Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
14. august 2020

Bielorusko v zajatí geopolitiky

Geopolitickou tragédiou Bieloruska je, že sa ho Rusko nikdy nevzdá a pre Európu nie je v jej záujme mu nejako významnejšie pomôcť.....bohužiaľ. Článok je zároveň analýzou facebookovej stránky venujúcej sa geopolitike "Pohár čistého"
Bielorusko v zajatí geopolitiky

Lukašenko je pri moci už od roku 1994. Za ten čas opakovane vystriedal viacero pozícií od postupného zbližovania s Ruskom po ochladenie vzťahov a prehĺbenie spolupráce so západom a naopak. Režim ktorý nastavil je značne podobný tomu ruskému so svojimi vlastnými špecifikami.  Falšovanie volieb prebiehalo značne intuitívne v zmysle : všetci vedia ako to má dopadnúť tak to skúsme nejako urobiť bez toho aby to bolo nutne kontrolované zvrchu hierarchickými autoritami. Mimochodom v Rusku je to značne obdobné. Prezident drží v rukách výkonnú moc a predovšetkým silové zložky, ale neopiera sa o masívnu stranícku základňu ako to bolo za čias ZSSR ani o inú nemocenskú inštitucionalizovanú časť obyvateľstva.  Systém je v skutočnosti značne decentralizovaný a ťaží z nepopierateľnej (i keď občas kolísavej) popularity prezidenta a určitej ideológie, resp. odkazu ktorý reprezentuje. Táto ideológia je pritom veľmi autentická a vlastná občanom ako v Rusku tak v Bielorusku : heroizuje sa odkaz vojakov bojujúcich počas druhej svetovej vojny, pripomína sa trauma z Černobyľu, alebo ide o obavu z kultúrne-etických revolúcií a zdôrazňovanie vlastnej identity. Demokratura funguje pomerne stabilne a aj keď OBSE zakaždým hovorí o falšovaní volieb a netransparentnosti, tak je stále prizvané aby plnilo aspoň úlohu určitého zdôraznenia toho, že sa nejedná o úplne totalitný štát.
To čo sa stalo pri týchto voľbách je prelomovým momentom, Lukašenko opierajúci sa o silové zložky voľby sfalšoval extrémnym spôsobom z ktorého už nie je úplne cesta von. Režim sa bude musieť vysporiadať  s prejavmi občianskej angažovanosti, ktorá nemá kľúčovú osobnosť, ktorá by viedla opozíciu a teda sa nedá efektívne zastrašovať, ale ide o revoltu z frustrácie, ktorá sa už prejavuje naprieč celou krajinou a určite sa nedá vylúčiť ani čiastočná zmena politického systému. 

Nelichotivá budúcnosť Bieloruska

Bielorusov však pravdepodobne v skutočnosti nečaká veľmi lichotivá budúcnosť, stabilita Bieloruska a jeho zahranične-politická  orientácia ako aj otvorenosť a previazanosť krajiny je kľúčovým ruským záujmom. Je to priestor, ktorý ruská vojenská a obranná doktrína považuje za svoj vlastný a je to priestor, kde tiahol ako Napoleon tak Hitler. Z druhej strany je to Západ reprezentovaný Európskou Úniou a predovšetkým NATO pre ktorý predstavuje Bielorusko určitý problém a to predovšetkým bezpečnostný, na ktorý však v súčasnosti neexistuje lepšie riešenie než zachovať status quo Bieloruska v medzinárodných vzťahoch, snáď okrem čiastočnej, ale stále veľmi symbolickej pomoci. Dosiahnutie podobného geopolitického a medzinárodného štatútu ako má Ukrajina je síce teoreticky možné, ale mohlo by vážne ohroziť fungovanie súčasnej bezpečnostnej architektúry ako aj samotné Bielorusko možnou ruskou intervenciou.

Bielorusko ako priestor hlbokej obrany a rýchleho útoku Ruska

Bielorusko má v súčasnej geografii Európy unikátne miesto. Tvorí nárazníkový pás (buffer zone) medzi Ruskom a západnými štátmi. Pre Rusko predstavuje Bielorusko kruciálnu časť vlastnej obrannej a vojenskej doktríny a pre štáty NATO asi najväčší (geografický) problém od čias Sovietskeho zväzu a takzvaného koridu „Fulda Gap“.  

