Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
17. apríl 2020

Duch Svätý sa nedá umlčať

„Iveta, je to už tretí pokus. Musíš sa k tomu postaviť inak, lebo dopadneš ako dvakrát predtým. Ide o duchovný boj. Je napísané: Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. (Ef 6:11-12) Pozývaj ľudí, modli sa. Ver a bojuj,“ vedel som, že na tretí krát to bude ešte ťažšie ako predtým. „Nikdy sa nevzdaj. Nerobíme to na svoju slávu, ale preto, aby čo najviac duší zažilo, ako veľmi ich Boh miluje.“
Duch Svätý sa nedá umlčať

Po svojom obrátení som s priateľmi, ktorí boli rovnako nadšení z nového života ako ja, a potom s manželkou a ľuďmi z nášho spoločenstva usporadúval vo svojom meste i inde evanjelizačné kurzy, ktoré zapaľovali v srdciach kresťanov nový oheň Ducha Svätého a oni dostávali silu a pomazanie svedčiť o Zmŕtvychvstalom aj pred druhými. Na jednom takomto seminári sa v roku 2002 zúčastnila aj Iveta. Prišla na neho s veľkým očakávaním a ono sa do bodky naplnilo. Doma si dala na stenu nápis: Ja a môj dom, my chceme slúžiť Pánovi (Joz 24:15).

Boh vložil do jej srdca túžbu, neuhasiteľné želanie, aby takýto evanjelizačný kurz zorganizovala vo svojom mestečku. Dotkol sa jej vtedy svojou láskou, zmenil celý jej prístup k životu, skutočne bola nadšená, a ten oheň a prebudenie chcela doniesť aj domov. Zažila radosť, ktorá sa s ničím dovtedy nedala porovnať! Prijala Svetlo, ktoré jej zasvietilo do tmy! To si nechcela nechať len pre seba. Túžila, aby jej rodáci zažili to isté, opustili svoju často skostnatenú vieru a vrhli sa do dobrodružstva, ktoré im pripraví život s Duchom Božím.

Išlo o organizačné zabezpečenie trojdňového seminára, mal trvať od piatku do nedele, vecí pre ľudí, priestorov, propagáciu, liturgiu, dohodu s miestnym kňazom, osobné svedčenie ľuďom, že nový život s Kristom je fantastický. Bolo za tým skutočne veľa práce, telefonátov, návštev, presviedčania a námahy.

Po dvoch rokoch čas dozrel a bolo všetko pripravené. Odporučil som Ivete aj ďalších prednášajúcich z hlavného mesta, s ktorými som spolupracoval. Boli overení a tiež mali skúsenosti z vedenia podobných seminárov.

Duchovne som sa na svoje kázanie pripravoval, premodlieval som to a celkovo mi Duch napĺňal srdce veľkou radosťou a očakávaním. Zrazu však prišlo nemilé prekvapenie. Doslova pár dní pred začiatkom mi sestra volá vzrušeným hlasom, že sa všetko odvoláva. Vraj sa nejakí ľudia odhlásili, a tým počet ľudí klesol pod určitú hranicu, kedy boli ochotní prednášatelia z hlavného mesta prísť. A keď uvážila, že aj kňaz tomu nebol veľmi naklonený... Naraz bolo toľko argumentov, aby sa stretnutie neuskutočnilo!

„Štefan,“ cítil som v jej hlase smútok, „možno nie je teraz ten správny čas, nie je to Božia vôľa...“

Skutočne? A čo všetka tá námaha? Nedalo sa s tým nič viac robiť. Všetko zrušila, mňa s tým vlastne len oboznamovala. Bol som rozhorčený z postoja kolegov a ešte viac z jej porazeneckého prístupu. Naplánované to bolo azda pol roka predtým. Toľko organizovania – o všetkom ma informovala a radila sa so mnou, toľko síl, ktoré vyšli navnivoč a teraz počujem „zrejme to nie je Božia vôľa“. Za toto spojenie sa často skrývame, keď sa vzdávame, ustupujeme – opúšťame pozície a prenechávame ich Nepriateľovi. Hovoril som jej o mnohých protivenstvách, čo sa nám stavali do cesty, keď sme taký seminár pripravovali u nás. Tiež by nebol a ona by nič s Kristom nezažila, keby sme sa vzdali. Bolo však už neskoro.

