Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
01. august 2020

Na počiatku bolo Slovo... Ján 1,1

Takto začína Jánovo evanjelium. Mal aj Boh takýto začiatok?

Vznikol aj On v ťažko jednoznačne definovateľnom okamihu a začal sa rozpínať? Veď nechal o Sebe napísať: Na počiatku bolo Slovo...

V Biblii sa píše, že On „je od počiatku“, ale aj „je od vekov“. Musí byť vždy nejaký začiatok? Býva vôbec nejaký začiatok? Je slovo počiatok v biblickom chápaní to isté ako začiatok?

Niekto tvrdí, že áno. Že sú to synonymá a znamenajú to isté. Ale znalci jazykov (filozofi) hovoria, že v prípade slovného spojenia „Na počiatku...“ v Biblii, to znamená začiatok existencie všetkého hmotného i duchovného okrem Boha. Počiatok je slovo, ktoré znamená prvý okamih, bod 0, singularitu na časovej osi, kedy sa bez začiatku žijúci Boh rozhodol stvoriť nebo (duchovný svet) a zem (hmotu). Niektorí židovskí komentátori pod pojmom nebo rozumejú priestor a pod pojmom zem chápu hmotu. Logickejšie sa mi však zdá pod slovom „nebo“ myslieť na stvorenie anjelov ako nebeských (duchovných) bytostí a pod „zemou“ chápať stvorenie hmoty so všetkým jej potenciálom.

Aj mnohí vedci, najmä fyzici, astronómovia, ale v poslednom čase už aj biológovia začínajú tvrdiť, že existencia nezávislého duchovného Bytia nepredstaviteľnej inteligencie je vcelku dobrým vysvetlením toho, že vôbec niečo hmotné vzniklo. Fyzika aj biológia (aj iné vedy či teórie napríklad evolučná) nám ukazujú, ako veci fungujú, ale nehovoria nič o tom, prečo fungujú a prečo vôbec sú.

Teda pred Veľkým treskom nebolo nič, ani priestor ani čas, ani iný život či existencia. Teória strún sú len matematické hypotézy, s cieľom vyhnúť sa uznaniu potreby Stvoriteľa. V bode 0 aktom Boha všetko počalo. V slovenčine máme na to výraz, ktorý znamená začiatok pre následok príčiny ale nie začiatok pre samotnú príčinu. Všetko počalo. Všetko bolo počaté. Na počiatku...

U človeka je to akési viditeľné. Teda po pôrode. (Vlastne niečo už aj pred pôrodom - vynechanie menzesu, zmena chutí a pocitov budúcej mamičky, zaokrúhľovanie,...) Následne je tu nejaký malý človiečik. V princípe ho všetci rešpektujú (hoci sú aj smutné prípady, kedy dieťa nie je rešpektované), ale dieťa si seba neuvedomuje. Nereflektuje samo seba.

Inzercia

Moja najmenšia dcéra, keď mala necelé tri roky, bola maznáčikom nielen mňa a manželky ale aj mojich starších detí. Svoju lásku jej prejavovali aj tým, že ju občas zlostili. Brali jej nejakú hračku a zabávali sa na tom, ako sa snažila, ona maličká a slabučká, od nich väčších a silnejších ju znovu získať. Keď sme do toho vstúpili my, rodičia, a prikázali sme tým starším, aby jej tú hračku konečne dali, povedali sme: „Daj jej to!“ A malý drobec opakoval: „Daj jej to!“

Nepovedala: „Daj mi to!“, povedala: „Daj jej to!“ O sebe hovorila v tretej osobe. Neuvedomovala si seba samu.

Dnes sa na tom zabávame. Ani ona sa už takto neuvedomelo o sebe nevyjadruje. Už rozlišuje medzi „ja“ a „ten druhý“. Ale ani v čase od štyroch do dvanástich rokov sa nedá hovoriť o sebareflexii. Až niekedy v čase puberty začne byť človek bytosťou, ktorá si uvedomuje a reflektuje seba samého. Čím ďalej tým precíznejšie. A čím viac si uvedomuje seba, tým väčšiu prázdnotu cíti. Naplno si uvedomí seba samého až vo chvíli, keď sa zamiluje a jeho pocity sú opätované. Vtedy zrazu pocíti, že sa začína napĺňať, že je úplný. Treba na to dôkaz?

Myslím, že dôkazom je každému človeku jeho vlastná životná skúsenosť.

Potom zrazu zistí, že to naplnenie nesie so sebou aj istú nevyhnutnosť sebaobetovania, odriekania, vyprázdňovania. Čas beží a stáva sa kadečo. Človek môže schopnosť sebauvedomenia aj stratiť. Môže stratiť svoje vzťahy ale aj ľudskú dôstojnosť. Vyzerá ako človek, má volebné právo aj právnu subjektivitu, ale už si neuvedomuje svoju ľudskú dôstojnosť. Skúste pozorovať niektorých bezdomovcov alebo ľudí vo vysokom štádiu nejakej závislosti, určite mi dáte za pravdu.

Odporúčame