História Bieloruského vojenského, zahranične politického a geopolitického postavenia

V rámci postsovietských štátov v Európe patriacich do východného partnerstva (to znamená mimo pobaltských štátov) je Bielorusko jediná krajina, ktorá nemá na svojom území zamrznutý vojenský konflikt a súčasne má na svojom území aktívnu ruskú vojenskú prítomnosť. Príbeh spoločnej obrany sa začal písať ešte v roku 2001, keď Rusko a Bielorusko prijalo spoločnú vojenskú doktrínu (Únie štátu Ruska  a Bieloruska). Odvtedy Rusko svoju vojenskú doktrínu niekoľkokrát aktualizovalo (v rokoch 2010,2014,2017 a 2018), pričom za prelomový zlom v ruskej vojenskej doktríne možno považovať rok 2014, ktorý úž obsahuje aj známy hybridný a asymetrický model vedenia vojny a mimo iné sa zameriava aj na Arktídu a vesmír ako budúce pole pôsobnosti ruskej armády. Zhruba do krymskej krízy možno hovoriť o rozsiahlej spolupráci, koordinácii aktivít a relatívne korektných vzťahoch.   Bielorusko svoju vojenskú doktrínu aktualizovalo tento rok a okrem toho iba raz a to v roku 2016. V nej síce uvádza NATO ako primárnu hrozbu, ale definuje aj novú hrozbu hybridnej vojny, ktorá je de facto sústredená proti Rusku a vyplýva zo skúsenosti obsadenia Krymu a najmä vzniku Doneckej a Luhanskej republiky. Je treba ešte podotknúť, že Bielorusko sa snažilo o aspoň čiastočnú mieru nezávislosti a preto sa nikdy nezúčastňovalo ruských operácií v zahraničí a naopak sa stalo miestom s „neutrálnou pôdou“ pre spoločné vyjednávanie o Minských dohodách (2014). Pre Rusko však Bielorusko predstavuje extrémne dôležitú časť územia vlastnej predsunutej obrany ako aj útoku. Toto si Lukašenko dlhodobo uvedomoval, dokonca existujú správy o tom, že poskytol formálne záruky predstaviteľom Ukrajiny, Litvy, Lotyšska a Poľska o oznámení pravdepodobnej nelegálnej ruskej agresie 24hodín vopred v prípade využitia Bieloruského územia. V roku 2015 Rusko jednostranne oznámilo svoje plány na vybudovanie vojenskej leteckej základne v Bieloruske, čo Lukašenko veľmi tvrdo odmietol. V súčasnosti je na Bieloruskom území 43 komunikačné centrum ruského námorníctva (Vileika) a radarová stanica Gantesvichi systému včasného varovania typu Volha – UHF. Bieloruské chápanie vlastného územia ako snahy o aspoň čiastočnú nezávislosť ilustruje najnovšia bezpečnostná a vojenská doktrína z roku 2020 vyslovene akcentuje úlohu bieloruskej armády ako odstrašovacieho pasívneho mechanizmu : „bieloruské ozbrojené sily nikoho nikdy neohrozili, neohrozujú a neplánujú ohroziť“. V novom balíku obranných dokumentov sa  Bielorusko medzi riadkami venuje práve Rusku, keď hovorí o stratégii okamžitého zabezpečenia vlastnej hranice a hraničného priestoru, čo je evidentná narážka na ruské vedenie konfliktov nízkej intenzity v Sýrii a na Ukrajine. Nie je bez zaujímavosti zmieniť ešte Lukašenkov postoj k Číne. Vzťahy Bieloruska a Číny sú v súčasnej dobe veľmi nadštandardné a to ako v ekonomickej tak bezpečnostnej a aj energetickej oblasti. Lukašenko správne pochopil, že jediný spôsob ako aspoň čiastočne budovať svoju nezávislosť medzi dvoma silnými konkurentmi (Ruskom a NATO) je spoľahnúť sa na od oboch aktérov nezávislého silného hráča. To je jedine Čína, čo Rusko vníma s veľkými obavami, pretože sa jedná o jeho strategického partnera, ktorý však rozhodne nie je spojencom. Lukašenko sa aktívne stretával s Čínskymi delegáciami v rokoch 2017-1019, pričom boli predstavené rôzne prvky spolupráce aj vo vyslovene strategických projektoch, ako bola modernizácia rakiet komplexu BUK-BM3K.

Bielorusko ako priestor hlbokej obrany Ruska

Bieloruské územie je pre Rusko kľúčové z viacerých hľadísk. V prvom rade ide o predsunutú obranu na línii Minsk-Smolensk-Moskva. Z Bieloruskej hranice je priama vzdialenosť k Moskve asi 400km. Preto si Moskva nemôže dovoliť akékoľvek rozmiestnenie nepriateľských pozemných síl v Bielorusku. Druhý, potenciálne ešte väčší problém predstavuje možnosť rozmiestnenia rakiet krátkeho a stredného doletu, ktoré by zo strategickej pozícii v Bielorusku úplne eliminovali všetky potenciálne hrozby ako v Kaliningrade, tak na Ukrajine a samozrejme ohrozili Moskvu (a z pobaltia aj Petrohrad). To je mimo iné aj jeden z dôvodov umiestnenia systémov včasného varovania v Bielorusku.

