Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
30. júl 2020

O Božom štáte

Cirkev je často obviňovaná z toho, že svetu vnucuje svoje postoje a neadekvátnym spôsobom vstupuje do jeho diania. Čo však naznačuje jej náuka a dejiny? Je Cirkev skutočne tou mocenskou mašinériou, za akú ju považuje svet, alebo je znakom a nástrojom Pravdy, Dobra a jednoty celého ľudstva?
O Božom štáte

„Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia zjednotení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa toto spoločenstvo cíti úzko späté s ľudstvom a jeho dejinami.“

Týmito slovami, ktoré jednoducho vyjadrujú a zhŕňajú vzťah Cirkvi k svetu počas celých jej dejín, sa začína pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes. Problém vzťahu Cirkvi a štátu, respektíve spoločnosti, má veľmi bohatú históriu a charakter tohto problému máme zachytený už v synoptických evanjeliách v známom Kristovom výroku: ,,Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu." Cirkev a jednotlivé politické usporiadania sa tak od jej vzniku nachádzajú vo víre dialektiky vzťahu posvätného a profánneho. V tomto zápolení možno identifikovať rôzne významné historické udalosti a procesy, akými boli napríklad tzv. Milánsky edikt, stredoveký boj o investitúru, alebo zápolenie o Pápežský štát v druhej polovici 19. storočia. Nech už by to bolo akokoľvek a zohľadnili by sme aj rôzne chyby a hriechy Cirkvi, aj v tejto konkrétnej oblasti, je nepopierateľné, že Cirkev vo svojej podstate a náuke vždy stála na strane človeka a jeho dobra a vždy bola úzko spätá s ľudstvom a jeho osudom v hlbokej solidarite. To vyjadruje aj sv. pápež Ján Pavol II. vo svojom „programovom spise“ Redemptor hominis: Človek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi, cestou, ktorú určil sám Kristus, cestou, ktorá bez akejkoľvek inej možnosti vedie cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia.“

Snahy Cirkvi a jej láskavá a solidárna spätosť s ľudstvom a jeho dejinami, boli neraz nepochopené a neprijaté, čo mnohokrát ústilo voči nej do prenasledovaní, zákazov a obmedzení rôzneho druhu. V 1. polovici 5. storočia jeden z géniov kresťanského myslenia, sv. Augustín, musel čeliť rozsiahlemu boju proti kresťanstvu, čo ho inšpirovalo k napísaniu jeho apologetického veľdiela Boží štát. V tomto období boli kresťania obviňovaní z úpadku Rímskej ríše. Rímska pohanská utilitaristická zbožnosť a výbojná mentalita boli na hony vzdialené kresťanskej miernosti a uctievaniu Boha na kríži. Preto bolo pre pohanských Rimanov veľmi jednoduché nájsť vinníka, ktorý bol zodpovedný za politické a duchovné malomocenstvo veľkolepého Ríma. Augustín teda, stručne povedané, musel vyvracať všetky námietky a obvinenia a ukázať, že opak je pravdou.

Skúsme sa teraz preniesť z Augustínovho antického mesta Hippo do dnešnej Bratislavy a položme si otázku, či sa za 1600 rokov niečo zmenilo.

Tohtoročné parlamentné voľby vyniesli do vlády viacero kresťanských politikov. Za niekoľko mesiacov od toho, ako sa udiali voľby, sme si mohli všímať aj vlnu nevôle namierenú voči tomuto faktu, ktorá pochádza z tábora ich názorových oponentov a vôbec oponentov kresťanského myslenia. Nešlo však iba o vecnú konštruktívnu kritiku a snahu o zmysluplný dialóg, ale skôr bolo vidieť vyjadrenia rôznych obáv z „teokratizácie“ našej krajiny, prípadne „katolibanskej“ diktatúry, sprevádzané snahou o diskreditáciu niektorých verejných osôb, predovšetkým z hnutia OĽANO, na základe ich náboženského presvedčenia. Nielen medzi riadkami, ale aj v konkrétnych explicitných vyjadreniach možno neraz identifikovať snahu o umlčanie a vytlačenie kresťanov z verejného priestoru, akoby ich viera a z nej vyplývajúce názorové a hodnotové ukotvenie mali byť diskvalifikujúcim znakom pre zastávanie verejných pozícií, riadiacich funkcií a vôbec aktívneho života v spoločnosti. Z Cirkvi sa tak stáva societas non grata, skôr kvôli svojim principiálnym východiskám, ktoré na prvý pohľad (a treba povedať, že zdanlivo) protirečia hodnotám sekularizmu akými sú rozumnosť a sloboda, než kvôli svojim partikulárnym postojom.

