Bol zákaz verejných omší skutočne nevyhnutný?

Jedným z nich je aj Edouard Husson, francúzsky profesor moderných dejín, ktorý parížskému biskupovi a všetkým biskupom francúzska napísal takýto otvorený list:  

Vaša excelencia,

miliónom Francúzov je v tomto čase pandémie zamedzený prístup k omši a prijímaniu, čo je následok série rozhodnutí, ktoré prijala Konferencia biskupov Francúzska a každý biskup vo svojej diecéze. Sú ale tieto rozhodnutia, ktoré sú prezentované ako nevyhnutné, dobré pre Cirkev, katolíkov a pre všetkých obyvateľov krajiny? Ak predpokladám, že sú naozaj nutné, kam nás vedú? Nekráčame slepou uličkou?

Dovoľte mi dať bokom argument poslušnosti voči verejným autoritám.

V prvom rade sme videli, že naše verejné autority váhajú ohľadne mnohých metód zamedzenia šírenia nákazy a mohli ste mať príležitosť nasmerovať ich v prospech dobra Cirkvi a celej francúzskej spoločnosti. Ako je možné, že keď vypĺňame „potvrdenie o výnimočnom pohybe“ [počas lockdownu Francúzsko od svojich občanov, ktorí opúšťajú domovy, vyžaduje, aby so sebou nosili oficiálny dokument vysvetľujúci, prečo sú vonku], tak na tomto potvrdení nenachádzame možnosť na zaškrtnutie, že ideme do našej farnosti? Ľuďom je dovolené ísť nakúpiť potraviny. A keďže človek nežije „len z chleba, ale z každého Slova, ktoré vyšlo z Božích úst“, je samozrejmosťou, že v spoločnosti, kde môže prísť k úmrtiu nečakane a predčasne, by mala byť starostlivosť o duše v centre pozornosti. Dovoľte mi preto spýtať sa, prečo ste nebojovali na ochranu toho, aby sa mohli veriaci zúčastňovať omše?

Jednou z možných námietok je, povedať, že veriaci nemôžu mať prístup k omši kvôli nebezpečenstvu zhromaždenia ľudí v kostole z dôvodu nákazy. Ale riešenie je samozrejmé: zabezpečiť dostatočne veľa omší, aby bola na každej iba malá skupina veriacich! V takom prípade mali biskupi z Ile-de-France vo svojich prvých pokynoch z piatku 13. marca, ohlásiť, že omše cez týždeň budú pokračovať, ak budú menej navštevované ako nedeľné. Pred tým, ako som ja sám zostal doma, som bol v Nemecku, kde som išiel na omšu, ktorá bola veľmi dobre zorganizovaná, aby odpovedala na súčasnú výzvu bez toho, aby ochudobnila veriacich o to, čo je esenciálne. Každá druhá stolička bola odstránená a ľudia dodržiavali pravidlá vzájomného odstupu. Prijímanie rozdávali iba kňazi, ktorí si predtým dezinfikovali ruky. Takže to možné je. Neexistuje žiadny dôvod, prečo nevytrvať vo Vašom pôvodnom pláne, ktorým je zabezpečiť, aby sa slávilo viac omší.

Samozrejme, kňazi v našich farnostiach pokračujú v slávení omší „na slávu Boha a spásu celého sveta.“ Veriaci sa môžu pripojiť k modlitbe všeobecnej Cirkvi a prosiť o milosť prijatia eucharistie duchovným spôsobom. Moderné prostriedky sú tiež použité na obrazové vysielanie omší. A toto je kameňom úrazu! Buďme vďační za úsilie, ktoré Cirkev vydáva, aby sme vďaka novým technológiám nestratili toto spojenie s omšou. Tento spôsob ale zostáva radikálne nepostačujúci, a preto môže byť iba dočasný. Vtelenie Syna nie je virtuálnym vtelením. Je to vtelenie reálne: trikrát za deň, pri zvonení na Anjel Pána, sa obraciame k bohostánku našich kostolov a opakujeme „Slovo sa telom stalo!“. Bolo by extrémne nebezpečné, čo i krátkodobo, aby si veriaci zvykli na online omše. Istým spôsobom by sa to rovnalo „odtelesneniu“ Krista. V spoločnosti, kde sa ľudia dobrovoľne potápajú do paralelných virtuálnych realít je esenciálne pamätať na to, že kresťanstvo potvrdzuje realizmus – integrálny realizmus – ktorý je pre každého. Okrem toho si musíme tiež uvedomiť, že spôsob, ktorým šírime online omše, ich nedostane k tým najchudobnejším; tým, ktorí sú na zlej strane tejto „digitálnej priepasti“.

