensku bol vtedy na významnom vzostupe a ich pomer k pôrodom bol v porovnaní s dneškom veľmi veľký.

V roku 1934 malo ísť o približne 32 000 umelých potratov, čo malo predstavovať 39 umelých potratov na 100 pôrodov. Zároveň tu bol vysoký nárast oproti roku 1932, kedy malo byť vykonaných 25 000 potratov, t. j. 26 na 100 pôrodov. (Chura, s. 168). Za rok 2019 sa uvádza na Slovensku 7 153 umelých potratov, resp. približne 12,3 umelých potratov na 100 pôrodov. A trend je našťastie podľa štatistík dlhodobo zostupný. Preto bola vtedy otázka boja proti umelým potratom z pozícií populačnej politiky oproti dnešku omnoho pálčivejšia. To však nemá zásadný vplyv na etickú stránku veci.

Okrem toho vývoj argumentácie v súvislosti s rôznymi spoločenskými témami nie je nič neobvyklé. Došlo k tomu aj v súvislosti so zástancami legálnosti umelých potratov. Počas medzivojnového Československa v ich argumentácii totiž takmer úplne absentovala rétorika individuálnych práv žien (aj v porovnaní s vtedajším diskurzom v USA) a umelý potrat nemal byť podľa nich individuálnym právom ženy, ale skôr výnimkou, ktorej uplatnenie malo byť rigorózne kontrolované s ohľadom na všeobecné blaho (Rákosník, Šústrová, s. 168 – 169). 

Je pritom logické, že po druhej svetovej vojne majú odvolávky na ľudské práva (a vôbec vnímanie spoločenských problémoch skrz ich optiku) omnoho väčšie zastúpenie vo verejnom diskurze. To, že „ľudskoprávne“ argumenty na oboch stranách dominujú súčasným sporom o potratoch, uvádza v spomínanom rozhovore pre Denník N aj Szabó.

To však na druhej strane neznamená, že obdobu dnešných „ľudskoprávnych“ argumentov by v minulosti na Slovensku nepoznali. Hľadisko práva na život nenarodeného dieťaťa nebolo úplne opomínané. Szabó spomína literárnu fantáziu Kliatba nenarodených, ktorú napísal začiatkom 20. storočia ľudácky politik Karol Sidor a v ktorej píše o potratených deťoch a ich zmarenej túžbe žiť (s. 26). Historička Eva Škorvánková tiež uvádza, že ženské autorky v ľudáckych periodikách zvykli v diskusiách o potratoch zohľadňovať aj toto hľadisko. 

Avšak, pravda, z celkového hľadiska bol dôraz vtedajšej argumentácie inde. Pre dnešnú diskusiu to však veľký význam nemá, keďže sila argumentu sa neposudzuje podľa toho, ako dlho sa používa či nepoužíva. 

Niekoľko upresnení

Pri čítaní knihy som si všimol aj niekoľko tvrdení, ktoré si vyžadujú korekciu alebo doplnenie, resp. väčšie či menšie upresnenia.

Szabó v tretej kapitole, v ktorej sa venuje stručným dejinám interrupcií, uvádza, že v Habsburskej monarchii bol zákaz potratov uzákonený trestným zákonníkom z roku 1852 a že po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 si aj Uhri chceli uzákoniť vlastný zákaz potratov, čo sa stalo v roku 1878 (s. 24).

V Uhorsku aj Rakúsku však boli potraty trestné už predtým. Všetky predchádzajúce trestné kódexy s pôsobnosťou pre rakúsku časť monarchie umelé potraty kriminalizovali, i keď časom dochádzalo k zmierňovaniu trestu za tento trestný čin. Pred kodifikáciou trestného práva v Uhorsku ich kriminalizovalo obyčajové trestné právo (Beňa, Gábriš, s. 158). 

Zároveň spomenutý trestný zákonník z roku 1852 v Uhorsku platil len počas obdobia Bachovho absolutizmu (teda do roku 1860) a prijatie uhorského trestného zákona tak nahrádzalo dovtedy platné obyčajové právo, nie rakúsky zákonník (Beňa, Gábriš, s. 248).

V kapitole o kulte matky Szabó spomína problematiku rodinných prídavkov. Podľa neho „za prvej ČSR štát vyplácal podporu na dve deti, v Slovenskom štáte sa rozšírila na všetky narodené deti“ (s. 54), pričom pre toto tvrdenie nie je uvedený prameň.

Priznám sa, že mi tu nie je celkom jasné, o čom je reč. Rodinné prídavky v medzivojnovej ČSR ako zákonný inštitút neexistovali. Na Slovensku boli zavedené až zákonom o prídavkoch na deti robotníkov z roku 1941. Ten sa však tiež netýkal všetkých narodených detí, ale len detí robotníkov. V každom prípade predstavoval inšpiráciu pre širšiu povojnovú právnu úpravu. 

Szabó neskôr v knihe píše, že po „druhej svetovej vojne prestali zákony vojnovej Slovenskej republiky platiť“ (s. 89). Toto tvrdenie nie je pravdivé. Pre recepciu týchto zákonov bolo rozhodujúce nariadenie Slovenskej národnej rady č. 1/1944 Zb.n.SNR, podľa ktorého ostali všetky zákony, nariadenia a opatrenia v platnosti, pokiaľ neodporovali duchu republikánsko-demokratickému. Platnosť tak stratili napr. protižidovské predpisy, ale automaticky nie všetka legislatíva Slovenskej republiky (1939 – 1945).

Aj predmetný „potratový“ zákon z roku 1941 platil na Slovensku ešte 5 rokov po skončení druhej svetovej vojny a zrušený bol až rekodifikáciou trestného práva hmotného v roku 1950. 

Záver

Kniha nepochybne prináša zaujímavé poznatky, ale prezentovanie jej nosných téz, ako som sa snažil v tomto texte osvetliť, je neúplne, resp. nekomplexné, čo je iste na škodu. Zároveň sa veľmi netýka aktuálnej argumentácie oboch strán v spore o prípustnosť umelých potratov, i keď môže prispieť k tomu, aby sa v nej niektoré nevalné argumenty prestali používať. 

Zároveň platí, že o tejto knihe by sa určite dalo napísať omnoho viac a takým či onakým spôsobom reagovať na ďalšie tvrdenia v nej obsiahnuté, prípadne reflektovať témy, ktoré otvára. V tejto chvíli to však nepovažujem za potrebné, prípadne prenechávam priestor iným. 

Knižné zdroje:

BEŇA, Jozef – GÁBRIŠ, Tomáš. Dejiny práva na Slovensku I (do roku 1918). Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2015. ISBN 978-80-7160-391-7.

CHURA, Alojz J. Slovensko bez dorastu? Sociálne-Pediatrické Štúdium. Prvý diel. Bratislava : Roľnícka osveta, 1936. 

RÁKOSNÍK, Jakub – ŠUSTROVÁ, Radka. Rodina v zájmu státu : Populační růst a instituce manželství v českých zemích 1918-1989. Praha : NLN, 2016. ISBN 978-80-7422-378-5.

SZABÓ, Miloslav. Potraty : Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu. Bratislava : N Press, 2020. ISBN 978-80-99925-28-2.