Keď sa ti na ceste unaví duša...

Predtým, ako ich obviníš z malovernosti, uvedom si, že na ceste nemali ani supermarkety, ani sprchy. Cestovali púšťou cez páľavu stredovýchodného slnka a ich denné menu bolo veľmi stereotypné. Manna z neba. Manna? Tak počkať. To bol predsa každodenný zázrak z neba! Nemuseli za to platiť, nemuseli ju loviť, ani sa za ňou naháňať. Stačilo im ráno vstať, vyjsť zo stanu a pre celú rodinu nazbierať mannu, ktorá im ráno napršala z neba. Viete si predstaviť tú obrovskú radosť v prvých týždňoch? Koľko kolotancov a spevu muselo byť v izraelských príbytkoch! Myslím si, že ráno si privstali aj deti, aby s otvorenou pusou pozorovali ten zázrak; pravdepodobne mannu chytali priamo do úst...

Prešli však týždne, mesiace, možno roky. Božia vernosť sa síce nezmenila, ale ich duša začala byť ustatá. Iné preklady uvádzajú, že ľud „zmalomyseľnel“. Hneď v ďalšom verši 5 čítame: „Lebo niet ani chleba ani vody. A naša duša si už zošklivila ten ničomný chlieb“. Prosím? Ničomný chlieb? Nebol to ten zázračný chlieb z neba? Božia dobrota na každý deň zhmotnená do podoby nadprirodzeného zaopatrenia, chrumkavého a čerstvého chleba pre asi tri milióny ľudí? Keď je však tvoja duša unavená, aj v „manne“ začína vidieť iba „ničomný chlieb“. Nič ti nie je dosť dobré. Je úplne jedno, kto je tvojím susedom, si presvedčený o tom, že susedova tráva je určite zelenšia. Možno áno, ale poviem ti tajomstvo; aj tú treba kosiť. Veľmi záleží na tom, z akého uhla sa na svoj život pozeráš.

Keď je tvoja duša unavená, aj v „manne“ začína vidieť iba „ničomný chlieb“. Zdieľať

Pandémia koronavírusu priniesla veľa výziev aj do nášho duchovného života. Niekde na sociálnych sieťach som zahliadol vtipný grafity nápis: Diabol hovorí Bohu: „Zavrel som Ti všetky kostoly...“. Boh mu odpovedá: „Práve naopak, otvoril som kostol v každej domácnosti.“ Nikto nedokáže zatvoriť kostol v tvojom srdci! Niet takej sily, ktorá by zatvorila chrám uctievania v tvojej rodine. Voľba je na tebe.

Keď boli Pavol so Sílasom vo väzení, žalárnik ich dal pre istotu do tej najhlbšej cely, nohy im zovrel do klady a palicoval ich. Pravdepodobne dostali 39 rán, ako bolo zvykom, ich chrbát bol na franforce a krvácal. Historici hovoria, že to neboli väzenia nášho ponímania, ale doslova kobky, kde sa väzni nedokázali ani len vystrieť.

Keby si sa opýtal Pavla a Sílasa na ich pocity, asi by priznali, že ich duša je pod útlakom. Pozri sa však na to, čo urobili: „Ale o polnoci Pavel a Sílas modliac sa spievali Bohu chvály, a väzni ich počúvali“ (Sk 16:25). Polnoc môže prísť na každého z nás. Nik nie je imúnny voči ťažkým časom. Nedokážeme vždy ovplyvniť to, čo sa nám v živote deje, ale vždy dokážeme ovplyvniť to, čo s tým urobíme. Pavol so Sílasom nedovolili svojej unavenej duši, aby im diktovala správanie. Dobre vedeli, že voľba je v ich rukách. Nielenže sa modlili, ale čítame, že pozdvihli hlasy, aby Bohu spievali chvály. Zbytok príbehu je históriou. Prišlo také zemetrasenie, že pohlo základmi žalára a polámalo putá všetkých väzňov. Nikdy nezabudni na to, že tvoje rozhodnutia nie sú len o tebe, ale aj o ľuďoch okolo teba.

Ešteže mal Pavol Sílasa. Sílas mohol reptať a vyčítať Pavlovi niečo v zmysle: „Pavol, tie tvoje videnia nás vždy dostanú len do problémov“. Títo muži však boli jedného ducha. Prajem ti do života čo najviac Sílasov, ale uznávam, že niekedy ostaneš naozaj osamotený. Drž sa však Boha! Som dosť dobrý v matematike a za touto "rovnicou" si stojím: Ty a Boh ste vždy vo väčšine!

Som dosť dobrý v matematike a za touto "rovnicou" si stojím: Ty a Boh ste vždy vo väčšine! Zdieľať

Dovoľte mi k tomu pridať ešte tento príbeh z mojej knihy 5V k víťazstvu: „V roku 1800 v istom malom škótskom mestečku prišli za pastorom tamojšieho zboru jeho starší. Požiadali ho, aby uvoľnil svoju pozíciu kazateľa pre niekoho mladšieho, pretože za ostatné obdobie získal pre Krista len jednu osobu a aj to „len“ malého deväťročného chlapca. Starý muž teda odišiel do predčasného dôchodku a chlapca si vzal k sebe, lebo jeho rodina sa oňho nedokázala postarať. Verne sa o svojho zverenca staral a vychoval z neho statočného muža. Ten muž sa volal Robert Moffat a pokiaľ čítaš anglické preklady Biblie, možno sa ti do ruky dostal aj anglický Moffatov preklad. Bibliu preložil ešte aj do iných jazykov a stal sa uznávaným teológom svojej doby.

Raz mal prednášku v preplnenej aule istej kresťanskej univerzity a vyzýval mladých teológov k misii. Celkom vzadu, v posledných radoch, sedel mladík, ktorého sa prednáška veľmi dotkla a priamo na mieste sa rozhodol, že svoj život zasvätí misii v Afrike. Volal sa David Livingstone a stal sa jedným z najznámejších cestovateľov a misionárov všetkých čias“.

Každá cesta, dokonca aj cesta, ktorá vedie do zasľúbenej zeme, môže priniesť duši únavu. Nechcem popierať jej realitu, alebo ju bagatelizovať. Môžem ťa však ubezpečiť, že Boh má pre teba čerstvú mannu z neba nech by si putoval akoukoľvek púšťou. Ak si zachováš čisté srdce a vernosť jeho poslaniu, donesieš bohaté ovocie. Starý pastor zostal osamotený, ale nereptal. Bol Bohu verný až do konca a v nebi na jeho účet pripočítali aj ovocie Roberta Moffata a Davida Livingstona. Vernosť sa fakt oplatí, jej odmena je obrovská!