Omša nie je náboženskou službou ako hocijaká iná. Má svoju špecifickosť. Nejde iba o jednoduchú modlitbu zhromaždených veriacich. Nie je to len zdieľanie Božieho slova. A tiež nie je obyčajným pripomenutím si Poslednej večere. Cez apoštolskú postupnosť ste prijali nesmierny dar, ktorý vysviackou posúvate ďalším, a tým darom je sprítomnenie Krista počas každej omše pod spôsobom chleba a vína. Kristus je reálne prítomný. Toto je viera našich otcov, ktorú máme povinnosť odovzdať našim deťom: Ježiš nielen vstal z mŕtvych, ale máme možnosť ho osobne prijať, zjednotiť sa v spoločenstve s jeho telom. Je tam prítomný naozaj vždy, keď je premenenie chleba a vína vykonané tými, ktorú sú „kňazmi podľa radu Melchizedechovho“.

Áno, v týchto týždňoch pôstneho obdobia sa budeme modliť s pápežom a celou Cirkvou ruženec. Áno, z diaľky budeme pozerať omše, v ktorých sa odohráva eucharistická obeta. Ale nemôže nám to stačiť. Sme slabé telesné bytosti a môžeme byť zachránení len preto, lebo Kristus je Slovom, ktoré sa stalo telom. Ježiša chceme vidieť „naživo“. Ako trpiaca žena z evanjelia sa chceme dotknúť okraja jeho plášťa. Chceme s ním byť zjednotení.

Zastavme sa na chvíľu nad veľmi krásnou scénou stretnutia Bartimeja s Ježišom pri východe z Jericha, ako nám o tom hovorí napríklad evanjelista Marek. Tento slepý muž, „keď počul, že prichádza Ježiš Nazaretský,“ začal „na plné hrdlo volať: Ježišu, syn Dávidov, zľutuj sa nado mnou!“. Evanjelista hovorí, že „ľudia ho zahriakovali, aby mlčal. Ale on ešte hlasnejšie bez prestania volal: Syn Dávidov, zľutuj sa nado mnou!“. Ježiš sa zastavil a povedal: „Zavolajte ho!“. Oni tak urobili a povedali mu: „Máš šťastie, Ježiš ťa volá. Vstaň!“ Evanjelista pokračuje: „Slepý ihneď odhodil starý plášť, vyskočil a prišiel k Ježišovi. ‚Čo chceš, aby som pre teba urobil?‘ spýtal sa ho. Bartimej odpovedal: ‚Rabboni, aby som videl!‘ Ježiš mu povedal: ‚Choď, tvoja viera ťa uzdravila!‘ V tej chvíli sa slepému vrátil zrak a hneď sa pobral za Ježišom.“ Je to príbeh, ktorý sa nedá podať vo forme videa na obrazovke; odohráva sa na začiatku každej omše pre každého z nás, keď ideme do kostola – tam nám žiadny dav či zlomyseľný jednotlivec nemôže zamedziť prístup k Ježišovi a ako Bartimej tam odhadzujeme plášť hriechu a voláme k Ježišovi: „Pane zmiluj sa nad nami!“. A keď vy, drahí kňazi, v nás obnovíte „čisté srdce“, ktoré nám umožní vidieť Boha (tým, že nám udelíte úvodné rozhrešenie), potom môžeme nasledovať Ježiša veľmi konkrétnou cestou omše, ktorá v momente premenenia smeruje k Poslednej večeri a Golgote. Evanjelium by malo oveľa menší vplyv na naše životy, ak by nebolo vtelené v liturgii každej omše.