Aspoň trochu zapochybovala o „tej Božej vôli“. Ale vraj už všetko zrušila. Aha. Čo sa tu už dá robiť?

To sa písal rok 2004.

Ten oheň, čo v nej zapálil Duch Svätý, sa však nedal uhasiť. Po určitom čase sa zase pustila s priateľkami zo svojho domáceho spoločenstva do práce. Prišiel rok 2007. Opäť bolo všetko pripravené, priestory, strava, ubytovanie, ľudia, kazatelia. Boli sme v úzkom kontakte.

Tentoraz to padlo na silnom odpore domáceho kňaza. Najprv akože súhlasil, potom sa postavil proti. Nemal rád „novoty“, ku charizmatickým veciam v Cirkvi prechovával nedôveru a mal k nim záporný postoj, staré zabehané chodníky mal radšej. Tam sa nemusel báť, že na nich zažije niečo prekvapivé, nové, čo by mu mohlo prekrížiť jeho plány. Neprekážalo mu, že „udúšal Ducha“, ktorý veje kam chce a robí, čo chce. Ani nezbadal a ocitol sa proti Slovu (Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! 1 Sol 5:19-21). Mal aj funkciu, bol tuším kanonikom, vyštudoval dokonca v Ríme, tak sa sestra jeho negatívneho postoja skutočne zľakla a upustila od presviedčania. A to jej povedal doslova zopár hodín pred začiatkom kurzu!

Ľutoval som Ivetu. Možno nemala skúsenosti z duchovného boja, ktorý sa vždy odohráva v pozadí takýchto akcií. Proti každej vystrčí svoj roh Nepriateľ. Je jedno, koho a čo si použije – treba s ním bojovať na modlitbách a príhovoroch a najmä – vôbec sa ho nebáť a neustupovať mu. Keď sa ho človek zľakne raz, potom druhý raz, je stále silnejší a silnejší.

Duch Svätý však nedovolil ani teraz, aby tá túžba zhasla v jej vnútri. Ale možno to bolo už naposledy, kedy ju v nej vzbudil. Opäť mi volala v roku 2010. Tu som jej už jasne povedal, že treba najprv vyhrať duchovný boj. Pýtal som sa na domáceho kňaza. Keďže sa postavil Bohu do cesty, Ježiš ho odstránil, preložili ho a Cirkev tam dala nového. Mladý služobník oltára kurz privítal otvorenou náručou a chcel sa ho dokonca zúčastniť! Úžasné.

„Iveta,“ musel som byť rázny a rozhodný. „Je to už tretí pokus. Musíš sa k tomu postaviť inak, lebo dopadneš ako dvakrát predtým. Ide o duchovný boj. Je napísané: Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. (Ef 6:11-12) Pozývaj ľudí, modli sa. Ver a bojuj,“ vedel som, že na tretí krát to bude ešte ťažšie ako predtým. „Nikdy sa nevzdaj. Nerobíme to na svoju slávu, ale preto, aby čo najviac duší zažilo, ako veľmi ich Boh miluje.“

O nejaký čas, nie dlho pred začatím seminára, keď už prakticky všetko bolo zariadené, som v mobilnom telefóne opäť začul hlas prehrávajúcej.