Jedným z argumentov, ktorý sa vnáša do tejto diskusie, je prvý článok ústavy Slovenskej republiky: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Podľa tých, ktorí ním argumentujú, by týmto článkom mal byť zabezpečovaný sekulárny charakter nášho štátu, čo by malo znamenať vylúčenie a odsunutie všetkého náboženského do „neškodného“ periférneho priestoru. Táto interpretácia stavia sekularizmus a náboženstvo do striktnej opozície a vytvára z nich triednych nepriateľov.

Avšak, čo je to sekularizmus? Je vyššie uvedená interpretácia sekularizmu prijateľná, alebo ide len o jednu z ideológií, s ktorými sa nejako musíme vysporiadať?

Inzercia

žeme sa pýtať, ako hlboko do histórie musíme ísť, aby sme správne určili ideové korene dnešného sekularizmu. Je to vskutku neľahká úloha pri zohľadnení celého spektra veľmi bohatého filozofického a teologického novoveku. Napriek zložitosti tohto problému si môžeme dovoliť povedať, že dejiny sekularizácie de facto siahajú do obdobia osvietenstva k Veľkej francúzskej revolúcii, ktorej dôsledkom bola odluka Cirkvi od štátu a následne aj oddelenie náboženstva od spoločenského života. Náboženstvo dovtedy ovplyvňovalo celú spoločnosť aj politiku. Akýmsi spôsobom prenikalo všetky oblasti ľudského života. V rámci osvietenskej sekularizácie sa však stalo iba jednou z oblastí. Samozrejme, ani osvietenstvo nie je izolovaný fenomén a má svoj kontext, ktorý siaha snáď až k obdobiu renesančného humanizmu. Osvietenstvo predstavuje syntézu dovtedajších novovekých ideí, z ktorých sa bezprostredne vyvinulo dnešné sekularistické ovzdušie.

Dôležitým princípom „ducha osvietenstva“ je snaha o emancipáciu človeka, spoločnosti sveta a ľudského poznania. Osvietenstvo charakterizuje neochvejná, ba až dogmatická viera v trvalý pokrok ľudstva postaveného na rozumových základoch, pričom sa absolutizujú schopnosti ľudského rozumu a človeka vôbec. Pokrok je podľa osvietenského spôsobu myslenia možný len vtedy, ak sa človek oslobodí od všetkých predsudkov a povier. Tieto predpoklady viedli k sformovaniu základných princípov osvietenstva, medzi ktorými bol kľúčovým rôznorodý liberalizmus. Ak chceli osvietenci napĺňať svoj ideál pokroku, tak to nešlo bez slobody rozumu. Osvietenským ideálom je slobodný a bezpredsudkový rozum, pretože ak by sme rozum obmedzovali, stratil by svoju identitu, išiel by tým sám proti sebe. Liberalizmus myslenia je prirodzeným predpokladom iných foriem liberalizmu, napr. politického, ekonomického, teologického a morálneho. Osvietenstvo by sme mohli označiť aj ako „absolutizmus slobody“, ktorý zdôrazňuje hodnotu a práva jednotlivca. Každé puto je vnímané ako obmedzenie slobody. Preto je dnes Cirkev aj so svojou náukou a nadprirodzenou vierou v dôsledku takto poňatého sekularizmu odmietaná ako tá, ktorá odporuje slobode rozumu.