Krajina zmietaná pandémiou potrebuje viac ako kedykoľvek pred tým najlepšieho lekára. Kristus nás nikdy nežiadal, aby sme odmietli rozum a rozumnosť. Práve naopak. Oslobodil všetky ľudské schopnosti „od dvojitého otroctva nevedomosti a hriechu“ (Sv. Tomáš Akvinský). Je prirodzené, že musíme vykonať preventívne opatrenia, a tiež je normálne, že postarším ľuďom je odporúčané, aby neuvážene neriskovali. Ale ak viera pomáha rozumu, aby lepšie videl, nemala by ani ona stratiť svoje právo hovoriť. Keďže máme vďaka apoštolom istotu, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu a obnovuje počas každej omše, že Kristus je skutočne medzi nami, čoho sa máme obávať, keď sa s ním ideme stretnúť? Nie je on tým veľkým liečiteľom?

Nemôžeme si predstaviť, že nebudeme sláviť Kvetnú nedeľu, Veľký piatok a Veľkonočnú vigíliu. Nemôžeme sa vzdať a prijať obrazovku ako prostriedok medzi Kristom a nami. Ak nepočujete toto očakávanie a urgentnú potrebu miliónov veriacich, potom začnú kričať kamene kostolov!

Táto situácia tiež jasne poukazuje na problém samotnej existencie Cirkvi v našej krajine a svedectvo, ktoré musí vydať. Nevzdali sme sa príliš jednoducho? Nevzdali sme sa vydania jediného svedectva, „Áno, je to skutočne on“, ktoré je dnes potrebné? Omše bez veriacich čoskoro povedú ku krajine bez omší. Spoločenstvo veriacich je prvým evanjeliom. Samozrejme, vy pokračujete v slúžení omší a vieme, že máme stále očakávať Kristov príchod. Ale môžete si omšu nechať pre seba? Nebol by to paradox, ak by sa pol storočia po Druhom Vatikánskom koncile kňazi utiahli sami do seba? A ešte väčším paradoxom by bolo, ak by sme my všetci, ako kňazi tak i veriaci, prestali prinášať Krista do tohto sveta? Bolo by hrozné, ak by sme v časoch tejto pandémie nešli potešiť našich chorých bratov a sestry – veriacich či neveriacich – a nielen s dobrým slovom či duchovnou radou, ale samotným Kristom, ktorý je prítomný vo svete a žije v nás.

V utorok večer, 17. marca, dal francúzsky premiér vyjadrenie, ktoré by malo vydesiť nielen kresťanov, ale aj všetkých humanistov. Vysvetlil v ňom, že človek by nemal ísť v týchto časoch domácej izolácie na pohreb, hoci i blízkej osoby. Starostlivosť o zosnulých je základom ľudskosti. Či niekto ide do kostola, na cintorín alebo do krematória, otázka hygienickej obozretnosti je stále tá istá a je zvládnuteľná. Ale premiér nám povedal, že žijeme v spoločnosti, kde človek nemôže ísť pochovať svojich mŕtvych. Nepopiera tak iba múdrosť Biblie, ale aj Grékov. Tí súhlasili s Antigonou, ktorá chcela pochovať svojho brata navzdory vôli tyrana Kreóna. Premiér hovorí v mene spoločnosti, ktorá (pretože jej politickí lídri nepredvídali túto krízu) sa už viac nestará o pacientov chorých na koronavírus, ktorí presiahli istý vek. Kto sa ale postará o týchto mŕtvych? Chceme my - ako kresťania - podporovať tieto rozhodnutia našou pasivitou?

Ako budeme vedieť, ako vzniesť námietky voči týmto obmedzeniam, ak nemáme žiadny príklad? Ako správne nastaviť rebríček hodnôt, ak kňazi nie sú tak dostupní ako bežní lekári? Ak nebudú dávať liek večného života všetkým tým, ktorý oň prídu pýtať? Ako ho nastaviť, ak kňazi nebudú pomenovávať a liečiť choroby duše podobne ako iný lekár objaví fyzický vírus? Ako vám my veriaci a rehoľníci môžeme byť v tomto nápomocní, byť vašimi opatrovateľmi, ak sa vy nestanete duchovnými lekármi našich bratov a sestier? Videli ste niekedy, že by si lekári nechávali svoje lieky pre seba? A to obzvlášť vtedy, keď vedia vyrobiť dostatok liekov, ako Ježiš, keď rozmnožil chleby? Nemali by sme zmeniť spôsob, akým teraz k týmto veciam pristupujeme? Rád by som dal niekoľko návrhov:

1. Zatiaľ čo naše verejné autority zvažujú predĺženie lockdownu, je úplne nevyhnutné využiť tento moment a požiadať ich, aby zmenili existujúce pravidlá a rozšírili ich na právo pre ľudí navštíviť svoje miesto bohoslužby, a to s garanciou, že predstavitelia ich náboženstva budú rešpektovať pravidlá vzájomného odstupu (social distancing). Katolíci budú môcť ísť v tejto oblasti príkladom. Táto požiadavka pripraví verejné autority na to, aby dovolili omše a obrady počas Veľkého týždňa. Je nemysliteľné, aby veriaci nemohli mať prístup aspoň k omšiam na Kvetnú nedeľu a k omšiam počas veľkonočných sviatkov. Určite nájdete dostatočne veľa veriacich, ktorí vám pomôžu premyslieť ako správne postupovať.

2. Čokoľvek sa stane, udržujte kostoly otvorené počas druhej fázy domácej izolácie. Je veľmi dôležité, aby sa konali dlhé poklony Sviatosti oltárnej. Počas nich by bolo taktiež pre veriacich prospešné, aby mohli v rade a v odstupoch prijať eucharistiu, ak sa im nepodarilo zúčastniť sa na omši, alebo ak ju neprijali z dôvodu, že sa nemohlo kvôli bezpečnosti slúžiť dostatočne veľa omší.

3. Musíme začať rozmýšľať nad tým, ako sa z tejto krízy dostať a aký bude svet po nej. Cirkev, bohužiaľ, nebola a nie je počas tejto krízy dostatočne viditeľná na to, aby vydala svedectvo neveriacim bratom. Dvetisíc rokov boli kresťania prítomní v prvej línií, aby podporili svojich bratov a sestry v časoch pandémie. Náš svet je chorý, pretože v ňom chýba Boh. Správna reakcia na túto krízu, ktorá sa priamo spája s fundamentálnou ľudskou realitou utrpenia a smrti, môže byť koniec koncov iba duchovná. Tam kde nie je prítomný Duch, tam panuje strach, ktorý podnecuje ľudí, aby v dočasnom usporiadaní sveta konali proti tomuto poriadku.

Ako francúzski katolíci nebudeme mať žiadny dôvod, aby sme na seba boli obzvlášť hrdí. Ale slepá ulička, v ktorej sa nachádzame a z ktorej - som si istý, že - nájdeme cestu von, je pravdou, ktorá je vyvrcholením série viacerých pochybení katolíkov ohľadne toho, aby ovplyvnili celospoločenské rozhodovanie. Odhliadnuc od obrany slobody vzdelávať, za posledné polstoročie sme prehrali boje o slobodu svedomia a ľudskú dôstojnosť: potraty, embryonálny výskum, „manželstvo pre všetkých“, „umelé oplodnenie pre všetky ženy“ [čo zahŕňa právo na umelé oplodnenie pre lesbické páry]. Naša kolektívna neschopnosť meniť veci nás musí dotlačiť k vážnej reflexii. Jednoduché a ľahké vylúčenie veriacich z omší v čase koronavírusu je výsledkom rastúcej neschopnosti Cirkvi vo Francúzsku byť aktívnou v rozhodujúcich národných debatách.

S Kristom nie je nikdy neskoro. Ťahajme za jeden povraz. Kristus spí v našich bohostánkoch, ale ak ho zobudíme, utíši vietor a rozbúrené more. Potom sa nás spýta legitímnu otázku: „Prečo vám tak veľmi chýba odvaha? Veríte?“, a cez jeho moc si pripomenieme otázku, ktorú sa medzi sebou pýtali apoštoli: „Kto je to, že ho poslúcha dokonca aj vietor a more?“