„Kňaz tentoraz súhlasí, je nadšený, je to človek s Duchom, ale...“

„Áno? Pokračuj.“

„Často si ľudia, ktorí predtým chceli prísť, nachádzajú teraz výhovorky... vraj majú veľa práce v záhradkách a inde, musia ísť na trh do susedného mesta, veď ten je len raz za rok a kopu iných. Nezrušíme to? Nebudeme mať dosť ľudí... ja by som to odvolala.“

„Nie, Iveta, nezrušíme,“ zostal som pokojný, lebo som poznal taktiku Súpera. „Povedz si: Teraz alebo nikdy. Tentoraz ten kurz v menej Ježiša Krista bude! Ja ti to hovorím! Stoj na Božom slove a jeho prisľúbeniach. Ver. Motivuj ľudí, ty to vieš. Pýtaj sa ich: Čo ti je dôležitejšie ako Boh? Dáš prednosť práci alebo návšteve trhu pred Otcom? Boh ťa volá, chce sa ti dať spoznať osobne. Iveta, Duch Svätý ti hovorí: Nevzdávaj sa! Ja chcem ten kurz v tvojom meste! Teba som si vyvolil, aby si ho tam priniesla. Hovor im: Boh ťa volá zažiť jeho lásku! Iveta, teraz je čas, úroda dozrela a čas žatvy je tu! Tebe Duch Boží dal zápal, vložil ti to na srdce pred ôsmimi rokmi, dal ti horlivosť. Už dva krát si stála pred cieľom a vzdala si to. Teraz to bude iné,“ prorokoval som jej. „Teraz sa nevzdáš. Teraz budeš bojovať.“

Modlili sme sa za to so sestrou. V mene Ježiš som vyhlasoval, že tentoraz kurz bude! Nepriateľ, ktorý to chce už tretí raz prekaziť, musí ustúpiť. On nie je víťaz, víťazom je Pán Ježiš. Nebude nad ním triumfovať! Vyhlásil som panstvo Baránka nad jej mestom, ktoré opäť potrebuje počuť dobrú zvesť o spasení. Zväzoval som všetky sily, ktoré chcú zmariť plán Ducha Svätého, že nemajú nad mestom moc a musia prenechať svoje miesto Ježišovi. On tu chce konať svoje dielo a meniť kamenné srdcia na živé. Chce ich zapáliť ohňom Ducha Svätého.

Chcel som ju povzbudiť a povedať jej, že nie je sama, že boj pekla proti takýmto podujatiam je bežný a dá sa očakávať vždy. Hovoril som jej ešte raz o problémoch, čo som ja mal pri organizovaní evanjelizačných seminárov v svojom meste. Čím viac problémov a skúšok, tým jasnejšie som si uvedomoval, že Zlý to chce prekaziť a tým viac som zápasil. Podstata je nikdy sa nevzdať: máme Ježiša na našej strane. Poviem pravdu, čím viac protivenstvám som čelil, tým viac bojového Ducha som v sebe cítil.

Iveta sa dvakrát vzdala, ale teraz sa rozhodla inak. Pochopila, o čom je duchovný boj a bola pripravená sa Zlému postaviť. Nie, ty nevyhráš. Tentoraz nie! Ježiš už nad tebou zvíťazil! Dostala Ducha odvahy a bojovnosti a motivovala aj svoje členky spoločenstva.

Inzercia

OBR. Život nie je ľahký (2016), ale je krásny. Najmä v žití spoločenstva.

Čas dozrel. Boh všetko zariadil. Potvrdil to zmenou kňaza, ktorý sa postavil proti nemu. Dal presvedčivé slová Ivete a kamarátkam, ktorými pozývali na kurz. Dal im horlivosť. Teraz nebojovali sami, ale s Ježišom. Tieto bitky sú vždy víťazné, lebo ich vedie Víťaz.

Pán nám dal úžasné priestory duchovného centra pri miestnom kláštore. Na prízemí bola jedna prednášková sála a malé bunky s možnosťou ubytovania priamo na poschodí v tej istej budove. Dokonca sme k dispozícii dostali rozsiahly dvor na aktivity (takzvané dynamiky) i kaplnku, v ktorej nám vysluhoval liturgiu onen mladý kňaz, ktorý sa rozhodol zúčastňovať nášho programu. Tá sa vždy naplnila spevmi a radosťou z toho, že máme takého dobrého Pána. Aj kňaz dostal cenné podnety do svojej práce s dušami, ktorými jeho predchádzajúci kolega pohrdol.