Inzercia

Bielorusko ako nástupný priestor Ruska a najväčší problém NATO

Pre Rusko však schopnosť využívať Bielorusko ešte iným spôsobom a to ako priestor a logický koridor pre potenciálny útok na západ. Celá rada vojenských analytikov sa domnieva, že prijatie pobaltia do NATO bolo aspoň zčasti chybou. Je to preto, že neexistuje reálny spôsob ako zabrániť Rusku v jeho obsadení. Medzi Kaliningradom, Poľskom, Litvou a Bieloruskom leží malé poľské mesto menom Suwalki. Po ňom dostal pomenovanie tento vojenský koridor ako takzvaný Suvalský koridor, alebo Suvalská línia (Suwalki line).  Suvalská línia viac-menej kopíruje Poľsko-Litevskú hranicu a má dĺžku iba 103km.  Zároveň je Suwalki jediná pozemná spojnica NATO s pobaltím, ktorú zabezpečuje diaľnica E-67. Bieloruský priestor je svojou geografickou  povahou maximálne vhodný pre zabezpečenie obrovských tankových a pozemných manévrov, kde je jednoduché prejsť z cvičenia do priameho útoku v súčinnosti s nasadenímleteckých síl a protilietadlovejobrany z Bieloruska a z Kaliningradu. Rusko by v takom prípade použilo deeskalačný nesmrtiaci jadrový úder nízkej intenzity v Baltskom mori, alebo práve niekde na hranici v Bielorusku a tým by bola totálna prehra spojených síl aliancie zavŕšená, prvé výsadkové sily NATO by zrejme ani nestihli doraziť skôr ako 72 hodín po útoku. Taktiku deeskalácie konfliktu neletálnym nukleárnym úderom Rusko intenzívne nacvičuje, naposledy na cvičeniach Západ2017 a Západ2019.

Záver

Protesty v Bielorusku možno časom vyústia do zmeny vlády. Nejde však predpokladať skutočnú a úplnú demokratizáciu krajiny spojenú s rozhodovaním o svojom vlastnom osude. Odporuje tomu geografia a lokálne záujmy. Je to niečo, čo by sme mohli nazvať geopolitickou tragédiou Bieloruska. Lukašenkova stratégia balancovania medzi východom a západom bola dlhé roky funkčná. V súčasnosti je jasné, že svet, ktorý pomohli vytvoriť a zabezpečovať USA po druhej svetovej vojne končí s narastajúcou mocou Číny a úpadkom svetovej moci USA. Preto dochádza  k čoraz asertívnejšiemu správaniu všetkých štátov, ktoré sa dajú označiť za aspoň regionálne mocnosti a budovania pragmatických partnerstiev a spojenectiev. Bielorusko bolo srdcom medzi kontinentálnym Ruskom a Európou po stáročia a jeho súčasný stav len kopíruje historický vývoj minimálne už od Napoleonovej invázie do Ruska. Predstavuje obrovský problém ako pre Rusko tak pre štáty NATO a Európu a určuje ich vzájomné súperenie. Preto nie je v záujme Európy a NATO nejako významnejšie integrovať Bielorusko, pretože by ho tým vystavili možnej ruskej agresii, ktorá by mala za následok kolaps povojnovej bezpečnostnej architektúry. Preto jediné, čo môže Európa reálne urobiť je využiť mäkkú silu ako sú napr. sankcie, ale aj scenár ako je na Ukrajine (postupné zbližovanie sa so Západom bez inštitucionálneho rámca) nie je reálny. Jeden z ďalších mnohých problémov Bieloruska je napríklad aj ten, že minimálne časť vojenských špičiek je stále loajálna myšlienke spoločnej Únie a v skutočnosti majú bližšie k Moskve ako k Minsku. V takom prípade nie je vylúčená ani Moskvou podporovaná snaha o uchopenie moci zo strany armády. V skutočnosti je zďaleka najpravdepodobnejšie, že novým bieloruským prezidentom bude niekto veľmi proruský, ktorý síce čiastočne uvoľní režim, ale potopí Lukašenkovo balancovanie medzi východom a západom a definitívne sa prikloní k Rusku. Minimálne časť bieloruskej opozície má toto zmýšľanie, Valery Tsepkalo je už v azyle v Rusku. Často sa naivne rozpráva o koncepcii mosta v zahraničnej politike. Bielorusko je mostom, presne takto to vyzerá a ako hovorí náš súčasný minister zahraničných vecí Ivan Korčok : „po mostoch sa nechodí, po mostoch sa šliape“. Bohužiaľ.....

Zdroje :

https://krabice.wordpress.com/2016/06/07/paradigma-tankovych-vojsk-nato-1976-2016-taktika-souteze-a-smysl-existence/
https://warontherocks.com/2018/02/nuclear-posture-review-russian-de-escalation-dangerous-solution-nonexistent-problem/
https://www.usni.org/magazines/proceedings/2017/february/escalate-de-escalate
https://jamestown.org/program/belaruss-contribution-to-security-and-stability-in-central-and-eastern-europe-regional-safeguards-strategic-autonomy-and-national-defense-modernization/
https://jamestown.org/program/minsk-resisting-moscows-latest-scheme-to-acquire-military-base-in-belarus/

Odporúčame

Blog
Mária je nová Archa

Mária je nová Archa

Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie ponúka rôzne čítania zo Starého a Nového zákona. Ich cieľom je poukázať na predobrazy Božej Matky v Starom zákone a ich naplnenie v Novom zákone.