Aby sme boli spravodliví, musíme povedať, že sekularizmus môže mať aj pozitívne aspekty. To, čo chcem vyzdvihnúť na sekularizačných snahách, a čo je jeho skutočnou podstatou, aspoň v jeho pôvodnej podobe v období klasického liberalizmu, je snaha o nepredpojatosť a slobodné hľadanie pravdy a dobra bez akýchkoľvek predsudkov. Tento ideál sa však, ako môžeme vidieť, postupným „krájaním salámy“ a kĺzaním po šikmej ploche preklopil do bojovného sekularizmu, ktorého dôsledkami sú snaha o privatizáciu pravdy a dobra jednotlivými sociálnymi skupinami a jednotlivcami. Dôležitým predpokladom je, že pravda a dobro existujú a dajú sa poznať. Súčasný sekularizmus je buď skryto, alebo niekedy dokonca aj v celej svoje nahote nihilistickým, pretože sa nesnaží o pravdu a dobro a ich nepredpojaté hľadanie, ale o ich konštrukciu a privatizovanie. Je potrebné zdôrazniť, že úplne každý člen spoločnosti bez výnimky nemá právo, ale má dokonca povinnosť vyjadrovať to, o čom je úprimne presvedčený, že je pravdou, aby sme tak spolu kráčali v hľadaní Pravdy.

Podľa indického štátnika Jawaharlala Nehruho, nie je správne, ak si niekto myslí, že sekularizmus je opozíciou voči náboženstvu. Pravý politicko-právny sekularizmus si rovnako ctí všetky vierovyznania a dáva im rovnaké príležitosti. Indiu vnímal ako krajinu s dlhou tradíciou tolerancie, v ktorej sa nachádza veľa náboženstiev a vierovyznaní, preto je podľa neho sekularizmus jediným možným spôsobom štátnej organizácie. V Nehruho idey sekulárnej Indie možno cítiť, že snaha o sekularizmus nemusí nevyhnutne znamenať negatívny postoj voči náboženstvu. Snahu o politicko-právny sekularizmus možno dokonca odôvodniť aj teologicky. V Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi je uvedené: „Hoci sa Cirkev aj politická spoločnosť prejavujú ako organizačne viditeľné štruktúry, majú odlišnú povahu jednak z dôvodu svojho usporiadania a jednak z dôvodu cieľov, ktoré sledujú. A na inom mieste sa Magistérium vyjadruje: Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a autonómne.“ K teologickému poňatiu sekularizácie možno doplniť, že môže ísť o postoj kresťana, pre ktorého je starostlivosť o svet, orientácia k svetu, v ktorom žije, jednou z jeho najvážnejších kresťanských povinností.

Takto poňatý sekularizmus nie je až tak ďaleko od veľmi dôležitého pojmu, ktorý rázne zdôrazňoval napríklad sv. pápež Pavol VI. Ide o pojem dialógu. Dialóg, tak ako ho chápe Cirkev, je spoločným hľadaním pravdy a dobra, v ktorom sa má každá strana bez predsudkov a v slobode, v dobrej vôli primknúť k týmto hodnotám principiálnej dôležitosti.

V závere už iba poviem, že sa skutočne nemusíme báť „teokracie“ alebo „katolibanskej“ diktatúry. Dnešná Cirkev sa pravidelne stretáva s nepochopením svojich úmyslov a cieľov, a aj keď to niekomu nemusí byť zrejmé, každopádne jej ide len o dobro človeka, o pravdu, ktorú chce odhaľovať a ponúkať v nepredpojatom a slobodnom dialógu. Božie kráľovstvo a vláda jediného Kráľa – Krista, ktorú chce Cirkev nastoliť je celkom iného ako politického a mocenského charakteru – ide o kráľovstvo pravdy a dobra, čo ju robí relevantným a mimoriadne dôležitým partnerom v dialógu a ktorého ignorovaním a zosmiešňovaním stráca svet nepochybne veľmi veľa.

Odporúčame