Kurz bol kerygmatický, zameraný na prvotné ohlasovanie dobrej zvesti o hriechu, Božej láske, spasení, nutnosti prijatia daru Ducha Svätého, podriadenia sa mu vo všetkom a pozvaní Cirkvi vstúpiť do spoločenstva. Bol vedený prakticky, vytvoril sa tam čas a priestor na Božie Slovo a jeho prežitie, osvojenie a najmä prijatie dovnútra. Len ono môže meniť srdce človeka. Mnohí tieto veci počuli predtým viackrát, intelektuálne ich aj poznali, ale cesta z rozumu do srdca je často tá najdlhšia a najťažšia. Prečo je to tak? My sme ju chceli skrátiť.

V tíme sme sa stretli šiesti ľudia. Mali sme podelené vystúpenia. Ja som v sobotu kázal o Duchu Svätom. Okrem závažných citátov z Písma o nevyhnutnosti žitia s ním a prenechanie mu radenia života som im povedal aj jedno podobenstvo. Malo veľký ohlas.

PODOBNESTVO O D.Sv.

Chudobný mladík si zobral bohatú nevestu. Mal dobrú prácu, ktorú získal na základe svojho vynikajúceho vzdelania – vlastne ono mu otvorilo cestu do dobrej rodiny. On miloval ju a ona jeho, medzi nimi panoval krásny vzťah lásky. Po svadbe sa presťahovali do jej veľkého paláca. Keď manželka nebola doma, prepašoval doňho svoju chudobnú matku. Bola dlhoročnou vdovou a vďačil jej za veľa. Keď bol malý a potom dospieval, pracovala od rána do večera, aby mohla platiť synovi vzdelanie. Požiadal ju však, aby manželke nehovorila, že je jeho matka, predstaví jej ju ako slúžku. Bál sa totiž, že by tá urodzená žena nepochopila, ako môže byť matka jej manžela taká prostá a jednoduchá, bez manierov, možno by sa ani nevedela správať, ako by ona očakávala. Vlastne sa za ňu hanbil, nevedel si predstaviť, čo by v tých honosných izbách mohla narobiť a čo porozbíjať. Dobrá žena sklonila hlavu a súhlasila, hlavná vec, že bude so svojím milovaným synom. Čo by matka neurobila pre to, aby bola blízko svojmu dieťaťu! Nemala nikoho, drahý manžel zomrel krátko po synovom narodení. „Ukryl“ ju v podkroví, kam málokedy niekto chodil. Od tej chvíle žila v chudobnej izbičke, mala zákaz zostupovať dole. Prakticky nikto o nej nevedel. Iba syn, keď manželka niekam odišla, vkradol sa potichu k nej do komnaty. Tam si rozprávali príhody z detstva. Z týchto večerov a z tej trochy lásky potom žila celé dni, ba týždne. Zriedkavé návštevy syna boli najväčšou radosťou matkinho života. Stále zostávala skrytá v podstreší, vlastne po krásnych izbách synovho paláca sa prešla len raz pri príchode. Žila v jeho dome, ale on jej dovolil obývať len jeho podkrovie.

