Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
10. máj 2020

Slovenské tabu? Seniori sa cítia vinní, že sú izolovaní a ponižovaní

Slovenské tabu? Seniori sa cítia vinní, že sú izolovaní a ponižovaní

V tomto blogu približujem:

  • čo korona poodkryla o našom vzťahu k starým rodičom,
  • aké hrozivé príbehy prinášajú posledné roky života mnohých seniorov,
  • čo je dnes pre dôchodcov väčšou hrozbou ako Covid-19.

 

Pred poštou stojí v rade niekoľko ľudí. V dvojmetrových odstupoch, s rúškami, bez akéhokoľvek vzájomného kontaktu. Rešpektujú všetko, čo aktuálna situácia vyžaduje. Je medzi nimi aj staršia žena, no s telefónom na uchu a v živom dialógu, zjavne veľmi aktívna, stále pracujúca. Keď zrelá šesťdesiatnička skončila hovor, odkašlala si. Asi o dve generácie mladší, pred ňou stojaci muž ihneď podráždene zareagoval. Či ho chce nakaziť, že má doma deti a ona, v rizikovom veku, tu kašle na ulici.

Aktívna dôchodkyňa márne argumentovala, že je síce v rizikovom veku, a to práve znamená, že ju nákaza ohrozuje väčšmi ako nahnevaného mladíka. On, aby dal najavo svoje pohŕdanie a obavu, ostentatívne odkročil a zvýšil už aj tak dvojmetrový odstup. Nezabudol si pritom na jej adresu vulgárne uľaviť.

Nepríjemnosť, ktorú korona priniesla, ale neodnesie

Táto ponížená staršia dáma sa musela cítiť hrozne. Zrejme si v tom momente dokonca nechala nanútiť dojem, že ona je tá vinná.

Toto je len jeden z príbehov, aké sa dnes na našich uliciach či v domácnostiach odohrávajú nepochybne vo väčšom množstve a v rôznej intenzite. Máme pocit, že za to môže korona. Ľudia sú nervóznejší, citlivejší a chcú sa chrániť. Boja sa. Lenže situácia spred pošty je obrazom, ktorý seniori vidia dnes a budú ho vidieť aj v čase, keď sa nového koronavírusu už nebudeme tak veľmi báť. A rovnako ju zažívali, aj keď sme Covid-19 ešte nepoznali.

Sú izolovaní a ponižovaní, možno aj bití, a napriek tomu sa nepochopiteľne cítia sami vinní. Vidia sa ako príťaž. Ako niekto, kto zostal druhému na krku a prekáža.

Sú izolovaní a ponižovaní, možno aj bití, a napriek tomu sa nepochopiteľne cítia sami vinní. Vidia sa ako príťaž. Ako niekto, kto zostal druhému na krku a prekáža. Zdieľať

„Starších ľudí sme vystrnadili zo svojho kruhu. Sme silno zameraní na život plní užívania, realizovania sa, cestovania, koníčkov, a do toho starší človek nezapadá, lebo svojimi potrebami nám toto všetko čiastočne obmedzuje. Berieme ho preto ako záťaž,“ ponúka svoj pohľad, formovaný reálnymi skúsenosťami, prezidentka Fóra pre pomoc starším Ľubica Gálisová.

Vo svojej bohatej praxi pravidelne videla a vidí, že ku staršej generácii pristupujeme ako k niekomu, kto nám spôsobuje ťažkosti a pridáva starosti. Aj my sa predsa chceme tak zabávať a byť slobodní. „Ale stále sú to naše maminy a otcovia,“ dopĺňa Ľubica Gálisová.

Slovensko nie je krajina pre starých?

Obdobie súčasnej pandémie celú situáciu akoby len eskalovalo. Keď mala španielska armáda pomôcť s dezinfekciou v domovoch pre seniorov, nachádzala v nich starých ľudí odkázaných samých na seba. V niektorých prípadoch dokonca už len ich nehybné telá v posteli. Ošetrovatelia zo strachu pred nákazou doslova ušli.