Vaša excelencia, dovoľte mi záverom, obrátiť sa na Vás s prosbou, keďže ste spolu s Vašimi bratmi biskupmi v biskupskej konferencii rozhodli, že zvony francúzskych kostolov budú biť desať minúť v hodinu večernej modlitby Anjel Pána na sviatok Zvestovania Pána. V 14. a 15. storočí, v časoch tak skúšaných ako tie naše, bola veľmi rozšírená prax modliť sa Anjel Pána trikrát denne. Anjel Pána, slávny obraz od Jeana-Françoisa Milleta nám pozoruhodným spôsobom pomáha pochopiť do akej veľkej miery táto modlitba formovala Francúzsko. V dnešných časoch domácej izolácie sa musíme spoločne odhodlať, počnúc tohoročným sviatkom Zvestovania Pána, aby sme sa zastavili (podobne ako postavy v Milletovom obraze) v čase svitania, na poludnie a na sklonku dňa a predniesli modlitbu, ktorá viac ako čokoľvek iné hovorí o realite a sile Vtelenia. Mohli by ste odporučiť túto prax veriacim vo Vašej diecéze?

Ako o tom svedčia všetci svätí, naši otcovia túto prax poznali. Svätý otec o tom svedčí každú nedeľu napoludnie. Efektivita tejto modlitby vychádza zo skutočnosti, že sa dotýka srdca Panny Márie. V priebehu niekoľkých týždňov by sme mohli spoločným modlením sa Anjel Pána trikrát za deň začať upevňovať povolené a ochabnuté spojivo medzi katolíkmi vo Francúzsku. Tiež by sme mohli dať našim neveriacim bratom v tomto čase dezorganizovaných dní príklad kresťanského manažovania času, ktorý bude prerušený modlitbou o siedmej ráno, na poludnie a o siedmej večer. Ak máme vieru, Boh sa postará o ostatné.

Vaša excelencia, zostávam s úctou v prejave synovského postoja.

Edouard Husson je profesorom moderných dejín na Universté de Cergy (Paríž) a na Institut de sciences économiques, sociales et politiques (ISSEP, Lyon). Je tiež výkonným riaditeľom Fondation Robert de Sorbon, nadácie, ktorá sa venuje francúzskej kultúre a jazyku.

-----

Taktiež v USA vznikla iniciatíva s názvom We are an easter people (Sme ľudia veľkej noci) v ktorej amerckí veriaci žiadajú biskupov, aby povolili verejné slúženie omši a zabezpečili dostatočnú duchovnú starostlivosť pre chorých a umierajúcich: https://weareaneasterpeople.com/#

Samozrejme, nikto nevolá po zrušení obmedzení na zastavenie šírenia koronavírusu. Nikto taktiež nechce zľahčovať situáciu v ktorej sa nachádzame. A nikto nechce neuvážene riskovať ľudské životy. No myslím si, že je chybou, že medzi prvými sme do karantény zavreli práve nášho Pána. Obzvlášť symbolické a bolesné je, že sa to stalo práve v čase kedy si pripomíname smrť a vzkriesenie Krista a ustanovenie sviatostí euchariste a kňazstva.

Text listu bol uverejnený 28. marca tohto roku na stránke Le Salon Beige, preklad vychádza z anglického znenia, ktoré vyšlo na stránke First Things.
Preklad:Do kríža: https://www.facebook.com/dokriza/photos/a.116369249911803/152983819583679/?type=3&theater
Anglická verzia listu: https://www.firstthings.com/web-exclusives/2020/03/an-open-letter-to-the-bishops-of-france?fbclid=IwAR14wpgM8aYuApSwwVYYj6bBt7mwi20j70WBpyzCDiMhRK2W4IYwxXSzGbw
Francúzska verzia: https://www.lesalonbeige.fr/lettre-dedouard-husson-a-mgr-aupetit/
Úvodný obrázok: https://www.vaticannews.va/pt/igreja/news/2020-03/igreja-catolica-italia-caritas-coronavirus.html
Obrázok v texte: Jean-Francois Millet - El Ángelus.
Zdroj: Wikipedia: https://en.wikipedia.org/wiki/The_Angelus_(painting)#/media/File:JEAN-FRAN%C3%87OIS_MILLET_-_El_%C3%81ngelus_(Museo_de_Orsay,_1857-1859._%C3%93leo_sobre_lienzo,_55.5_x_66_cm).jpg