Neviete, že vaše telo je chrámom Boha a Duch Svätý prebýva vo vás? (porov. 1 Kor 6:19) O určitý čas si manželka všimla, že jej drahého niečo trápi, nedokázal to tak dobre tajiť. Dom bol zrazu naplnený akousi ťažobou a smútkom. Bola neoblomná počas zisťovania, ako sa veci majú; pobádala ju k tomu láska. Odhalená pravda jej pôsobila zranenie. Vyčítala mu, ako si mohol myslieť, že by jeho mamičku neprijala do domu? „Ako si sa mohol hanbiť za svoju mamu?!“ nevedela pochopiť. Zobrala manžela za ruku a išli spolu do podkrovnej izby. Tam si kľakli pred matku a spoločne prosili o odpustenie. Keď nevesta hladila po vráskavej tvári tú vnútorne krásnu, drobnú ženu, prvý krát ju nazvala „mamička“. Potom ju zobrali, obliekli do najlepších šiat, slávnostne ju zaviedli dole a dali jej najkrajšiu a najsvetlejšiu komnatu, akú mali. Bola zaliata slnkom, ale možno by bolo presnejšie vyjadrené, že ona bola v nej tým slnkom. Odvtedy jej patrili všetky izby domu, mohla sa voľne v nich pohybovať a robiť v nich, čo chcela. Vtedy sa vrátilo šťastie a radosť do ich príbytku.

Palác je symbolom nášho tela, ktorý je chrámom Ducha Pánovho, dobrá matka je symbolom tretej Osoby. Ako sa môžeme hanbiť za Ducha Svätého? Tak mnohí kresťania vyzeráme. Zatvárame ho len do podkrovia. Určujeme mu, čo môže a čo nemôže robiť v našom živote. Je vlastne uväznený vo väzeniach našich predstáv o tom, čo je pre nás prospešné a čoho sa bojíme. Dostali sme ho v krste a potom v sviatosti kresťanskej dospelosti, ale neskôr mu určíme „jeho miesto“. On to miesto v podkroví v pokore prijme a čaká. Prakticky nič nemôže v našich životoch robiť – nič nadprirodzené a tak zažívame len to prirodzené. Nedostal na to právo a on nemôže konať násilne. Nie je to, že ho držíme len v podkroví, znakom toho, že mu nedôverujeme a neveríme, že je dobrý? Potrebujeme sa pred ním chrániť? Čo sa bojíme, že porozbíja? Našu pýchu, našu namyslenosť na svoje schopnosti?

Rozhodnime sa dať mu kľúče od svojho domu: rob so mnou a s mojím životom, čo chceš. Verím ti, že chceš len moje dobro. Na všetko máš plné právo. Odovzdávam ti svoj život. Celý život so všetkým. Už si nechcem nechať žiadnu izbu „len pre seba“. Všetko, čo mám ja, máš už ty. Ty buď mojím Pánom.

Viacerí prišli po prednáške za mnou: „Ja chcem, aby Duch Svätý zostúpil z podkrovia, modli sa za mňa! Chcem, aby Duch Svätý riadil môj život. Už nechcem byť ja pánom nad ním.“ Reakcie ľudí boli úžasné. Jeden brat mal gitaru. A ja som sa modlil za ďalších a ďalších. Pocítil som veľkú radosť v službe Pánovi!

Súčasťou seminára bola aj praktická časť – evanjelizácia v uliciach mesta. Dalo to účastníkom novú skúsenosť – nebáť sa hovoriť o Ježišovi, rozprávať druhým, aké veci im urobil Pán, aký mali zážitok s Duchom Svätým, komu odovzdali svoj život, kto ich vedie.

Po skončení kurzu bola tiež časť svedectiev a zdieľania. Mnohí hovorili o úžasných veciach, ktoré zažili počas pouličnej evanjelizácie, keď po prvý raz prekonali seba a odvážili sa hovoriť druhým o Kristovi. Ako Boh odpovedal a konal. Boli nadšení aj zo zistenia, že si môže použiť aj ich nehodných. Iní hovorili o vnútorných veciach, čo počas seminára vykonal v nich Duch Svätý. Viacerí chválili Pána, že dali prednosť Bohu, prišli a spoznali ho, aký skutočne je, keď dovtedy žili s mylnými predstavami o ňom. Mnohí zistili, že viera prináša skutočnú a nefalšovanú radosť do srdca, ktorú aj prejavili vo veselých chválach po slávení eucharistickej Hostiny. Milujúci robil zázraky vo vnútri ľudí. A takmer všetci ďakovali Ivete, že ich presvedčila. Oslovovala ich jej horlivosť. Veľmi jej ďakovali. Keby ich nezastavila a nemotivovala, tento čas požehnania by nezažili.