V súvislosti s Nemeckom bol zasa medializovaný prípad, keď verejnoprávna televízia zverejnila na svojej internetovej platforme video satirickej skupiny, ktorá opisuje koronavírus ako niečo, za čo máme byť vďační. Lebo vraj spravodlivo zabíja tých, ktorí si to zaslúžia, keďže práve generácia 65+ môže za súčasné znečistenie planéty.

Popri takýchto smutných správach spoza hraníc vyzerá Slovensko ako raj na zemi. Stačí spomenúť stovky dobrovoľníkov, ktorí sa svojim starším spoluobčanom ponúkajú s ušitím rúšok alebo nákupom, či ošetrovateľov, ktorí radšej z práce ani neodídu, aby neohrozili klientov – dôchodcov. Až sa pýta napísať, že sme krajina, kde sa netreba báť zostarnúť.

Realita je však iná.

„Dcéra pracuje ako farmaceutka v lekárni a hovorí, že mnohí dôchodcovia si ani nevyberú všetky lieky, ktoré potrebujú. Jednoducho nedokážu uhradiť všetky doplatky,“ hovorí o smutných slovenských reáliách Ľubica Gálisová.

Samostatnou kapitolou sú starobné dôchodky, ktoré značnú časť seniorov vrhajú až za hranicu chudoby. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva a Fórum pre pomoc starším realizovalo naposledy v roku 2016 opakovaný rozsiahly prieskum o životnej situácii seniorov na Slovensku. Takmer 50 percent z nich uviedlo, že nedokážu pokryť svoje mesačné výdavky. Viac ako 15 percent si každý mesiac peniaze požičiava. Pocit chudoby vyjadrilo 60 percent oslovených seniorov na Slovensku. 

Lenže, je tu aj niečo horšie, ako chudoba. Slovensko eviduje za rok 2018 viac ako 10-tisíc trestných činov, kedy bola poškodená fyzická osoba. Takmer 1800 z nich bolo spáchaných na senioroch. Teda bezmála každý piaty trestný čin!

Inzercia

Štyridsať percent z nich tvoria násilné trestné činy. Nasledujú majetkové a ekonomické.

Podľa štatistiky Ministerstva spravodlivosti SR je až 20 percent seniorov týraných priamo v rodine, najbližšími príbuznými.

Rada vlády SR pre práva seniorov k tomu v roku 2018 napísala: „Násilná kriminalita je v ostatnom období prevažne páchaná v uzavretom domácom prostredí, pri ktorej je páchateľom mnohokrát priamy príbuzný seniora, ktorý sa o neho stará alebo žije s ním v spoločnej domácnosti.“

Ľubica Gálisová pozná mnohé mená, tváre a príbehy, ktoré sa za uvedenými štatistickými číslami skrývajú. Mená otcov a mám, ktorí sa stali obeťami svojich detí.

Doteraz mám v živej pamäti prípad otca, ktorého syn nechal spávať na chodbe. V chlade a zime, bez toho, aby mu dával jedlo a lieky. Bez toho, aby k nemu zavolal niekedy lekára. Nemohol sa odtiaľ dostať ani von. Vedel, že je nechcený a prosil o to, aby ho teda dali do nejakého zariadenia pre seniorov. Aj to však jeho najbližší odmietli, a tvrdili mu, že by si to všetko musel zaplatiť sám. Nakoniec sa nám s komisárkou pre zdravotne postihnutých síce podarilo dostať muža po roku z bytu a umiestniť ho v domove sociálnych služieb. Bohužiaľ, bol v takom stave, že po troch týždňoch zomrel,“ opisuje príbeh zúfalého staršieho muža prezidentka Fóra pre pomoc starším.

Je to len jeden z množstva týraných rodičov, ktorí na svojich tyranov políciu nikdy nezavolali. A v uvedených štatistikách preto ani nefigurujú.

Mea culpa, mea maxima culpa

Ľubica Gálisová veľmi dobre pozná pohnútky a správanie seniorov. Potvrdzuje, že v mnohých prípadoch preberajú aj ako obete vinu na seba. Svojich potomkov, neraz aj zo samotnej otcovskej či materinskej lásky, chránia. „V druhom prípade je za tým hanba. Veď, ako môže otec alebo mama niekomu povedať, že ich týra vlastné dieťa? Je veľmi ťažké priznať si to,“ približuje zmýšľanie seniorov.

Tieto osobné a rodinné tragédie sa však neodohrávajú len za dverami bytov či rodinných domov, nájdeme ich aj v niektorých sociálnych zariadeniach.

„Máme telefonáty od ľudí v domovoch, že celý deň zostávajú zavretí v izbách bez toho, aby sa o nich niekto zaujímal. Nerešpektujú ich intimitu, keď sú naraz šiesti vyzlečení, aby ich spolu osprchovali. Máme prípad z jedného zariadenia, kde zamestnali opatrovateľky zo zahraničia za minimálnu mzdu. Klientom potom brali jedlo a odnášali si ho domov,“ dodáva zážitky zo svojej práce a reality slovenských seniorov Gálisová.

Nakoniec sa nám s komisárkou pre zdravotne postihnutých síce podarilo dostať muža po roku z bytu a umiestniť ho v domove sociálnych služieb. Bohužiaľ, bol v takom stave, že po troch týždňoch zomrel. Zdieľať

Lenže staroba nemá byť obdobím, ktorého sa máme báť, ako obdobia samoty, týrania a chudoby. Predpokladajme, že sa jej raz dožijeme aj my a budeme v rovnakej situácii. Zrejme by sme si želali, aby sme našli dôstojné, kvalitné a dostupné sociálne domovy služieb. Aby neexistovala byrokratická tortúra spojená s vybavovaním starostlivej opatrovateľky. Alebo nebol potrebný nadľudský výkon na získanie adekvátneho opatrovateľského príspevku v prípade, ak by sa o nás chceli postarať naše deti.

Práve tu vzniká ďalší problém, na ktorý upozorňuje prezidentka Fóra pre pomoc starším. Generácia dnešných detí postupne stráca šancu načerpať pozitívne príklady a skúsenosti z rodiny, ako sa ich rodičia starajú o (svojich) rodičov. „Koľkokrát, keď chodím po školách, dozvedám sa, že deti o starých rodičoch takmer nič nevedia. Prípadne ich navštevujú len preto, aby dostali od nich peniaze.“

Ak nezmeníme prístup, nepomôže nám ani liek na koronu či všetky ostatné ochorenia, ktoré našich seniorov trápia. Oni zomierajú na niečo celkom iné.

Najlepšie to približuje príklad jednej 85-ročnej bývalej učiteľky, ktorú synovia „odložili“ na geriatriu, pretože zrazu prestala chodiť a vyžadovala zvýšenú starostlivosť. Ošetrujúca lekárka vtedy povedala: „viete, jej synovia čakajú, že my ju vyliečime. Lenže ona nepotrebuje lieky, ale lásku.“

 

Foto: Depositphotos.com/eakmoto

Odporúčame

Blog
Svet po korone bude iný. Bude aj lepší?

Svet po korone bude iný. Bude aj lepší?

Už keď Elena – to meno si mladá žena z Číny zvolila po tom, čo pred časom požiadala o azyl v susedných Čechách – nastúpila na základnú školu, bola tou, na ktorú všetci ukazovali prstom. Vraj je čudná. Narodila sa totiž kresťanským rodičom na čínskom vidieku.

Blog
Ďakujeme!

Ďakujeme!

Uplynulo už viac ako 30 rokov odvtedy, ako Ján Pavol II. zverejnil apoštolský list Mulieris dignitatem o dôstojnosti a povolaní ženy (1988). Tento list považujem za jednu z najvznešenejších a najhlbších úvah v dejinách ľudstva na túto tému.