Kurz priniesol skutočne bohaté ovocie. Vznikli domáce modlitbové stretnutia, ľudia sa začali stretávať na modlitbách v skupinkách vo svojich príbytkoch. Dokonca v duchovnom centre pri kláštore hneď odštartovalo chválové a vyučovacie zhromaždenie kresťanov, kam som aj ja prišiel na začiatku zopár ráz kázať. Potom som to prenechal mladému zapálenému kňazovi, ktorý bol „domáci“, a chcel sa toho ujať. Ľudia neváhali dôjsť aj z dedín. Z kurzu vzišlo pre mestečko a okolie veľké požehnanie.

Aj ja som sa poďakoval Ivete a jej priateľkám zo spoločenstva, odviedli dobrú prácu. „To ty si ma povzbudil, Štefan,“ skromne sa usmiala. „Naučila som sa toľko vecí! Som taká šťastná! Chcem byť závislá už len na Bohu a stáť na jeho Slove, nebudem sa už tak ľahko vzdávať. Náš Pán je úžasný!“

Na začiatku, samozrejme, po rozlišovaní, bolo rozhodnutie: „Ten kurz bude!“ Museli sme prelomiť odpor Nepriateľa a nedať sa znechutiť jeho dvomi čiastočnými víťazstvami. Môžeme prehrať bitky ale nie vojnu. Veď Mocný a Víťaz je s nami. Bolo treba vyhrať najprv duchovný boj. Dosiahnuť v duchovnej sfére prielom. Nesmieme utekať z bojiska a prenechávať Božie územie Protivníkovi našej spásy. Ten sa z toho náramne „teší“, ak to vôbec dokáže, lebo je Nenávisť sama. S Ježišom nikdy nemusíme prehrať. Je však nutné, aby sme boli v jeho vojsku, nie bojovať ako samotári. Sami nemáme proti veľkému Súperovi šancu. ZDIEĽAJTE, PROSÍM.

Štefan Patrik Kováč, ThLic.

Nezabudnime, že môžeme žiť svoj Život v Božom požehnaní (2014) či dokonca Život v Božej moci (2019).
Čítanie na dlhé zimné večery: Život nie je ľahký (poviedky) (2016).

Buďte požehnaní, priatelia.

 

 

Inzercia

Spisovateľ duchovnej literatúry, evanjelizátor. Autor kníh Život v Božom požehnaní, Život s Bohom, Toto je skutočná Afrika, Sviatky Boha, Život nie je ľahký, Život kresťana u moslimov v Ázii a Život v Božej moci (NOVINKA). Vedúci Spoločenstva Živá voda. Člen Spolku slovenských spisovateľov. Učiteľ. Venuje sa teologickým témam a stavu kresťanstva doma i vo svete. Vystupuje s kresťanskými vyučovaniam v spoločenstvách a na akciách kresťanov. Duchovný poradca; vedie ľudí k duchovnému rastu. Ženatý (2001). Otec piatich detí (Sára, Juditka, Samuel, Miriam, Dávid).

Inzercia

Odporúčame

Blog
Myšlienky podsúvané satanom a myšlienky inšpirované Duchom Svätým

Myšlienky podsúvané satanom a myšlienky inšpirované Duchom Svätým

Keďže sa mi manželka nemohla dovolať, napísala mi textovú správu, rozlúčkovú, lebo cítila blízku smrť: „Ľúbim ťa a vždy som ťa ľúbila. Ak sa mi niečo stane, povedz deťom, že som ich veľmi milovala a ožeň sa, ak nájdeš ženu, čo bude mať rada naše deti.“ Bol som v šoku. Bol som dojatý. Ale pri nasledujúcom duchovnom boji som zistil jednu nemennú pravdu: Ježiš nie je Bohom smrti, on je Bohom života! Nikdy na to nezabudnime!